Zo spomienok PhDr. Ladislava Tomka, rodáka z Rožňavského Bystrého, na minulé roky

NEOSTAŤ STÁŤ

VZŤAH K PRÍRODE (7)

Mám to šťastie, že pochádzam z Gemera, kde je veľmi pekná príroda. Od malička ma fascinoval pohľad z okolitých kopcov. Za pekného počasia bolo z Plešiveckej planiny vidieť i Vysoké Tatry, na ktorých sa belel sneh. Na Plešiveckú planinu som sa prvý raz dostal počas školského výletu . Bolo to v školskom roku 1937/38. Dostali sme sa až k studni, kde sa cez obed napájal dobytok, býky, alebo junce z okolitých dedín. Kravy sa pásli len na pastvinách v blízkosti dedín, pretože tie gazdiné dojili ráno i večer. Ba za tými, ktoré boli otelené, chodili i cez obed podojiť na pastvu, pretože dobrý bol každý liter vydojeného mlieka.

Na Plešiveckú planinu sme nosili kamennú soľ pre dobytok. Rád som navštevoval i košiar, kde sme mali ovce. Okrem toho som na Plešiveckú planinu chodil i v dobe kosenia sena. Vysušené seno sa kládlo do kôp a zvážalo sa obyčajne až v zime na vlečkách. V období, keď zreli čerešne, sme tam chodili tiež veľmi radi. Čerešne sme mali i doma v záhrade, pretože otec mal veľmi rád prácu v záhrade. Tie z planiny boli však chutné preto, že boli zrelé až pozdejšie. Boli síce malé, ale veľmi sladké, i keď boli oveľa drobnejšie ako tie naše dole v dedine. Obdivovali sme tam i tých, ktorí pálili vápno na stavby. Pri týchto cestách sme obdivovali peknú prírodu, rastlinstvo i zvieratstvo. Častokrát sme sme si priniesli domov kvietky, z ktorých v päťdesiatych rokoch minulého storočia boli viaceré vyhlásené za chránené. V sedemdesiatych rokoch bola potom celé Plešivecká planina vyhlásená za Chránenú krajinnú oblasť. Na Plešiveckú planinu som chodieval hlavne v r. 1935 až 1938. V rokoch 1939-1943 to bolo už zriedkavejšie, a to len vtedy, keď som niesol soľ býčkom, alebo keď som išiel pomáhať tete hrabať seno. Vtedy som však nemohol ísť priamo z Bystrého, ale cez hraničnú kontrolu v Rekeni (Rakovnica).

Lesy v okolí našej dediny sme navštevovali pre zber húb, jahôd, malín a borovníc, avšak i preto, že bolo treba pomáhať rodičom pri rúbaní a zvážaní dreva. A do šesťdesiatych rokov sa u nás vykurovalo len drevom. Radi sme tiež boli, keď sa na jar kolektívne chodilo čistiť pastviny, a potom pred zvozom dreva i prístupové cesty. Tieto práce sa robili dokonca i v nedeľu doobeda, i keď u nás boli nábožní ľudia a do kostola sa chodilo pravidelne v nedeľu dopoludnia.

Cez prázdniny, obzvlášť po žatve, sme chodili pásť dobytok, najmä voly, ktoré sa používali v našom chotári pri zvážaní sena, otavy, obilia, prípadne pri orbe a zvoze dreva. V priebehu týždňa sme to robili radi, pretože sme sa pri tom i hrali. Horšie to bolo v nedeľu odpoludnia. To nám už nevoňalo, avšak odporovať rodičom sme si nedovolili.

Doma u rodičov som bol až do 15. roku, avšak lásku k prírode som mal aj naďalej a pokiaľ mi možnosti dovoľovali, či už to bolo vo Svite, v Zlíne, na vojenčine, či v Prahe, alebo v ktorýchkoľvek mestách, kde som bol, rád som zašiel do prírody a rád som tam vychutnával peknú vôňu prírody, šelest stromov i spev vtákov. To mi ostalo na celý život. Veľmi rád spomíname na lyžiarske zájazdy do okolia Vsetína, Uherského Hradišťa i do Nízkych Tatier.

  • Prvá časť spomienok TU

  • Druhá časť spomienok TU

  • Tretia časť spomienok TU

  • Štvrtá časť spomienok TU

  • Piatia časť spomienok TU

  • Šiesta časť spomienok TU