I. časť
02. 10. 2003 9:42
Srdečný pozdrav z púte po americkej krajine zasiela trojica dobrodruhov v zložení: Marta, Katarína a taliansky sprievodca Alberto. Nachádzame sa v púšti blízko Las Vegas. Je tu teplo, fakt a odbíja práve polnoc. U vás je zrejme asi deväť hodin ráno a vy už "makáte", čo?
Naša cesta je od začiatku sprevádzaná dobrodružstvami. Najskôr nas odstavili Taliani na koniec rady, asi sme sa im páčili, ale nechceli nás vpustiť do Talianska. Až úsmev č. 6 ich presvedčil, že nemáme cigarety, ani alkohol a ani ine veci, ktoré by ich zaujímali.. Iba Katka mi povedala, že s blondínkami už necestuje. Fakt, neviem prečo ...?!
Cesta do Ameriky bola sprevádzaná príjemnými udalosťami. Zobudili sme sa o pól štvrtej do veľkej tmy. V celom Taliansku vypadla elektrina, čo znamenalo, že sme si posedeli a podriemali na letisku a v lietadle viac ako hodinu oproti plánu, čim sa naše šance na stihnutie lietadla do Los Angeles značne znížili. Usedení z lietadla sme sa dobre rozcvičili rýchlym šprintom cez najväčšie letisko v Európe vo Frankfurte. Je naozaj veľké! Letecká spoločnosť nám chcela ušetriť starosti s batožinou, preto nám ju pre istotu neposlala z Talianska. Dva dni sme si vychutnávali Los Angeles bez zubnej kefky, pasty a iných náležitostí. Ale dezinfekcia bola dostatočná.
V Yosemitskom národnom parku sme boli dva dni. Katarína ma na túre do nebies uhnala k smrti a aj Alberta. Medvede nás nezožrali, boli najedené, lebo Američania sú tuční a poriadne (smiech).. Skôr sme sa neozvali, lebo sa nám nedarilo pripojenie na inet, ani sms-ky nefungujú... Veď aj tak neradi sms-kujeme a surfujeme po inete. Však Adulik (smiech)...? Ráno valíme do púšte, dúfame, že to prežijeme, lebo večer to chceme roztočiť v Las Vegas s tequilou (smiech). Katka pozýva. Už sa teším... A aj Alberto. Zatiaľ toľko ... MARTA, KATARINA A ALBERTO.
II. časť: VERY DANGER
07.10.2003 5:44
Grand Canyon bol pre nás zatiaľ najväčším zážitkom. Postretali sme tu kadejaké "ksichtíky", aj národy a národnosti. Dokonca sme sem-tam počuli aj našu rodnú slovenskú reč. Hlavne v obchodoch. Pracuje tu veľa Slovákov ...
Absolvovali sme prvú indiánsku cestu, ktorá vedie ku rieke Colorado. Už som písala, že ma to stálo skoro život. Bola very danger - v preklade: veľmi nebezpečná (pre tých, čo nevedia po anglicky, rovnako ako my). Zostup do kaňóna bol pohodový, ale zdolať prevýšenie 1000 metrov naspäť, to bola iná pesnička.. Po piatich hodinách výstupu som si myslela, že keď sa zastavím, viac sa už nerozbehnem. Dochádzali mi "baterky" . Obdivujem Katku, že má takú kondičku. (Katka, teraz sa nedivaj!) Nechce, aby som to písala, ale je to tak.
Na chodníku som videla tarantulu, fakt. Alberto ju odfotil a ja som dostala hysterický záchvat. Neľúbim pavúky!
Dnes ma Katka zasa vystavila ako citrón po Arches parkoch. Sú to pohľady na zvetralé červené útvary, ku ktorým sme sa plazili v 30 stupňových horúčavách. Hlavne ja som sa plazila a môj jazyk pól metra za mnou.
Samozrejme, že sme sa zastavili v indiánskej rezervácii. Veď ako by to bolo, byť v Amerike a nevidieť Indiána?! Aj keď je to dosť veľký problém - videli sme Číňanov, Japoncov, černochov, belochov a Indiánov viac-menej v múzeu. Dnes jeden v rokline hral na pišťalke, ozývalo sa to celým údolím na všetky svetové strany. My sme ležali na skalách pri Delicate Arches a opaľovali sa (ja som sa držala ako kliešť, aby som nepadla do rokle). Niečo nádherné. Sú to všetko zážitky, ktorých opis je len slabým odvarom toho, ako sme to prežívali. Treba to vidieť! Na skalách sme stretli dvoch Slovákov - mladý pár. Šli sa zosobášiť do Las Vegas. Dobre, nie? Rozmýšľam, že by som zobrala Alberta do Las Vegas. (Ten by mi dal, keby vedel, čo to tu ťukám!)
Ale k veci: Indiánske rezervácie sú unimo bunky v ohradách, kde sa voľne pasú kone (ale nie na betóne), pred domami stoja 3-4 autá. Zabudnite na vigvamy, civilizácia funguje aj tu.
Zajtra bude paci-paci-fik. Čaká nás celý deň v aute - 1000 km. Chudák Alberto sa našoféruje. Akurát nám priniesol čokoládky, mňam.
Máme sa tu dobre. Každý večer sa navalíme a popritom aj najeme. A som opálená, hec. Je tu hrozne teplo. V kufri mám opaľovací krém s faktorom 26, ale akosi ho nikdy nestihnem použiť. To preto, lebo Katka nás ráno naháňa z postele. Nemôžeme si tu ani pospať (smiech). No veď ale na to sme tu neprišli, aby sme tu drichmali!!
