1. marec- Eugen Ruffinyi (1.3.1846 Dobšiná - 13.1.1924 Dobšiná) - banský inžinier, jaskyniar. Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej a tu sa vo funkcii banského merača stal banským a hutným inšpektorom. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Túto funkciu zastával až do roku 1908, kedy po 35 ročnej službe nastúpil do dôchodku. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu, čo jej mohli druhé mestá iba závidieť. Od roku 1872 do roku 1895 z vlastnej iniciatívy a bez odmeny usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, najväčšiu zaľadnenú jaskyňu na Slovensku. Jeho zásluhou bola sprístupnená už v roku 1871 a v roku 1887 bola elektricky osvetlená. Jaskyni venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.

1. marec - Ján Brocko (1.3.1924 Revúca – 7.7.1946 Revúca) – básnik, publicista. Základné vzdelanie dostal vo svojom rodisku. Do gymnázia chodil v Rožňave a v Tisovci, kde v roku 1943 maturoval. V roku 1943 sa stal poslucháčom právnickej fakulty Slovenskej Univerzity v Bratislave. Básne písal už počas štúdií v Tisovci. Publikoval v stredoškolských almanachoch, v Novom rode, Národných novinách, Tvorbe a v Eláne. V roku 1943 napísal veršovanú historickú hru Cigánka. Prekladal z nemčiny a z francúzštiny. Aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania. Bol spoluredaktorom cyklostylovaných revúckych povstaleckých novín Naše správy, vychádzajúcich už od 31. augusta 1944. Po potlačení Povstania v októbri 1944 odišiel do hôr a spolupracoval s protifašistickým odbojom. Povstalecký básnik v ťažkých podmienkach ochorel na tuberkulózu. Po oslobodení začal prispievať do revúckeho týždenníka Naša cesta, no musel sa liečiť v Novom Smokovci. Nakoniec zákernej chorobe podľahol. Podstatná časť jeho poézie vyšla v posmrtne vydanej zbierke Ohlas v roku 1946, neskôr básne v rôznych antológiách, napríklad Kvet z našej krvi (1959) a Verše proti smrti (1980). V roku 1990 vyšla o ňom životopisná novela Stanem sa básnikom z pera Dušana Mikolaja. V Základnej škole na Hviezdoslavovej ulici v Revúcej má zriadenú pamätnú izbu.

1. marec - Milan Sajenko (1.3.1933 Radotín pri Prahe - 29.12.2020 Trebišov) – pedagóg, pracovník v oblasti kultúry. Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Vďaka záľube fotografovať, takmer celé obdobie poslaneckej činnosti zaznamenal na fotografiách a diafilmoch. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia: Historický prameň a jeho výchovné využitie vo vyučovaní dejepisu v 9. ročníku ZDŠ (Bratislava, SPN 1976), Slavošovce /zostavil, text a fotografie spracoval Milan Sajenko/ (Slavošovce 1995), 680 rokov Slavošovce : 1318 – 1998 (Slavošovce 1998), Kapitoly z histórie (Slavošovce 1998), Slavošovce naše (Rožňava 2006), Slavošovce naše jubilujúce (zostavovateľ) (Slavošovce 2008).

3. marec - Ivan Krasko (12.07.1876 Lukovištia - 03.03.1958 Bratislava) - básnik, prozaik, odborný spisovateľ, historik, vedúca osobnosť generácie básnickej moderny. Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887-92 na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Istý čas pracoval ako chemik v dedine Klobouky, neskôr v chemickej továrni v Slanom. V roku 1918 začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Pomerne skromné, ale ľudsky hlboko prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov. Venoval sa i vedeckej práci v oblasti chémie, aj štúdiom dejín rodnej obce a jej blízkeho okolia. V roku 1946 bol menovaný národným umelcom.

3. marec - Emanuel Andrássy (3.3.1821 Košice - 23.4.1891 Gorizia) - politik, podnikateľ. Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska bolo Vlachovo, kde prežil aj svoje detstvo. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra, ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Potom putoval po exotických krajinách Ázie a Afriky. Po návrate sa začal opäť politicky angažovať, v roku 1858 sa stal dopisovateľom a o dva roky neskôr aj riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867-81 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec uhorského snemu za Rožňavu. Stále viac prenikal aj do kultúrnej sféry ako zberateľ a výtvarník. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku, či na predmety viažúce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Z jeho umeleckej tvorby sa v zbierkach betliarskeho kaštieľa zachovalo aj niekoľko olejomalieb s námetmi exotických poľovačiek, či maľby kaštieľa a parku vo Vlachove. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Patril medzi najuznávanejších šľachticov prvej polovice 19. storočia, preslávil sa predovšetkým ako podnikateľ v oblasti železiarstva a autor mnohých odborných štúdií zaoberajúcich sa problematikou hospodárskeho rozvoja Uhorska. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf.

