Zo spomienok PhDr. Ladislava Tomka, rodáka z Rožňavského Bystrého, na minulé roky(5)

NEOSTAŤ STÁŤ

ZLÍN - MESTO MLADÝCH

Staršia fotografia Zlína. Prevzaté zo stránky www.zlin.estranky.cz

Pretože som si chcel znalosti z chémie ďalej rozširovať, prihlásil som sa na chemickú priemyslovku do Zlína. So mnou vtedy išli ešte dvaja strojári, rok predtým dvaja chemici, jeden strojár a dvaja ekonómovia.

Zlín bolo vtedy pekné, moderné mesto. V prvých dvoch rokoch sme sa podieľali na odstraňovaní sutín po bombardovaní a na jeho skrášľovaní. Organizácia práce i výučby bola ešte na vyššej úrovni ako vo Svite.

Výsledky ľudovo-demokratického zriadenia sa prejavili v tom, že sme už pracovali denne len päť hodín a vyučovanie bolo 5-6 hodín denne. Len posledný polrok sme mali pracovné voľno a venovali sme sa len štúdiu a príprave na maturity. Bývali sme už na internátoch pre absolventov BŠP. Boli tam veľké možnosti na šport a to jednak aktívne i pasívne. V tej dobe tam bol prvoligový futbal, box, hádzaná a ďalšie športy. Tam som sa naučil plávať, pretože v rodnej dedine i vo Svite na to možnosti neboli. Naučil som sa sa tam hrať tenis, ktorý sme hrávali hlavne cez prázdniny a vo voľnom čase a v nedeľu. Zaobstaral som si aj lyže a chodili sme lyžovať najmä do okolia V. Karlovíc. Dvakrát cez veľkonočné sviatky sme boli na zájazdoch v Demänovskej doline a zašli sme si aj na Chopok. Mali sme dobrú partiu chlapcov a dievčat. Vedeli sme sa pekne pobaviť a zaspievať si.

Skôr ako ukončím spomienky na pobyt v Zlíne musím uviesť jednu nemilú vec, ktorej som bol svedkom v lete v roku 1947. Zúčastnil som sa zhromaždenia občanov Zlína a okolia na futbalovom ihrisku SK Letná ( v tej dobe hralo ich mužstvo len v divíznej súťaži). Neprišli sme tam na futbalový zápas, ale dívali sme sa na popravu - bývalého príslušníka SS, ktorý sa zúčastnil prenasledovania účastníkov protifašistického odboja v rokoch 1942-1945. Pozdejšie som takéto scény videl vo filmoch, či v televízii - vidieť to však osobne, to je zlý zážitok na celý život. Kiež by sme to už nemuseli nikdy vidieť. Ľudstvo je však nepoučiteľné. Zrejme ešte uplynie veľa rokov, kým bude vraždenie zakázané na celom svete a kým ľudia prestanú robiť také neprávosti, ako sú vraždy iných ľudí, obzvlášť vraždy na objednávku.

Veľké možnosti boli i na kultúrne vyžitie. Mal som abonentku do Divadla pracujúcich, kde hrávali viacerí herci, ktorí potom odišli do pražských divadiel (V. Vejrážka, Langmüller, Vaculík a ďalší). Abonentky som mal tiež aj na koncerty Filharmónie pracujúcich, ktorú dirigoval R. Kvasnica, ktorý potom v 50. rokoch pôsobil v Karlínskom divadle.

Okrem pravidelných koncertov sa organizovali i t.zv. výchovné koncerty, ktoré dirigoval pán Kvasnica a vysvetľoval, čo chcel autor skladby povedať vo svojom diele. To mi umožnilo lepšie pochopiť autorov, akými boli B. Smetana, A. Dvořák i ďalší. Preto som potom rád chodil na opery a na rôzne koncerty v Prahe, v Košiciach a rád si koncerty alebo opery vypočujem v rozhlase, či sledujem v televízii. Mám rád opery najmä talianskych autorov Verdiho, Pucciniho a ďalších.

Na zájazdy do Zlína chodili aj divadlá z Prahy, Brna, Olomouca, Ostravy, ako aj z Bratislavy.

Rád si spomínam na rôzne výstavy a na Filmový festival pracujúcich, ktorý v tých i ďalších rokoch viedol v počte návštevníkov v rámci ČSR.