Okrem toho, že nám chýbate vy, chýba nám aj raňajšia káva v robote, pretože tu je káva akási hnusná. Jediné, čo sa tu dá piť, je víno - a aj to je taliánske, teda, pardón, Katka mi tu hovorí, že je to z Chile...(?) Óch, môj bože!
S 9-hodinovým časovým posunom sme sa už po dvoch dňoch vyrovnali. Zo začiatku sme sa budili o štvrtej ráno, ale prišli sme na to, ako s týmto vybabrať. Katka si zaskákala na švihadle a ja som skúsila radšej víno. Zo dva poháre vína a spíme ako babätká. A ešte lepšia metóda: 10-hodinová túra do kaňónu, teda hlavne z kaňónu a spala som už o deviatej. Ani to víno som už nestihla. Teraz ale dopíjame druhý pohár, to znamená, že prichádza nás čas. Líhame do postele, lebo ráno o štvrtej musíme vstávať, aby sme stihli "kuknuť" San Francisco..
Takže sa mávajte dobre, aj my sa máme!
Marta, Katarína, Alberto.
III. časť: Všetko prebehlo hladko
17.10.2003 13:36
Vzhľadom k tomu, že od ostatného mailu, ktorý vás informoval o púti po Arches parkoch, sme sa do konca našej výpravy k internetovému spojeniu nedostali, sú nasledujúce zážitky spätným opisom udalostí už z domácej pôdy.
Ako sme už písali, po potulkách v parku nás na druhý deň čakal presun smerom k San Franciscu. Celý deň sme boli v aute. Je skutočne očarujúce sedieť hodiny a hodiny v aute a sledovať krajinu vôkol seba, kopce obrastené trávou, púšte, hory, doly ... Aj keď na autostráde si človek netrúfne (resp. ja by som si netrúfla) sledovať nič iné, okrem áut, mihajúcich sa okolo, lebo sa valia rýchlo a z jedného pruhu šmyk do druhého. Je dosť nebezpečné vymknúť sa zo šíku. Kamarátski vodiči vám hneď dajú trúbením a rôznymi milými posunkami a gestami najavo, ako veľmi ste im sympatický.
V Amerike má snáď každý druhý človek auto. Keď som ich tak sledovala, väčšinou boli obsadené jedným človekom. Dokonca na autostráde je vyhradený jeden jazdný pruh pre autá, ktoré sú obsadené viac ako jedným človekom.
A čo také sa dá robiť počas dlhých hodín v aute? Driemať, kecať, čítať, pozerať na prírodu, pozerať do mapy, driemať, kecať, čítať, pozerať na prírodu, pozerať do mapy a veľa ďalších zaujímavých činností.
Ozaj, a ešte sa dá počúvať hudba. Na dlhú 6000 km štreku cez Ameriku sme sa nabalili CD-čkami, mali sme v zásobe až štyri, a tak sme ku koncu cesty mohli súperiť s autormi piesní na cd, kto lepšie zaspieva. A vôbec najradšej sme boli, keď nehrali.
V ďalších dvoch dňoch sme popri pobreží zbehli do Los Angeles. Vychutnávali sme si pomerne časté zastávky na rôznych vyhliadkových miestach. Kávička pri oceáne s výhľadom na špliechajúce vlny Pacifiku, vietor vo vlasoch a horúce slnečné lúče... oddychovka na najdlhšom móle Pacifiku. Katka neodolala a zabehla si po pláži.
Neskoro večer sme sa dotackali do Los Angeles, našli ubytovanie a zaľahli.
Ďalšie ráno, rozlúčkové, finiš, vážení... koniec srandy!
Pobaliť sa, vrátiť auto do požičovne Dollar a odtiaľ sa odviesť autobusíkom na letisko.. V pohode sme sa odbavili. Keď sme prechádzali kontrolou, pýtal sa Alberto, či nemáme v príručnej batožine nejaké nožničky a podobne. Ja som len tak mimochodom utrúsila, že ja mám také malé šitíčko a v ňom malinkaté nožničky. Bert chytil hysák a kázal mi, aby som ich vyhodila do koša. Keďže sme už boli blízko vybavovačov, riskla som to, v pohode som prešla cez pípače. Ani nepípli! Zato Bert mal problémy, okrem toho, že sa musel vyzúvať, musel otvoriť kufrík, vybaliť vrecká a povytriasať. A tak sa vzrušoval kvôli malinkatým nožničkám.
Čakanie na letisku je dosť nuda, tak sme si ho spestrovali túlaním sa po duty free obchodíkoch, pokukovaním po rôznych ľuďoch a ľudkoch.. a tak.. Vzlietli sme okolo štvrtej popoludní.
Taký nudný let, nič sa nedialo, tak som šplechla, že by mohlo s nami trošku zatriasť, nech je vzrúšo. Moje slová boli vyslyšané. Ďakujem! V noci s nami triaslo, a poriadne. Až sa mi to prestávalo páčiť.
Ďalšie udalosti už sa niesli len v znamení presunov, preletov a Príchodu domov.. Všetko prebehlo hladko, a tak sme sa v poriadku, živí a zdraví vrátili tam, odkiaľ sme pred dvomi týždňami nabalení odchádzali..
Nuž, dovolenka a aj jej stručný opis sú za mnou, ale album plný fotografií mi vždy bude pripomínať veľa rozmanitých zážitkov..
A ďalšia cesta?
Hm, bola som v Afrike, Amerike, žeby.... Austrália?
Marta.