5. marec - Ľudovít Vansa (5.3.1835 Slavošovce - 9.9.1873 Rimavská Píla) - hudobný skladateľ a teoretik, učiteľ a zberateľ ľudových piesní. Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe.

5. marec - Ladislav Rozložník (5.3.1930 Rákoš, okres Revúca - 8.10.1990 Košice) - geológ, pedagóg. Študoval na gymnáziu v Rožňave, potom na SVŠT v Bratislave. Patril k zakladateľom Katedry geológie a mineralógie BF VŠT v Košiciach, bol jej vedúcim, viedol Laboratórium pre výskum nerastných surovín fakulty, zastával funkciu prodekana, dekana, pôsobil aj ako prorektor VŠT v Košiciach. Systematicky riešil geologickoložiskové problémy Spiša a Gemera, oblasti Dobšinej, Západných Karpát i územia banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu. Venoval sa organizácii odborných aktivít geologickej komunity a práci vo vrcholných orgánoch českej a slovenskej geológie. Ako dlhoročný predseda pobočky Slovenskej geologickej spoločnosti bol garantom mnohých vedeckých podujatí, expertom Komisie pre klasifikáciu zásob. V rokoch 1979-1990 bol predsedom komisie pre obhajobu doktorských dizertačných prác v odbore ložisková geológia a geofyzika, členom komisie pre doktorské a kandidátske práce v Ostrave, Prahe, Bratislave a dlhoročným členom SAV pre vedy o Zemi a vesmíre. V rokoch 1963–1964 pôsobil ako expert na Kube, kde vo funkcii hlavného banského geológa Kuby uskutočnil inventarizáciu nerastných surovín Kuby. Je autorom početných učebných pomôcok, textov, spoluautorom celoštátnej učebnice Ložiská nerastných surovín a ich vyhľadávanie (1972 a 1987), monografií Podložie terciéru vnútorných Západných Karpát (1987), Gemer - Malohont 1 (1990). Ako autor uverejnil mnoho príspevkov v domácich i zahraničných periodikách.

6. marec - Samuel Takáč (6.3.1911 Tisovec – 21.9.1981 Bratislava) - verejný činiteľ, politik, elektrotechnický inžinier. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v rokoch 1929-1935 na ČVUT v Prahe. Tu aktívne pôsobil v študentských spolkoch Detvan, Iskra a R-10 a prispieval ľavicovo orientovanými článkami do DAV-u, Tvorby, Pera a iných časopisov. Po ukončení štúdií pracoval v Prahe na rôznych miestach. V roku 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, za čo bol väznený v Ilave. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po ústupe do hôr bol pri Čiernom Balogu zajatý a väznený v Banskej Bystrici. Po oslobodení pôsobil pri obnove vojnou poškodeného hospodárstva vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach. V rokoch 1951-1963 pracoval na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva v Prahe. V rokoch 1968-71 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. Od roku 1972 bol na dôchodku. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.

7. marec- Ján Francisci-Rimavský (01.06.1822 Hnúšťa - 07.03.1905 Martin) - národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, na ev. lýceu v Levoči a v Bratislave. V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, o niečo neskôr pokračoval v štúdiu práva v prešovskom kolégiu. Pracoval u podžupana Gemerskej stolice G. Faya. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady a stal sa svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. Bol aj šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí a predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a jej doživotným čestným podpredsedom. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia. V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina. Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra. Jeho prvé diela patria tiež k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké básne, lyrické básne, no tiež sa venoval písaniu balád a ľúbostným veršom. V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam, písaným ľudovým jazykom, zbieral a vydával slovenské ľudové rozprávky. Okrem práce na vlastných zbierkach povestí sa tiež spolupodieľal na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierkach. V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na súdobú literárnu produkciu. V Hnúšti mu odhalili v r. 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský), v Plešivci v r. 1928 pamätnú tabuľu (Frico Motoška) a v r. 2006 v Rimavskej Sobote bronzový reliéf (Andrej Melicherčík).

