Zo spomienok PhDr. Ladislava Tomka, rodáka z Rožňavského Bystrého, na minulé roky

NEOSTAŤ STÁŤ (2)

Moja prvá cesta osobným autom

Od päťdesiatych rokov minulého storočia je vozenie sa autom bežná vec i na zapadlých dedinách Slovenska. V roku 1937 to však bolo pre mňa veľkou udalosťou, ktorú mi moji rovesníci i ostatní chlapci u našej dediny závideli. Ako k tomu došlo? V prvej polovici decembra roku 1937 zo soboty na nedeľu som mal bolesti v brušku. Našim nezostávalo nič iné, iba požiadať môjho starého otca po mame, aby zapriahol voly. Do voza dali slamu, na to plachtu a periny a išlo sa do Rožňavy najprv k lekárovi a potom do nemocnice na chirurgické oddelenie, pretože som mal zápal slepého čreva. Na druhý deň ma operovali. Takmer denne ma navštevovali viacerí z rodiny. Prepustený som bol asi po desiatich dňoch odpoludnia, keď ma prišiel navštíviť môj otec po rannej smene. Na odvezenie volským povozom nebol čas, nuž k jedným našim známym odložil bicykel, na ktorom jazdil do práce ako ostatní baníci z našej i z okolitých dedín a išiel objednať na námestie taxík. Po operácii som bol síce oslabený, ale pyšný na to, že som sa viezol osobným autom. Možno i to malo vplyv na to, že som si jazdu autom veľmi obľúbil, čo mi ostalo po celý môj život.

....

Po absolvovaní piatej triedy ľudovej školy som na jeseň roku 1939 začal navštevovať Meštiansku školu v Štítniku, vzdialenom sedem kilometrov. Túto cestu sme vykonávali peši, pretože autobusy v tej dobe premávali v našom okrese len na linke Dobšiná - Poprad. Spočiatku sme využívali aj bicykle, avšak len dovtedy, kým sme neopotrebovali gumové plášte a duše. Na čas sme mohli opotrebované duše nahradiť tlakovými hadicami, ktoré nám naši otcovia doniesli z bane. Spôsobovalo nám to však pri jazde otrasy. Potom sme si poškodené plášte obviazali špagátom, ale aj ten sa skoro zničil, preto nám neostávalo nič iné, len chodiť peši. V zime sme si cestu do školy a naspäť uľahčovali využívaním sánok, samozrejme nie kúpených, ale takých, ktoré urobili naši otcovia. Najlepšie sánky z nás mal môj bratranec Peter. Zmestili sme sa na ne traja až štyria. Aj na tie však prišlo, keď sme z Teplej stráne narazili na tuhý závej.

Za celé tri roky sme kvôli počasiu neprišli do školy len dvakrát. Raz sme sa vrátili asi po kilometri cesty spod Kopolta, pretože sneh tam bol až po naše pásy. Druhý raz sme prišli až nad Štítnik, ale pre veľké záveje sme sa nemohli prebrodiť a vrátili sme sa všetci žiaci z Bystrého a z Honiec domov. Často sme zmokli, aj keď sme mali dáždniky. Učitelia boli ale ľudskí a umožnili sa nám usušiť pri peci vykurovanej drevom. Ešte šťastie, že sme nemuseli so sebou nosiť i drevo. Predtým v Ľudovej škole okrem školských vecí sme museli nosiť aj po tri kusy dreva.

...

Národná kultúrna pamiatka v Štítniku - evanjelický kostol. Foto Ondrej DobošDo Štítnika sme chodili z celého okolia. Dobre na tom boli žiaci z Ochtinej, Rochoviec, Slavošoviec a z Čiernej Lehoty, ktorí mohli cestovať vlakom. Najhoršie to mal Laco Spišák z Markušky, žiaci z Gočaltova a Rozložnej a my z Bystrého a Honiec, ktorí sme museli chodiť peši. V tej dobe neboli žiadne školské jedálne, preto sme si jedlo nosili z domu. Keď bolo nadostač mlieka, tak sa nosilo mlieko alebo biela káva, ale veľmi často to bol len čaj, prípadne čierna káva Enrilo.

