Ondrej Žúdel (25.3.1940) nepochádza z mojej rodnej obce, ale asi kilometer na východ z malej gemerskej dediny Rakovnica, alebo Rekeň, ako sme ju po starom zvykli nazývať. Možno sme s Ondrejom aj nejaká vzdialená rodina, lebo taká blízkosť dedín vždy mala za následok, že sa ľudia navzájom nielen poznali, ale často zakladali i rodiny. Preto sú tieto dve banícke obce k sebe tak blízke. K tomu napomáhali aj ekonomické vzťahy. Veď staré železorudné bane nad obidvomi dedinami umožňovali zamestnávať ľudí z obidvoch obcí a tak sa upevňovali i medziľudské vzťahy. Ondrej je odomňa o rok starší. Skôr bol preto na komfirmácii, skôr končil základnú školu a skôr začínal i mládenecký život. Keď mal za sebou prvý ročník priemyslovky, ja som práve končil iba základnú školu. Ale spoločne sme chodili na letné brigády na miestnu baňu pod Mníchom. Tak sme väčšinou v tom čase trávili školské prázdniny. Tam sme sa zbližovali, spoznávali tvrdú banícku prácu, tam sme sa utvrdzovali v rozlišovaní rôznych názorov na svet, prenikali do tajomstva hornín a minerálov vyťažených z vtedy rozbiehajúcej sa bane. Videl som na ňom, že ho práca budúceho geológa bavila. Neskoršie, keď som začal pracovať ako redaktor v okresných novinách Zora Gemera, občas mi priniesol príspevok zo svojej literárnej tvorby. Rád písal aforizmy. Úspech mal i s príspevkami, ktoré mu vysielal košický rozhlas. Neskoršie, keď sa naše cesty rozišli, stretávali sme sa iba občas. Nikdy sa mi však nezabudol priznať s tým, čo práve robí a zarecitoval mi zopár vlastných veršíkov. Páčili sa mi, ale nikdy som si nemyslel, že ich raz vydá knižne. Veď, kto v tom čase z mojich rodákov sa takto vedel s poéziou presadiť? Jediným vtedajším známym básnikom z nášho kraja bol Ctibor Štítnický, rodák z neďalekého Štítnika a lekár Ján Stacho, pôsobiaci v našej obci, ktorý ale nebol ani našim krajanom. Ondrejove snaženie a životný entuziazmus, ktorý je iba jemu vlastný, ma raz presvedčil, že to, po čom celý život túžil, stalo sa mu realitou. Ale to mal za sebou 60 rokov plodného života. To vtedy, keď som raz pri jednej z mojich nedávnych návštev počul, že Ondrej Žúdel vydal knihu. Nebral som to veľmi vážne. Veď v tomto hektickom čase vydať knihu nie je predsa také jednoduché. Pri jednej návšteve kníhkupectva v Bratislave som však už z ulice vo výlohe uvidel jeho síce útlu, ale so zaujímavým titulom knižôčku básní "Kohútie modlitby". Plný zvedavosti a očakávania som si ju kúpil. Stála hneď vedľa významných slovenských básnikov, ako bol Ján Kostra a iní slovenskí poeti. A to tiež o niečom svedčilo. Prečítal som si ju doma jedným dychom. A viete, že ma zaujala? Jednak tým, že používal jednoduchú reč používanú našimi rodnými, ale aj to, že obsahom týchto básní bol každodenný život človeka spojený s históriou kraja a osudy mnohých obyčajných ľudí žijúcich v jeho rodnej dedinke. Pri našom nedávnom telefonickom rozhovore sa mi Ondrej priznal, aký je šťastný, že sa mu podarilo nielen napísať, ale i vydať svoje práce knižne. Z buletinu Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave sa dozvedám, že Ondrej Žúdel vydal za ostatné štyri roky už 6 kníh: Neuvážené úvahy, Trpké plánky, Banícka nátura, Kohútie modlitby, Banícka nátura 2 a Strach pred posledným milovaním. Dobre je čítať vety napísané poprednými slovenskými básnikmi o jeho tvorbe. Pavol Hudák o ňom napísal: Ondrej Žúdel vstupoval do bane dlhé roky. A dlhé roky vstupuje aj do bane poézie. Svedčia o tom jeho krehké a vycibrené básne z mladosti. Dýchnu na vás spomienkou na detstvo, matku, otca, tajomne sa v nich mihnú dávne lásky. Po nich prichádzajú roky a verše dozrievania, zamyslenia o zmysle ľudskej existencie, o jej križovatkách, prehrách a úskaliach. Hrejivé sú jeho verše o priateľstve, ktorého je veľkým vyznavačom, aj keď sa dnes veľmi nenosí." Čo k tomu ešte dodať. Snáď iba toľko, že Ondrejovi prajem, aby nachádzal v rodnom kraji ďalšie cennosti stále sa ukrývajúce v hrudi rodnej zeme i v srdciach svojich rodákov, ktoré budú hrdiť aj jeho tvorbu. Prečítajte si niečo od tohto autora s baníckou náturou.
---------------------------
Moje prianie písané pred niekoľkými mesiacmi - žiaľ - nepomohlo ani Ondrejovi. V sobotu 19. júna 2004 jeho srdce dotĺklo poslednýkrát v rožňavskej nemocnici. Odišiel náhle spomedzi nás. Na jeho pracovnom stole ostali nedokončené predsavzatia. Aj jeho banícka nátura podľahla zákernej chorobe. Česť jeho pamiatke!

*Ondrej Doboš