9. marec - Fraňo Kráľ (9.3.1903 Barton, USA - 3.1.1955 Bratislava) - spisovateľ, učiteľ, verejný činiteľ. Vzdelanie získal v Smrečanoch, kde býval po návrate z USA, neskôr pokračoval v štúdiu v Liptovskom MIkuláši a zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ako učiteľ pôsobil na rôznych miestach, v rokoch 1928-30 vo Vyšnej Slanej. Dej jeho románu Cesta zarúbaná sa odohráva práve tu - v "Radzimke". V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, no pre svoju komunistickú ideológiu bol predčasne penzionovaný. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu čs. spisovateľov. V románoch Cesta zarúbaná, Bude ako nebolo a iných zachytil spoločenské a politické pomery na Slovensku medzi svetovými vojnami, spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Vydal aj zbierky básní Čerň na palete, Balt, Jarnou cestou a i. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež - Jano, Čenkovej deti. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca..

10. marec- Matej Hrebenda-Hačavský (10.03.1796 Píla (v súčasnosti Rimavská Píla) - 16.03.1880 Hačava (v súčasnosti súčasť obce Hnúšťa) - ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, prvý slovenský kolportér kníh. V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky, niektoré z nich sú aj v zbierke Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Životné osudy a zážitky z ciest po Slovensku a do Viedne opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa.

13. marec - Cyril Gallay (13.3.1857 Ratková - 18.3.1913 Senica) - básnik, prekladaeľ a pedagóg, používal pseudonym Strýčko Gallay. Vzdelanie získal v Revúcej a v Lučenci. Od roku 1875 učil v Čáčove pri Senici. Písal články o výchove mládeže v rodinách, state s národnou tematikou, náboženské diela, prekladal diela svetovej literatúry, venoval sa tvorbe pre deti a mládež a napísal tiež činohru Svedomie, ktorá sa hojne hrávala na dedinských ochotníckych divadlách. Publikoval tiež dialektologické výskumy ratkovského a senického nárečia a taktiež napísal učebnicu fyziky pre národné školy. Vydal aj zbierku básní Slzy osudu. V bratislavskej Dúbravke je na jeho počesť pomenovaná ulica.

14. marec- Mária Brdárska-Janoška (14.3.1937 Rejdová) - speváčka, ľudová rozprávačka, vedúca folklórnej skupiny Hôra. Je nositeľkou tradícií, patrí k zakladajúcim členom skupiny Hôra. Je vynikajúca rozprávačka a informátorka. Celý svoj život venovala ľudovej piesni a zvykom. Mladých viedla k zachovaniu tradícií, učila ich staré rejdovské piesne, rečňovanky a tance. Bola a stále je žriedlom rôznych námetov pri tvorbe nových pogramov v tomto omladenom kolektíve. Dokáže využiť prvky autentickosti a javiskovej skratky tak, aby program zaujal diváka. Pod jej vedením vznikli známe Plačky, Priadky, Periňárky, Svatky (3. miesto na krajskej súťaži 2002), Ej, pierečko, pierečko, Na moste, Ráno pred svadbou (1. miesto na okresnej súťaži, na krajskej súťaži ocenenie s postupom na celoštátnu súťaž Nositelia tradícií 2005) a rôzne iné pracovné témy .

16. marec – Pavol Emanuel Dobšinský (16.03.1828 Slavošovce - 22.10.1885 Drienčany) - evanjelický kňaz, folklorista, zberateľ a vydavateľ ľudovej slovesnosti, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, básnik, literárny historik. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave, v Miškovci a na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kňazskú skúšku. V rokoch 1848/49 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850-52 pôsobil v Revúcej ako asistent u evanjelického farára a etnografa, kde sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, v rokoch 1855-58 pôsobil ako evanjelický farár v Rožňavskom Bystrom, v rokoch 1858-61 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, napokon sa od roku 1861 usadil v Drienčanoch. Vydával rukopisný časopis Holubica, vydával časopis Sokol. Ako editor sa zaslúžil o vydanie literárnych prác Jána Čajaka, Jána Bottu, či Ľudovíta Kubániho. Ťažisko jeho činnosti je vo folkloristike, časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Sústavne zbieral a zapisoval rozprávky, piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje, povery. Najväčšie dielo, Prostonárodné slovenské povesti, vydal na sklonku svojho života. Táto doposiaľ najobsiahlejšia zbierka slovenských rozprávok vyšla v rokoch 1880-83 v Martine v ôsmich zošitoch a tvorilo ju 90 rozprávok. V Slavošovciach je zriadená Pamätná izba P. E. Dobšinského, jeho menom je pomenovaná Gemerská knižnica P. Dobšinského v Rožňave, ZŠ v Rimavskej Sobote. Busty, pomníky a pamätné tabule na jeho počesť sú umiestnené v Slavošovciach, Drienčanoch, v Rožňavskom Bystrom.

