Zo spomienok PhDr. Ladislava Tomka, rodáka z Rožňavského Bystrého, na minulé roky

NEOSTAŤ STÁŤ (3)

VYKROČENIE DO ĎALŠIEHO ŽIVOTA

Ladislav Tomko ako študent Baťovej školy práce. Foto: archív L.T.Keďže sa mi nepodarilo dostať v roku 1943 na štúdium na Obchodnú školu v Dobšinej, ďalej i to, že som nechcel pracovať v bani a iné možnosti som vtedy nemal, podal som si prihlášku na štúdium do Baťovej školy práce vo Svite (BŠP).

Prijímacie skúšky sme mali v Banskej Bystrici, v budove Obchodnej akadémie alebo v učiteľskom ústave. Bolo to pri Hrone za Národným domom. Zišlo sa nás tam 30 - 40 chlapcov a dievčat z vtedajšej Pohronskej župy. Boli to skúšky psychologické, ktoré viedol sám riaditeľ BŠP pán Ryšavý. Dopadli pre mňa dobre, nie však pre všetkých, preto som sa už viac s niektorými nestretol. Je len samozrejmé, že na skúšky som išiel sám, pretože otec robil v bani a mama mala doma môjho šesťročného brata a sestru.

Cesta do Banskej Bystrice nebola mojou prvou cestou na takú veľkú diaľku. Už rok predtým, keď som mal len na štrnásty rok, dostal som pozvanie na röntgenologické vyšetrenie do Revírnej bratskej pokladnice v Revúcej. Revúca je od našej dediny vzdialená len 37 km, avšak Jelšava, cez ktorú sa tam musí ísť, patrila Maďarsku, preto som musel absolvovať veľkú tortúru. Už deň predtým ma mama, či otec vyprevádzali cez kopec do Henckoviec na vlak, ktorý šiel niečo po šiestej ráno. V Dobšinej som musel čakať na autobus do Stratenej. Odtiaľ som jedným vlakom išiel na Červenú Skalu, ďalším vlakom do Brezna. A po ďalšom čakaní na "zubačku" do Tisovca, ktorá tam prišla asi o jedenástej večer. Tam som spolu s ďalšími cestujúcimi driemal na lavici a stole. Ráno po piatej hodine išiel autobus do Muráňa a ďalej potom motorový vlak do Revúcej, kde som prišiel o pol ôsmej hodine, čiže cesta mi trvala 27,5 hodiny. Najhoršie bolo to, že cestu som absolvoval zbytočne. Prečo?

Pri röntgenovaní som totiž musel piť "kašu". Šlo mi to veľmi ťažko. Keď videl lekár moje trápenie, tak mi povedal, že to vypiť musím, pretože, keď ma bolí žalúdok, tak je to potrebné. Ja som však do tej doby problém so žalúdkom nemal. Na dotaz lekára, či niekto v rodine nemá problémy, som mohol jednoznačne povedať, že mama. Ako vysvitlo úradný "šimel" už aj vtedy úradoval a namiesto mojej matky povolali na röntgenologické vyšetrenie mňa.

Zostávajúci čas do odchodu vlaku som využil na prehliadku historického 1. slovenského gymnázia v Revúcej a v duchu sa mi odvíjala história známa z románu M. Kukučína Mladé letá a Maroško študuje.

Cestou naspäť som išiel rovnakou trasou ako predtým s uvedenými dopravnými prostriedkami. Rozdiel bol iba v tom, že na Červenej Skale som nocoval v odstavenom osobnom vlaku a domov som prišiel až pred večerom na tretí deň môjho putovania.

MLADÍ MUŽI

Do Baťovej školy práce vo Svite som nastúpil v druhej polovici augusta 1943. Pretože v dotazníku som si vybral, že chcem byť chemikom, bol som zadelený do centrálneho laboratória. Tam som však pracoval len asi jeden mesiac a bol som preložený najprv na presúkavanie "Svitky" a po ďalšom mesiaci do laboratória vo výrobni umelej vlny tzv. Svit II. Asi po týždňovom zaučení som bol zadelený na smeny. V každej smene sme boli dvaja. Prevádzka bola nepretržitá. Siedmy spolupracovník bol striedač a ôsmym bol vedúci laboratória.

