Zo spomienok PhDr. Ladislava Tomka, rodáka z Rožňavského Bystrého, na minulé roky

NEOSTAŤ STÁŤ

"Mám 74 rokov (nar. 1928). Prežil som päť rôznych režimov, ktoré boli veľmi rozdielne a prinášali veľké zmeny nielen pre spoločnosť, ale i pre rodiny ba i jednotlivcov." Tak začína úvod knižôčky spomienok na minulé časy, ktorej autorom je rodák z Rožňavského Bystrého PhDr. Ladislav Tomko a nazval ju NEOSTAŤ STÁŤ. "V každom režime boli ľudia i rodiny, ktoré boli na výslní a užívali si krásy života, no na druhej strane boli ľudia, ktorí museli veľmi ťažko pracovať, boriť sa životom, aby nielen prežili, ale aby sa ich deti mohli mať lepšie ako oni. ...", píše ďalej

V kapitole, ktorú nazval Gemer - môj rodný kraj, o.i. uvádza:

"Pochádzam z Rožňavského Bystrého. Obec sa nachádza v západnej časti Rožňavskej kotliny a tvorí deliacu čiaru medzi podložím Slovenského krasu a rudným podložím Slovenského rudohoria.

Z južnej časti je to pohorie Plešivská planina s najvyšším vrchom Gerlašské skaly (906 m) a zo severu Turecká. Prvá písomná zmienka o obci je z r. 1291. Obyvatelia vzhľadom na prírodné podmienky boli drevorubači, roľníci a venovali sa aj chovu hovädzieho dobytka. Rozšírené bolo i pestovanie ovocia.

O práci v baniach je zmienka už z roku 1699. Takmer 3 storočia bola práca v baniach hlavným zdrojom príjmov obyvateľstva. V 40. a 50. rokoch minulého storočia boli v Rožňavskom Bystrom 3 štôlne. Jedna z nich sa volala Terezka. Do práce k nám dochádzali baníci z okolitých dedín. Z poslednej štôlne naposledy vyfárali v júni 1983.

...

Obyvateľstvo sa okrem baníctva živilo poľnohospodárstvom a domácimi remeslami, ktoré však nestačili zabezpečiť výživu obyvateľstva. Preto z nášho kraja odchádzali ľudia za prácou do Ameriky, do Kanady i Francúzska. Napríklad môj starý otec po matke odišiel do Ameriky trikrát a ujo tam odišiel navždy.

Ladislav Tomko pred odchodom do Svitu v r. 1943. Archív L.T. Na moje prvé roky si spomínam len veľmi nejasne, a to najmä na niektoré udalosti, ktoré sa mi vryli do pamäti. Napríklad na svadbu môjho strýka a návštevu uja z Ameriky asi v roku 1931-1932. Jasnejšie si spomínam na deň, keď som išiel prvýkrát do školy v septembri 1934. Vraj, aby sme sa dobre učili, tak ja a môj sused i kamarát Janko Dorkin sme šli k jeho tete bývajúcej neďaleko kostola, ktorá nám dala do papierika kryštálový cukor. Ten sme mali hodiť do potoka, keď sme išli cez most.

Veľmi dobre si spomínam na moje prvé vysvedčenie, ktoré som dostal koncom júna 1935. Boli to samé jednotky. Naradostený som rýchlo bežal domov pochváliť sa matke. Nebola však doma, okopávala zemiaky na neďalekej roli, nuž som bežal za ňou. Už zďaleka som volal: "Mama, ja mám čisté jednotky". Na to ona pohotovo odpovedala: "Však tebe otec dá". To bola sprcha na moju radosť. Až dodatočne sa to vysvetlilo. Ona totiž chodila do školy za Rakúsko-Uhorska. Absolvovala len šesť ročníkov, z toho štyri cez vojnu. Vtedy sa známkovalo tak, že jednotky boli najhoršími a päťky najlepšími známkami.

S úsmevom sme neskoršie na tento príbeh spomínali, a to vždy, keď sa hovorilo o známkach našich detí, vnúčat i pravnúčat.

Spomínam si tiež, že v škole sme prvé dva roky nemali zošity, ale len tabličky, na ktoré sme na obidve strany písali grinflíkom a prekontrolovaní pani učiteľkou sme handričkou zotreli a písali znovu.

Vyučovanie prebiehalo pre všetky tri ročníky v jednej miestnosti v prenajatom rodinnom dome. Učiteľkou bola pani Čechová, manželka pána notára. Pri štátnych oslavách v jarnom a jesennom období sme chodili počúvať rozhlas (rádio) pod ich okno. Bolo to pre nás niečo úžasné. V tej dobe totiž nikto okrem pána notára a pána krčmára nemal v našej dedine rádio.