16. marec - Izabela Textorisová (16.03.1866 Ratková - 12.09.1949 Krupina) - prvá slovenská botanička, zberateľka, poštová úradníčka, aktivistka ženského hnutia. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Herbárové položky si vymieňala s mnohými známymi odborníkmi. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a aktívne sa využíva na vedecké a pedagogické účely dodnes. Okrem botaniky mala ďalšie všestranné záujmy. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii. Zbierala tiež dialektologický materiál. Ako znamenitá pozorovateľka národného života sa aktívne zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi.

16. marec - Ján Feješ (2.7.1764 Toporec - 16.3.1826 Nižný Skálnik) - právnik, filozof, publicista. Študoval v Ožďanoch, Kežmarku, Bratislave, právo na univerzite vo Viedni a Göttingene. V roku 1795 bol podnotárom Gemerskej stolice, od 1796 cirkevný inšpektor v Nižnom Skálniku, potom viceinšpektor Malohontského seniorátu. V roku 1808 s M. Holkom založil v Nižnom Skálniku verejnú knižnicu, pri ktorej vznikla Učená spoločnosť malohontská, ktorej bol vedúcim činiteľom a hlavným mecénom jej zborníka Solennia. Publikoval práce z jazykovedy, filozofie, literatúry, knihovníctva a i. V štúdii o problematike recenzií nastolil ako jeden z prvých otázky funkcie literárnej kritiky. Zaujímal sa o spoločenskú problematiku, snažil sa zlepšiť sociálne postavenie ľudu organizovanou výchovou a osvetou v oblasti zdravotníctva.

16. marec - Štefan Groh (2.6.1867 Velyko Berezno - 16.3. 1936 Budapešť) - maliar, priemyselný výtvarník, reštaurátor. Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. V rokoch 1874-96 odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, v rokoch 1894-1907 v Ochtinej, 1895 v Koceľovciach, 1906-07 v Šiveticiach, 1906 v Rákoši. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy.

17. marec - Jozef Várady (17.3.1939, Silica okr. Rožňava - 4.6.2008 Silica) - vedecký pracovník v oblasti veterinárnej fyziológie. Po maturite na gymnáziu v Rožňave v roku 1957 študoval na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach. Po roku 1963 pracovník Vysokej školy veterinárskej, Ústavu experimentálnej biológie SAV, Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat SAV. Od roku 1987 na Univerzite na veterinárskeho lekárstva zastával funkciu vedúceho katedry normálnej a patologickej fyziológie, kde sa v roku 1988 stal profesorom. Vo vedecko-výskumnej práci sa venoval dusíkovému metabolizmu prežúvavcov, výmennému procesu dusíkatých látok, významu endogénneho dusíka a jeho kolobehu u prežúvavcov. Bol autorom a spoluautorom viac než 190 publikovaných prác doma i v zahraničí. Výsledky výskumov spracoval v monografii Výmenné procesy dusíkatých látok medzi krvou a tráviacim traktom prežúvavcov (Bratislava 1985). Zúčastnil sa viacerých medzinárodných programov, absolvoval študijné pobyty v zahraničí - v Nemecku, Rusku, svetových podujatí v Egypte, Austrálii, Francúzsku, Mongolsku. Podieľal sa na realizácii medzinárodného projektu IAEA/FAO pri izotopických štúdiách dusíkového metabolizmu. Ako vysokoškolský učiteľ zabezpečoval vedecko-výskumnú a výchovno-vzdelávaciu činnosť nielen pre veterinárov, ale i pre prírodovedcov a poľnohospodárov. Člen vedeckej rady UVL v Košiciach, predseda Komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác. Ako uznávaný pedagóg bol členom celého radu vedeckých a odborných komisií.

19. marec - Ján Valašík (19.3.1719 Kolačno - 23.3.1768 Bôrka) - prekladateľ, rím.-kat. kňaz. Študoval filozofiu a teológiu na univerzite v Trnave, teológiu v Budíne, v roku 1743 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1744-47 pôsobil ako kaplán v Dubníku, od roku 1747 ako farár v Bôrke, kde sa okrem iného zaslúžil o postavenie nového kostola. V roku 1768 v Trnave vyšiel jeho prvý slovenský preklad životopisov svätých Príklad život kresťanského, v ktorom uplatnil kultúrnu západoslovenčinu.