V Zlíne boli pre rozvoj športu oveľa lepšie podmienky, ako vo Svite. V r. 1946 - 1950 hralo I. mužstvo ŠK Zlín v prvej lige. V divízii vtedy hralo mužstvo ŠK Letná, kde hrával i Sváťa Pluskal, budúci reprezentant čsl. mužstva, ktoré v r. 1962 získalo v Chile na MS strieborné medaily.

Veľmi dobré mužstvo mal Zlín v hádzanej, vo volejbale, v boxe i v ďalších športoch. Práve tam som v r. 1949 videl i medzištátny zápas v boxe ČSR - Poľsko. Za ČSR vtedy boxoval Július Torma, účastník Olympiády v r. 1948 v Londýne i ďalší poprední boxeri, ako Majdloch, Kročák. Netuka. Ako študent priemyslovky som sa zúčastnil i predsletovných hier v Prahe v r. 1947 i všesokolského zletu v r. 1948, kde sme baťovci mali samostatné uniformy. Predtým sme sa zúčastnili na predsletových vystúpeniach v Zlíne i v Prahe.

Mrzí ma, že takmer všetci spolužiaci sme sa po ukončení priemyslovky rozišli po celej ČSR a že sa nám nepodarilo zorganizovať stretnutie absolventov. Stretnutie bolo len raz v roku 1955 aj to neúplné.

Skôr ako ukončím časť môjho pobytu v Zlíne, chcem ešte dodať, že v živote som mal to šťastie, že som si vedel vybrať dobrých kamarátov. Podobne v Zlíne i potom až do jeho smrti v roku 1980 to bol Janko Mikuš. Už vo Svite sme bývali prvý polrok na jednej izbe a dobre sme spolu vychádzali. Priateľstvo sa prehĺbilo v Zlíne, kde sme bývali prvý rok spolu na izbe. Potom ďalšie dva roky bol ako strojár v rovnakom internáte, ale o poschodie vyššie. Navštevoval strojárenský odbor na priemyslovke, ja chemický, takže sme robili na rôznych pracoviskách. Ale po splnení svojich študijných i pracovných povinností sme chodili spolu na zábavy, na tenis, v zime na lyžovačky. Chodili sme tiež spolu na koncerty i na rôzne hudobné podujatia, vrátane divadla. Obidvaja sme plánovali, že sa po skončení priemyslovky vrátime do Svitu, preto sme sa vyhýbali vážnym známostiam s dievčatami. Mali sme veľmi dobré kamarátky. Jednu sobotu však išiel Janko na ples sám. Ani si už nepamätám dôvod, prečo som nešiel s ním. Možno, že to bola choroba, alebo nejaký dobrý film. Tak sa Janko zoznámil s Marienkou. Bolo to veľmi pekné a veľmi milé dievča, s ktorým sme chodili potom nielen na tancovačky a do divadla, ale i na výlety na bicykloch do okolia Zlína. Mali sme dokonca dohovorené, že na Veľkonočné sviatky v roku 1948 pôjdeme k nám do Rožňavského Bystrého a že na spiatočnej ceste sa zastavíme aj v Pribyline - čiže pod Tatrami. Marienka sa na to tešila. V poslednej dobe sa však Janko zľakol, že to nebude dobré, ak ju privedie k rodine (nie k rodičom, tí žili v Hrušove pri Ostrave), že by si to mohli zle vysvetľovať, a preto sa rozhodol, že pôjdeme na Slovensko len sami. A to bola chyba. Sklamaná Marienka išla na zábavu do Spoločenského domu so svojou sesternicou a tam sa stretla s účtovníkom, ktorému už dlhšie predtým odolávala. Stalo sa to, čo sa nemalo stať. Marienka prišla do druhého stavu, odišla zo Zlína a vydala sa. Bolo to veľké sklamanie pre Janka. Veľmi ťažko sa z toho dostával.

Na jednom plese v sezóne 1949/50, bolo to asi koncom januára, alebo februára, som sa stretol s jej sesternicou, ktorá bývala v Zlíne. Je len samozrejmé, že som sa spýtal na Marienku. Dozvedel som sa, že je rozvedená a že opäť pracuje v Zlíne a býva u nich. Požiadal som ju, aby nám sprotredkovala stretnutie hneď na druhý deň. Bolo to príjemné stretnutie a potom sa schádzali až do júna 1950, kým sme boli v Zlíne.

PhDr. Ladislav Tomko

  • Prvá časť spomienok TU

  • Druhá časť spomienok TU

  • Tretia časť spomienok TU

  • Štvrtá časť spomienok TU