...

Pracoval tam aj Dr. Ladislav Chodák, brat známeho futbalistu a hokejistu Dr. Ivana Chodáka, člena ŠK Bratislava i reprezentanta Slovenského štátu vo futbalovom i hokejovom mužstve. Obidvaja Chodákovci boli veľmi príjemní ľudia. S Dr. Ladislavom Chodákom som sa za tie tri roky môjho pobytu stretol viackrát. S jeho bratom Dr. Ivanom Chodákom len raz, a to v predposlednú nedeľu pred SNP, keď sme sa spolu člnkovali na Štrbskom plese.

Práve vtedy leteli ponad nás lietadlá, ktoré krátko predtým bombardovali rafinériu v Dubovej, čo potom sťažilo zásobovanie SNP pohonnými látkami.

Dôležitou súčasťou života vo Svite bol šport. Okrem futbalu, ktorý bol najrozšírenejší a dosahoval najlepšie výsledky to bola atletika, stolný tenis a box. V r. 1943/44 futbalové mužstvo AC Svit vyhralo divíziu a prebojovalo sa do I. celoslovenskej ligy. Prvé mužstvo hralo vtedy v zostave: Boledovič- Rado, Kochan- A. Pažický, Kováč, Jurčák I., Fedor, Šváby, Biro, Jurčák II a Trenčanský. Rado pred príchodom do Svitu hral spolu s Birom v r. 1938 za AC Spartu Praha, a potom v národnom mužstve Slovenska. S Radom, Švábym a Trenčanským som sa i osobne poznal, pretože niekoľko mesiacov v r. 1946 pracoval v sklade predajného oddelenia, kde sme vypisovali faktúry na expedovanie výrobkov zo Svitu. Pán Rado vynikal pri kopaní pokutových kopov. Vedel ich kopať pravou a ľavou nohou. Brankárov klamal tým, že skôr ako kopol jednou nohou, zastal a kopol opačnou, čo bolo pre brankára nechytateľné. V ďalších rokoch bol tento spôsob kopania jedenástok zakázaný.

Veľmi dobre si spomínam na prvý zápas v jesennej časti I. ligy. AC Svit hral druhú nedeľu pred SNP v Bratislave proti vtedajšiemu ŠK. Ja som bol vtedy na výlete na Štrbskom plese. Okolo poludnia som bol v tej časti, kde kotvili loďky. Jeden pán ma vyzval, či sa nechcem zadarmo člnkovať. Samozrejme som to využil a vesloval som, i keď som vtedy nevedel plávať, pretože, ako som hovoril, nemal som sa to kde predtým naučiť. Vysvitlo, že to bol Dr. Chodák.

V druhom kole I. futbalovej ligy hral vo Svite ŠK Žilina. Svit vtedy vyhral 2:1. V predzápase hral za žilinský dorast Emil Pažický. Hral veľmi dobre, avšak pre nefér zákrok bol vylúčený. Bolo to pre nás prekvapenie, pretože jeho brat Anton Pažický, ktorý hral za AC Svit v zálohe, hrával vždy slušne. O 2-3 dni vypuklo SNP a tým zanikla i I. futbalová liga. Po prechode frontu sa v kvalifikácii o postup do I. čsl. ligy Svit neprebojoval. Dostali sa tam z východného Slovenska len Prešov a ŠK Košice. Aj vtedy sa však hral vo Svite veľmi dobrý futbal, pretože namiesto Boledoviča, ktorý potom chytal za Odbor armádnych pretekárov, hral Dodo Rajman, ktorý v ďalších rokoch hral i za národné mužstvo ČSR. Nehral už Biro, ktorého údajne po prechode frontu zaistila KGB a viac sa už do Svitu nevrátil. Údajne zomrel niekde v gulagu.