19. marec - Jozef Viktor Schwartz (19.3.1925 Banská Bystrica - 12.9.1981 Lenartovce, pochovaný v Rimavskej Sobote) - spisovateľ, lekár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde i maturoval. Ďalšie štúdium na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity ukončil v roku 1950. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom v Lelesi, Kráľovskom Chlmci, v Hliníku nad Hronom, v Hrnčiarskych Zalužanoch. Od r. 1965 až do svojej smrti bol obvodný lekár v Lenartovciach. Okrem odbornej lekárskej praxe bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a i. V zborníku Zvítanie (1976) vydal poviedku Láskavý fantóm Imro. Posmrtne mu vyšli zbierky poviedok Návraty z neskutočna (1984) a Pohľad zhora (1985). V prvej sa prejavil ako zrelý autor vedeckofantastickej literatúry. Hlavným etickým princípom jeho sci-fi poviedok je otázka zmyslu ľudského života a pokroku v konfrontácii s hierarchiou ľudských hodnôt. V knihe poviedok s autobiografickými prvkami Pohľad zhora je ťažiskom rovnomenná novela, analyzujúca psychológiu smrteľne chorého pacienta, ktorý sa zmieta v depresiách a vyrovnáva sa so smrťou. Obe diela vznikli v prostredí Gemera-Malohontu.

22. marec - Vojtech Farkaš (22.3.1953 Rožňava) - sochár. Jeden z najkreatívnejších slovenských sochárov súčasnej doby. Štúdium na SŠÚP v Bratislave absolvoval v roku 1972 u profesora L. Korkoša a na VŠVÚ v Bratislave v roku 1983 u profesora J. Kulicha. Venuje sa tvorbe voľnej plastiky, interiérovej a exteriérovej sochárskej tvorbe, ako materiál využíva v prevažnej miere kameň a bronz. Zaujímavá je jeho séria bronzových sôch Zvieratníkové znamenia. Spolupracuje s Galériou Pegas. Svoje diela predstavil na viacerých výstavách v Moskve, Toronte, Berlíne, Paríži, Viedni a ďalších mestách. Jeho tvorbu vystavujú mnohé galérie, je zastúpená v súkromných zbierkach a vyhľadávajú ju zberatelia umenia z celého sveta.

23. marec - Gustáv Marikovský (23.3.1806 Rožňava - 8.6.1892 Rimavská Sobota) - lekár, odborný publicista. Študoval na gymnáziu v Rožňave, medicínu vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-Malohontskej stolice, od 1850 lekár vojenskej nemocnice v Rožňave, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti.

25. marec - Ondrej Žúdel - (25.3.1940 Rakovnica - 19.6.2004 Rožňava) - banský technik, geológ, básnik. Študoval na priemyselnej škole geologickej a baníckej v Spišskej Novej Vsi. Pracoval ako geológ na Geologicko-meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave a ako vedúci ochrany Železorudných baní, s prestávkou v roku 1985, keď pracoval v Grécku, na ostrove Paros. Neskôr zanechal svoje pôvodné povolanie a pôsobil v Slovenskom rozhlase. Popri profesionálnej práci sa venoval aj poézii, svoje básne a aforizmy publikoval v Novom slove, Pravde, Roháči, Literárnom týždenníku, v almanachu Poľné kvety a prostredníctvom rozhlasového vysielania. Knižne debutoval až v roku 2000, keď vydal knihu aforizmov Neuvážené úvahy a po nej zbierky básní, najmä s regionálnymi témami a motívmi, Trpké plánky (2001), Kohútie modlitby (2002) a Strach pred posledným milovaním (2004). Jeho životné skúsenosti a zážitky ako geológa i baníka, keď chodil fárať do rožňavských baní, najmä v úsekoch Rudná a Mier, ho inšpirovali k napísaniu dvoch zbierok poviedok a príhod z baníckeho prostredia pod názvom Banícka nátura (2001) a Banícka nátura 2 (2004). Od 23.6.2000 bol členom Literárneho klubu Litokruhy pri Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave, kde poskytoval odbornú pomoc najmä začínajúcim autorom. Podobne v rokoch 2001-2004 spolupracoval aj so Spišským literárnym klubom v Spišskej Novej Vsi. V roku 2004 sa stal členom Spolku slovenských spiovateľov.