Veselé to bolo najmä v jarnom a jesennom období, keď sme pár stoviek metrov od železničnej zastávky "Pri kríži" zlikvidovali zbytky našej desiatej a dali sa spoločne na cestu domov, spomínajúc na veselé zážitky z vyučovania. Vyučovanie sme mali od ôsmej do trinástej hodiny, len keď bolo náboženstvo, tak sme mali jednu hodinu prestávku. Po príchode domov, obzvlášť na jar a na jeseň sme mali odkaz na lístku, kde sú naši rodičia, čo máme urobiť doma, prípadne kde máme za nimi prísť. Neraz bola i úloha pripraviť večeru, samozrejme len skromnú. O to som sa musel postarať s mojou sestrou, aby sa večera dala zjesť. Učili sme sa len večer, a to prvé roky len pri petrolejke alebo pri karbidke. K veľkej zmene došlo v r. 1940-1941, keď bola u nás v dedine zavedená elektrina. Na hry sme mali čas len pred večerou, ale aj to iba dovtedy, kým nezvonil večerný zvon. Bolo to pre nás málo. Zimné večery boli dlhé, nebola nielen televízia, ale ani rádio, preto sme sa mohli sánkovať. Napriek tým problémom sme sa však pomerne dobre učili. Ja som bol v našej triede tretí v poradí čo do prospechu, takže po rodičovskom združení mali naši rodičia radosť a ja samozrejme tiež, že som im týmto spríjemnil ich ťažký život.

Na chvíle strávené v meštianskej škole si veľmi rád spomínam, najmä na pána riaditeľa Vojtecha Vrabca a na triedneho učiteľa Pavla Garaja. Pán riaditeľ Vrabec bol síce veľmi prísny, ale milý človek. Dostal som od neho aj facku, a to jednu za celé moje školské roky. Ako sa to stalo? 14. marca 1940 sa v triedach oslavovalo prvé výročie Slovenského štátu. V našej triede (v 1. ročníku) pán riaditeľ zastupoval niektorého neprítomného učiteľa. Na začiatku oslavy sa spievala hymna "Hej Slováci" a on spozoroval, že ja aj môj bratranec sme nespievali. Veľmi sa nazlostil a zavolal nás ihneď do svojej kancelárie. Tam nám hneď dal po facke a chcel vedieť, prečo sme nespievali. Zrejme nás podozrieval, že je to nejaká politická provokácia. Nebolo to tak. Pred niekoľkými mesiacmi nám zomrela stará matka a u nás je taký zvyk, že po úmrtí blízkeho člena rodiny sa smúti do jedného roka. Môj bratranec mal v tej dobe až dvojitý smútok, pretože mu zomrel predtým aj starý otec po mame. Riaditeľ nám vysvetlil, že hymna sa musí spievať aj v dobe, keď sa dodržuje smútok.

........

Veľmi dobre na mňa pôsobilo i to, keď sme sa pri rôznych oslavách zúčastňovali služieb božích v evanjelickom kostole v Štítniku. Je to najvýznamnejšia kultúrno-historická pamiatka Štítnika a celej oblasti Gemera. Svojou vysokou vežou dominuje na mestom a dáva Štítniku a jeho okoliu charakteristickú siluetu. Pochádza z II. tretiny 14. storočia. Pre jeho významnú kultúrnu a historickú hodnotu bol v r. 1970 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Patrí medzi päť najvzácnejších kostolov na východnom Slovensku a zároveň medzi tri najvzácnejšie evanjelické kostoly na svete. Z veže je veľmi pekný výhľad po širokom okolí. Mal som možnosť pozrieť sa z veže ešte ako žiak piatej triedy obecnej školy, keď sme boli na výlete v Štítniku. Do štítnického kostola som už priviedol i viacerých mojich známych, keď ma prišli navštíviť do Bystrého a doteraz boli všetci veľmi nadšení.

.................

Vrátim sa však opäť do minulosti a to tam, kde som uvádzal, že som sa snažil spríjemniť svojim rodičom ich ťažký život.