Medzi nemilé chvíle vo Svite patrí to, že pri vyhlasovaní leteckých poplachov sme museli my chlapci opustiť internát. Dievčatá sa mohli ukryť v pivničných priestoroch pod naším internátom, avšak my sme šli obyčajne do lesa južne od Svitu, kde sme trávili dlhé hodiny vonku v treskúcej zime. Výhodu mali len tí chemici - laboranti, ktorí boli na nočnej smene. Pre všetkých robotníkov bol vedľa našej výrobne urobený protiletecký kryt, kde boli i lavice a dokonca sme si mohli zdriemnuť. Poplach trval obyčajne tak 2-3 hodiny.

Práca v laboratóriu ma bavila. Stanovili sme koncentráciu kyseliny sírovej, v ktorej sa zrážali vlákna umelej bavlny nazývanej Slovlna a tiež sme stanovovali zrelosť viskózy, z ktorej sa spriadali vlákna. Niektoré analýzy bolo treba robiť každú hodinu, niektoré každé dve hodiny, takže osemhodinová smena ubehla rýchlo. Výsledky, ktoré boli v norme, sme zaznamenávali modrým atramentom a zlé výsledky červeným. Smeny boli celý týždeň rovnaké. Po nočnej bola týždeň odpoludňajšia a po odpoludňajšej týždeň ranná. Najhoršie bolo vydržať medzi 1-2 hodinou a potom zase medzi 3-4 hodinou ráno.

Ubytovaní sme boli v štvorpodlažnom internáte. Z jednej strany "mladí muži", z druhej "mladé ženy", čo bolo označenie pre učňov a učnice. Na izbe číslo 208 nás bolo 16, a to v dvojitom obložení. Bývali sme spolu chemici, strojári, textiláci, i elektrikári. Niektorí robili len denné smeny. Textiláci a strojári väčšinou na dve smeny a chemici takmer všetci na tri smeny. Po večeri bola 2-3 hodiny škola a v sobotu celé odpoludnie. Po prvej nočnej smene sme nevedeli spať pri dennom ruchu, po utorňajšej nočnej sme už boli takí unavení, že nám neprekážalo vyrušovanie tých, ktorí mali odpoludňajšiu. Poriadok na izbe sme si robili sami a vychovávatelia denne okrem nedele kontrolovali poriadok a bodovali. Vrátnika sme nemali, ale služby pri vchode sme si vykonávali sami, a to po dvoch hodinách, a to od 5.00 do 23.00, kedy sa internát zatváral. Okrem ôsmich hodín práce a troch hodín výučby v Baťovej škole práce sme si našli čas aj na šport. Každú nedeľu o 15.00 hod. bol nástup po ročníkoch. Vychovávatelia išli s nami na pochodové cvičenie a až potom sme mohli ísť na futbalový zápas v lete, či na hokej alebo korčuľovanie v zime. Vychovávatelia nás viedli tiež k sporivosti. My chemici sme mali týždenný hrubý plat 220 korún. Čistých sme dostali 208 korún. Z toho sme platili každý týždeň 81 Sk za stravu (raňajky 1.50, obed 5.50 a večere 4.50), 12 Sk sme platili za internát, 15 Sk sme si mohli nechať ako vreckové. To všetko sme museli účtovať v ročenke, ktorú schvaľoval vychovávateľ. On povoľoval rôzne nákupy ako poltopánky, košele a tiež samozrejme aj uniformy mladých "mužov". Zostatok sa musel ukladať na konto. Stravovanie bolo pomerne slabé, pretože to bolo v priebehu II. svetovej vojny a po nej. Preto každý balík, ktorý sme dostali od rodičov bol veľmi vítaný a ušlo sa z neho pre všetkých na izbe, ba ešte i pre nejakého kamaráta z inej izby. Politická činnosť sa nepripúšťala, a to až do roku 1945. Vyžívať sme sa mohli len v združeniach katolíckej alebo evanjelickej mládeže, a to v nedeľu večer.

Kostoly vtedy vo Svite neboli, preto sa Božie služby odbavovali v nedeľu dopoludnia v kinosále pre katolíkov a v jednej väčšej školskej triede na internáte pre evanjelikov.