26. marec - Michal Miloslav Hodža (22.9.1811 Rakša - 26.3.1870 Tešín, Poľsko) - slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, prozaik, básnik, jazykovedec, popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. V rokoch 1826-29 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom v Prešove, Bratislave, teológiu vo Viedni. Pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o novú spoločenskú angažovanosť i organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo a proklamáciu Hlas k národu slovenskému. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch - epická báseň Matora, pokus o filozoficko-básnickú esej Slavomiersky a cyklická báseň Vieroslavín.

26. marec - Ondrej Klokoč (17.8.1911 Hnúšťa-Hačava - 26.3.1975 Bratislava) - - politik, novinár. V rokoch 1922-27 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Sprvu pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, člen povstaleckej SNR. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968-1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady.

27. marec - Koloman Banšell (26.8.1850 Točnica - 27.3.1887 Lučenec) - evanjelický kňaz, básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár. V rokoch 1867-68 študoval v Revúcej, kde aj maturoval. Od roku 1874 bol evanjelickým farárom na viacerých miestach, potom žil v zabudnutí v Lučenci. Jeho básnická tvorba mala veľa novátorských čŕt, ktorými sa odtrhol od postromantickej literatúry, postupne dostávala charakter manifestov a výziev. Svojou tvorbou sa snažil o rozhýbanie mladej generácie, no prejavoval sa v nej aj jeho vlastný nepokoj, sklamanie, rezignácia, strata ideálov. Vydal historickú povesť Atalanta a zbierku poézie Túhy mladosti. Jeho najvýznamnešjším literárnym činom bolo v spolupráci s P. O. Hviezdoslavom vydanie almanachu Napred, ktorý signalizoval nástup novej básnickej generácie.

30. marec - Janko Jasenka (30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca) - folklorista, primáš, spevák, zberateľ ľudových piesní. Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde nadobudol nové hudobné znalosti. Ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v rodnom Sirku. Jeho učiteľská cesta pokračovala do Ratkovského Bystrého, potom nasledovala Ratková, až nakoniec sa v roku 1961 usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a neúnavným zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov folklórneho súboru Lykovec v Revúcej. Lykovec vďaka svojej hudbe a írečitému spevu zaznamenával úspechy a bolo ho čoraz častejšie vídať na folklórnych festivaloch na Slovensku. Ľudová hudba Jána Jasenku vypomáhala aj folklórnemu súboru Vlachovčan z Vlachova a sám spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode folklórneho súboru Sinec v Hnúšti, s ktorým precestoval nielen Slovensko, ale aj Francúzsko, Taliansko, Juhosláviu, Poľsko. Nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali zaznamenáva jeho hudobný odkaz. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň.

31. marec - Ondrej Laciak (31.3.1920 Sirk - 23.5.2002 Bratislava) - učiteľ, osvetový pracovník a publicista. Absolvoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi a FF UK v Bratislave, kde získal aj titul PhDr. Od roku 1941 učiteľ na viacerých ZŠ, v rokoch 1949-1952 osvetový inšpektor v Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici, od roku 1952 pracovník Čs. rozhlasu v Bratislave a Košiciach, potom pracovník Kancelárie SNR a Čs. televízie v Bratislave. Autor a zostavovateľ viacerých publikácií, mnohých článkov a štúdií, recenzií, rozhlasových a televíznych relácií. Publikoval v novinách Obzor Gemera, Večerník, Nové slovo, Pravda, Slovenské pohľady. Vydal publikácie Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (1961), Ondrej Klokoč (1986), Posledny´ obraz Chalupkovej la´sky 1971). Zostavil a úvodné štúdie napísal k zborníkom Plamene slobody - z poézie básnikov Janka Kráľa, Jána Bottu, Sama Chalupku (1969), Ján Kaličiak: Prežil som smrť (1969), Básnik sám doma – o zdrojoch, inšpirácii a vzniku poézie a zo spomienok bánikov (1977), Ľudo Lašán: Plody času (1980). Publikoval i články a štúdie o osobnostiach Gemera (Dobšinského východiská a návraty, K 150. výročiu narodenia Daniela Bacháta, Gemerský svet Ľudovíta Kubániho, Ľudo Lašán 70 ročný, Božena Němcová a Gemer, Poézia Jána Bottu, Gemerský nárečový slovník a iné). Bol členom Gemerskej vlastivednej spoločnosti.
Doplnené 26.3.2024

Kalendár významných osobností Gemera pripravuje Marta Mikitová