Štvrtý a piaty ročník ľudovej školy som navštevoval v starej škole, kde jeden učiteľ, pán Mihálik, vyučoval 4.-8. ročníky. Vedľa mal byt, pretože okrem vyučovania robil aj kantora. Okrem skromného platu mal i záhradu a prieloh.

Naša pani učiteľka Čechová bola veľmi milá, preto sme do školy chodili radi. Vyučovanie nám strpčoval len pán farár, ktorý bol chorý a veľmi nervózny. Spomínam si na jeho rákosku, ktorou nás udieral i pri sebamenších previneniach, a to nielen po ruke, ale i na konce prstov, čo bolo veľmi bolestivé. Ten ale skoro zomrel. Spomínam si, ako ho celá dedina vyprevádzala až na okraj dediny, pretože pochovať ho dali v niektorej obci mimo nášho okresu.

Dobré spomienky mám tiež na pána učiteľa Mihálika, ktorý ma učil v 4. a 5. ročníku. Pochádzal z Rožňavy. Mal veľkú trpezlivosť. V hudobnej výchove používal i vlastné harmónium. Naučil nás veľa slovenských i českých ľudových piesní. Potom, kedykoľvek pozdejšie, keď som stretol pani učiteľku Čechovú a pána učiteľa Mihálika, rád som ich pozdravil, pretože u mňa vypestovali lásku k učeniu i k spevu. Zvládnuť naraz tri ročníky a potom päť ročníkov v jednej triede, to veru bolo veľmi ťažké, pretože i keď sme boli skromnejší ako terajšie deti, predsa to s nami nemali ľahké.

Ako každá nová vec na dedine v tej dobe - i bicykel spôsobil veľký rozruch. Ako jeden z prvých u nás mal bicykel bratranec môjho otca. Bol už mládenec na ženenie. Mal už aj vážnu známosť, ale otec jeho milej prehlásil, že mu svoju dcéru nedá, pretože ten, kto má bicykel, z toho už gazda nebude. Našťastie počet bicyklov sa v našej dedine v roku 1936-37 zvýšil a i starí ľudia pochopili, že s nimi si cestu do práce skrátia a urýchlia. Preto to nakoniec dobre dopadlo i so svadbou bratranca môjho otca. Nielenže dobre pracoval v bani až do dôchodku, ale pracoval i na svojom hospodárstve až do smrti.

Pomerne veľkým zásahom do našej rodiny bolo to, keď mama porodila v júli 1937 dvojčatá - chlapcov Júliusa a Gejzu. Starostlivosť mojej mamy o domácnosť i domáce zvieratstvo zrejme mala vplyv na to, že hneď od narodenia mali obaja zdravotné problémy. Preto bolo treba nielen k nám volať doktora Szantóa z Rožňavy, ale viackrát zájsť s nimi aj do jeho ambulancie do Rožňavy. Pretože autobusy v tej dobe nepremávali, išlo sa peši. Malé deti nebolo možné niesť na chrbte, preto sa nosili na prsiach prichytené - previazané palkou. Keď bolo treba ísť s obidvoma deťmi, išla s ňou i mamina sestra Žófia. Ani tak sa však nepodarilo udržať pri živote brata Gejzu, ktorý asi v polovici septembra zomrel. V dobe, keď zomrel i bývalý prezident ČSR Dr. Tomáš Garique Masaryk. Aj brat Július bol na tom zle. Dokonca po jednej takej prehliadke v Rožňave povedal Dr. Szantó: "Ak nechcete, aby vám zomrel po ceste, tak sa rýchlo ponáhľajte domov. Ak by ešte žil, tak zohrejte v lavóre vodu, dajte do nej soľ a podržte ho nad tou horúcou vodou dole hlavou! Moja mama tak aj urobila a dieťa vyvracalo - asi hnis zo žalúdka. Potom sa už z toho brat vystrábil a dožil sa až 41 rokov svojho života.

Okrem rôznych prežitkov v dedine boli chvíle, nad ktorými sa i teraz usmievam. Napríklad, keď som mal 9-10 rokov a naši šli pracovať na rožňavskú roľu, museli sme sa spolu s mojou o tri roky mladšou sestrou starať o brata, ktorý mal len jeden rok. Pretože sme mali obidvaja so sestrou bledé líca, nechali nám rodičia okrem jedla i tri koruny, aby sme si išli kúpiť do krčmy k židovi Jakubovičovi sladkú pálenku. Dostali sme za to buď 2 dcl sladkej pálenky, alebo 1 dcl tej lepšej. Po troške sme si upíjali takmer celý deň. Líčka nám z toho však neočerveneli, a ani sa z nás nestali alkoholici."

14.1.2007. - POKRAČOVANIE O TÝŽDEŇ - Moja prvá cesta osobným autom - (21.1.2007)