Prečo taký ťažký? Väčšina mužov z našej dediny, ba i z okolitých dedín sa živila baníctvom. Bola to ťažká a slabo platená práca, fyzicky veľmi namáhavá. Hygienické, bezpečnostné a zdravotné opatrenia boli veľmi zlé, ba takmer žiadne. Preto mnoho baníkov trpelo silikózou, spôsobenou kremičitým prachom, ktorý vznikal pri vŕtaní tlakovými vŕtačkami. V našej dedine bola tiež baňa, dokonca až tri, ale časť baníkov do roku 1938 chodila za prácou do Rožňavy alebo Rudnej. Chodilo sa peši asi sedem kilometrov, čiže bolo treba odchádzať z domu ráno už asi o pol piatej hodine. Len od roku 1937 sa používali bicykle. Pomimo práce v bani a tiež i preto, že v krízovom období, aké bolo začiatkom 30. rokov, sa robilo len dva týždne v mesiaci, aby sa mohlo zamestnať viac baníkov. Rozhodlo o tom vedenie Sociálno-demokratickej strany v Rožňave, ktorá mala väčšinu, po dohode so Šalgotariánsko-Rima-muránskou spoločnosťou, ktorej patrila väčšina baní v okrese.

.............

Pred veľkou krízou si naši v Rožňave kúpili jednu roľu. Je len samozrejmé, že my deti sme im museli pri poľnohospodárskych prácach pomáhať. V dobe, keď bolo v Rožňave potrebné orať, sme s otcom vstávali už o tretej ráno, aby mohol otec pri oraní zabrázdiť. Ja som mu vodil voly alebo kravy a otec išiel potom na šiestu ráno do práce v Rožňava - bani - Károlke. Pásol som kravy alebo voly, kým neprišla za mnou matka, ktorá musela predtým urobiť ranné domáce práce. Potom sme orali až do 14.00 hod., kým prišiel otec z bane, aby v oračke pokračoval. Matka sa samozrejme peši ponáhľala domov urobiť večerné práce okolo domácnosti. Domov sme prichádzali za tmy. Veru už ako 9 až 10 ročný chlapec som viackrát sám viedol povoz do Rožňavy na roľu, či lúku. Bolo to však na niečo dobré. Učil som sa samostatnosti a zodpovednosti za splnenie úlohy, ktorú mi zverili rodičia.

.....

Do života v našom okrese veľmi podstatne zasiahol Mníchovský diktát. Hranica s Maďarskom neprirodzene rozdelila náš štát. Dostala sa na chotár obcí Rudná a Rakovnica a po niekoľkých týždňoch dokonca medzi Rakovnicu a Rožňavské Bystré, takže sa dostala len asi 200 metrov od okraja našej dediny. Tým nastali veľké komplikácie pri vybavovaní úradných záležitostí. Horšie bolo to, že robotníci stratili zamestnanie v Rožňave, v Nadabulej a v Rudnej, kde dochádzali do práce naši baníci z dediny. Novým okresným mestom sa stala Dobšiná. Dostať sa tam vyžadovalo prejsť peši cez kopec do Henckoviec. Cesta tam trvala asi 2 hodiny a potom ešte vlakom 14 km ďalej do Dobšinej. Železnú rudu, ktorú predtým vozili 3 malé nákladné autá a furmani na konských povozoch z baní v Rožňavskom Bystrom, nebolo možné v prvých mesiacoch voziť cez hranicu. Vybavovať sa to muselo v Bratislave a v Budapešti. Trvalo to takmer 1 rok. Baníci z Bystrého a ďalších dedín museli chodiť do bane v Nižnej Slanej na týždňovky, len tí mladší zašli domov aj v stredu. Tí, čo mali už bicykle, využili ich na cestu z Henckoviec do Nižnej Slanej. Ostatní chodili peši. Bicykle dali do úschovy na závode alebo v Henckovciach u rodiny Kolárikovcov. Nezmizol ani jeden kus.

Nacionalistická politika maďarských strán v dobe prvej ČSR ovplyvnila i časť slovenského obyvateľstva. Tak sa stalo, že čisto slovenská dedina Rakovnica (až na jednu rodinu Tuzovcov) žiadala pripojenie k Maďarsku. Veľmi sa za to angažoval najmä richtár obce. Keď sa im to po niekoľkých týždňoch podarilo, tak na oslavu zabili obecného býka a pripravili hostinu, za čo si s odstupom času utŕžili aj posmech. Obyvateľstvo na to doplatilo, pretože životná úroveň v okupovaných územiach bola nižšia ako u nás za Slovenského štátu. Dokonca horšie mali aj cigarety a tabak, zrejme preto, že ho museli vyvážať do Nemecka. Obyvateľstvo, hlavne nižšie vrstvy, nebolo s daným stavom spokojné. Aj preto bolo počuť po Rožňave rôzne heslá a výrazy: " Vissza Prága, mert mint drága" (naspäť Prahu, lebo tu draho), alebo "Beneš adot blokot, Magyar adot botot" (Beneš dával poukážky, Maďar dáva palicu).