V nedeľu alebo vo sviatok bolo možné chodiť so súhlasom vychovávateľa i na výlety do Tatier. V tom sme boli my - chemici pracujúci v nepretržitých prevádzkach v nevýhode, pretože sme mali len zriedkakedy voľno v nedeľu. Výroba išla i cez vianočné, novoročné a veľkonočné sviatky. Ešte šťastie, že sme mali medzi sebou grékokatolíkov, ktorí brali smeny za nás a my sme im zase umožnili ísť na rusnácke sviatky domov.

K pobytu na internáte chcem ešte dodať, že takmer všetci sme pochádzali z rodín slabšie situovaných. Bolo to vidieť okrem iného aj v tom, že väčšina z nás nemala vtedy nočné pyžamá a spali sme len v košeliach a v trenírkach. Práčovňa vtedy pre nás nebola, preto sme špinavú bielizeň posielali domov. Na balíky sme sa veľmi tešili, pretože okrem čistej bielizne nám posielali rodičia koláče, prípadne ovocie. Aj zo skromného balíka sme sa vedeli podeliť s tými, čo balíky nedostali. Viedlo to k upevňovaniu kamarátstva.

My mladí muži pracujúci vo výrobniach vlny, hodvábu, priesvitu či sódy sme mali tú výhodu, že sme dostávali v polovici smien desiatu - väčšinou to bol guláš s chlebom, čo bolo pre nás i pre ostatných pracovníkov vo výrobniach veľkou vymoženosťou.

Pri odpoludňajších a obzvlášť pri nočných smenách sme si vedeli ušetriť čas napriek tomu, že sme niektoré vzorky museli odobrať každú hodinu, iné každé dve hodiny a samozrejme urobiť i rozbor a zapísať to do knihy. Podľa výsledkov, rozborov potom smenový majster robil príslušné opatrenia, aby sa dosahovala predpísaná kvalita výrobkov. Našli sme si aj tak čas na rozprávanie zážitkov, prípadne na zaspievanie piesní. Ja som mal pomerne dobrý hlas a rád som si zaspieval ľudové, národné či tanečné piesne. Veľmi rád to počúval obzvlášť majster Savara, ktorý ma k tomu vyzýval oslovením: "Tomečku, zaspívej nám něco - spívaš jako slavík." To nám pomáhalo zahnať spánok na nočnej smene.

Niekedy sa na nás majstri i hnevali, pretože ak zistené výsledky pri rozboroch neboli v norme, museli sme písať červeným atramentom. Vedúcim laboratória, pánom Kubošim sme však boli vedení k dôslednej práci, preto sme pokyny plnili dôsledne. Len Janko Tóth bol výnimkou. On väčšinou na nočnej smene odobral vzorky a urobil rozbory len na začiatku nočnej a potom zase pred ukončením smeny. Tie urobil dôsledne, ale medzitým písal len "hausnumerá". Neprišla mu však na to kontrola a majstri boli tiež radi. Je ale zaujímavé, že potom neskôr sa veľmi zmenil nielen tým, že sa pridal k partizánom do SNP, ale po skončení vojenskej základnej služby i aktivoval a stal sa vojakom z povolania. Postupne sa vypracoval až na funkciu náčelníka štábu leteckého pluku. Keď sme sa pozdejšie stretávali, radi sme spomínali na prežité chvíle vo Svite. Ja som zase vynikal v tom, že som vedel predviesť dva cviky s palicou, prípadne s metlou, ktoré len málokto vedel urobiť. V neskorších rokoch som to už nedokázal.

Alebo dokázal som si na ľavú ruku položiť 5 pohárov (asi 2dcl) so vzorkami kyseliny, či viskózy, z ktorej sa vyrába umelá vlna či hodváb a okrem toho po jednom pohári položiť na ramená a hlavu a prejsť s tým niekoľko krokov. Tento "kúsok" dokázali urobiť aj ďalší moji spolupracovníci - laboranti. Vyžadovalo to nielen odvahu, ale i jemnosť a trpezlivosť.

Štvrté pokračovanie - VOJNA A SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANE - 4.2.2007

  • Prvá časť spomienok TU

  • Druhá časť spomienok TU