Tieto veci som videl aj sám, pretože moji rodičia mali v rožňavskom chotári roľu. Asi po jednom roku dostali legitimáciu oprávňujúcu cez hranicu na prechod. Je len samozrejmé, že sme si zašli do mesta i do Rakovnice, kde žila moja teta a bratranec. Postihnuté boli aj deti, pretože sa učili v obecných školách, meštianke i v gymnáziu len po maďarsky. Maďarská hymna "Isten még a Magyart" (Boh ochraňuj Maďara) sa musela spievať aj na začiatku služieb božích. Jediné čo ma ako chlapca príjemne prekvapilo bolo to, že kalendáre bolo možné kúpiť v slovenčine a to z tlačiarne z Békescsaby. Maďarskú časť hraníc strážili maďarskí vojaci a slovenskú časť finančná stráž. Títo však skoro zrástli s domácim prostredím, takže tí smelší obyvatelia si mohli tajne v noci zájsť na návštevu aj do susedných dedín.

To však bolo len v malom rozsahu. Pri účasti na pohrebe sa vydávali jednorazové priepustky, ktoré vydával notársky úrad v Štítniku. Aj tak sa však kontakty medzi týmito dvoma dedinami silne narušili, aj keď predtým tieto dve dediny boli rodinami veľmi previazané oveľa viac, ako s druhou dedinou Genčom.

Po ukončení tretej triedy meštianskej školy v Štítniku som mohol v štúdiu pokračovať len v Dobšinej. To však znamenalo ešte väčšie zaťaženie pre rodinu. Je síce pravda, že otec sa asi po pol, až jednom roku dostal do práce naspäť do Bystrého, keď si už Rimamuránsko - šalgotariánska spoločnosť vybavila dopravu železnej rudy cez hranice, no banícke mzdy boli veľmi nízke a okrem mňa mali naši i moju sestru a brata. Preto i keď boli ochotní ešte viacej sa uskromniť a umožniť mi navštevovať štvrtú triedu meštianskej školy v Dobšinej, nešiel som na denné štúdium, ale piati z našej dediny sme sa dali na nedeľné štúdium. Ja osobne som ťažko znášal, keď som musel chodiť pred výplatou požičiavať peniaze k ujovi po mame. Židovský obchodník a krčmár Jakubovič bol už "zlikvidovaný" a jeho nástupca už nedával "na knižku".

Na nedeľné štúdium dochádzali do Dobšinej i ďalší bývalí spolužiaci, a to zo Slavošoviec i z ďalších dedín. Pre nás dochádzajúcich z Bystrého, to znamenalo ísť už pred 4. hodinou ráno, aby sme stihli v Henckovciach vlak, ktorý išiel už niečo po šiestej. Pre naše mamy to znamenalo pripraviť nám teplé raňajky i stravu na celý deň, i keď len skromnú. Nestalo sa ani raz, že by som nebol mal pripravené raňajky, a to nielen v roku 1942/43, ale i predtým a tiež i potom, keď som cestoval do Svitu. No poznám rodiny, kde sa mamičky nepostarali o raňajky pre študujúce deti, i keď neboli zamestnané. To sa potom samozrejme odrazilo na zdravotnom stave detí. Domov sme sa vracali až okolo deviatej hodiny večer.

Ej, veru ťažko sa vtedy žilo, najmä v rokoch 1941 a 1942. Neraz sa stalo, že nebola ani múka na chlieb, preto pokiaľ boli ešte zbytky obilia, ktoré zostalo po jesennom a jarnom zasiatí, tak nám dali rodičia do vreca, prípadne do plecniaka, desať - dvadsať kg obilia a išli sme do mlyna. Najčastejšie do Štítnika, ale bol som osobne v tých rokoch i v ďalších mlynoch, a to v Roštári, v Rochovciach, v Slavošovciach a v Slanskej doline v Polome a vo Vlachove, kde bolo treba prekonať pohorie idúce od Tureckej po Radzim. Neraz sa stalo, že sme museli v mlyne aj nocovať a spali sme posediačky na vreciach s obilím, na schodoch a pod.

Chlieb sa piekol doma. Naraz sa zamiesilo na štyri chleby, čo vystačilo asi tak na týždeň. Záviselo to od toho, aké práce sa robili. Ak pri poľnohospodárskych prácach prišiel pomôcť niekto iný z rodiny, tak sa chlieb minul i skôr. Ten posledný však už bol taký tvrdý, že veru bolo treba dobre nabrúsený nôž a dávať si pozor na zuby pri jedení. Preto sa niekedy, ak bola dobrá nálada, použil výraz, že na ten chlieb by bolo treba topor. Topor bola sekera so širokým rezom, ktorú používali pri práci tesári. Ak sa chlieb jedol doma, tak sa urobili hrianky (u nás sa to volalo chleba na špárovni, alebo tiež hräty chleba). Horšie to bolo, keď sa chlieb jedol pri poľnohospodárskych prácach, vtedy si naozaj bolo treba dať pozor na zuby.

V najťažších dobách, keď nebolo dosť múky, aby sa upiekol chlieb v domácej peci, piekli sa postruhníky. Na to stačilo aj dve kg múky. Urobilo sa cesto a pieklo sa na špárovni (na platni). My, staršie deti, sme to vedeli pochopiť a jedli sme to bez reptania. Môj brat, ktorý mal vtedy 3 - 4 roky, podobne ako iné deti, nevedel pochopiť prečo má jesť postruhníky a nie chlieb. On predsa chce chlieb.

Baníci dostávali, okrem biednych celoslovenských prídelov, i prídavok masti, cukru, mydla, umelý tuk, prípadne slaninku. Vydávalo sa to v závodnom obchode, ktorý bol na závode v Nižnej Slanej. V našej rodine som to mal za povinnosť ja, pretože otec bol v robote, matka mala prácu okolo mladších súrodencov a okrem toho i práce v domácnosti a na poli.

Dlhá cesta do Slanej nebola to najhoršie. Najhorším bolo čakanie, keďže v dobe "kreditu" sa tam zišli obyvatelia z okolitých baníckych dedín. Spestrenie sme mali na spiatočnej ceste. V Henckovskom potravinovom družstve si každý z nás, vrátane detí, dal po pol deci sladkej pálenky, obyčajne to bola hruškovica, alebo jahodovica, veľmi zriedka to bol "triplisek". Len dospelí muži, či niektoré ženy, mali vodku. Hneď bola cesta veselšia a lepšie sa prekonávalo stúpanie od Henckoviec a klesanie do Bystrého.

....

Spomínam si tiež na rok 1943, keď som sa mal rozhodnúť, čo ďalej. Možnosti boli veľmi obmedzené. Okolo seba som videl záporné stránky baníckej práce a to najmä v tom, že baníci trpeli na silikózu. Nielenže veľmi kašľali, ale zomierali i takí, ktorí mali len okolo 40 rokov. Dal som si preto prihlášku do Obchodnej školy v Dobšinej. V tej dobe to bola najvyššia škola v našom okrese. So mnou si podal prihlášku i Jano D., ktorý bol o rok mladší, čiže dovtedy mal absolvované len tri triedy meštianskej školy. Mal však jednu výhodu, jeho otec bol vtedy richtárom, resp. ako sa vtedy volalo, vládnym komisárom. Ako taký vedel, ako to vo svete chodí. Preto, keď prišli pozvánky na skúšky do Dobšinej, volal aj môjho otca. Keď mi to otec povedal, tak som odmietol. Jednak preto, že som si bol istý, že mám na to (ako som už uviedol, bol som tretí najlepší žiak v triede v štítnickej meštianke) a absolvoval som už štvrtú triedu a tiež preto, že som bol proti podplácaniu. Vládny komisár nepochodil ani pri rozhovore s mojím strýkom Petrom, ktorého tiež volal, aby išiel s nami. Spomínam si na tú cestu tam a naspäť. Do peňaženky som mu nevidel, ale objemovo a váhovo bol veľký rozdiel medzi plecniakom, ktorý niesol tam a naspäť. Oficiálne sme výsledky skúšok dostali asi po 14. dňoch, ale viem, že hneď na druhý deň po skúškach pred večerom prišiel k nim tajomník HSĽS, popíjali až do rána a už vedeli, že syn bol prijatý. Je len samozrejmé, že ja som prijatý nebol, pretože takých "starostlivých rodičov", ktorí na skúšky doprevádzali svoje ratolesti, bolo viac.

Pokračovanie o týždeň - VYKROČENIE DO ĎALŠIEHO ŽIVOTA - 28.1.2007

Prvá časť spomienok TU