Zlaté jubileum od maturít si pripomenuli aj bývalé študentky SZŠ z Rožňavy

V polovici septembra - 19.9.2009 - sa uskutočnilo jubilejné 50. pomaturitné stretnutie triedy všeobecných zdravotných sestier s vyučovacím jazykom slovenským z maturitného ročníka 1955 - 1959 Strednej zdravotníckej školy v Rožňave. Najprv sa zišli v budove kláštora na Námestí baníkov, kde pôvodne sídlila táto škola, a v jeho kaplnke si uctili pamiatku svojich zosnulých učiteľov a spolužiačok a potom v reštaurácii Tri ruže si zaspomínali na študentské časy. Porozprávali sa aj o svojom terajšom živote, o svojich rodinách a každodenných radostiach i starostiach. Nakoniec si ešte trochu osladili deň v cukrárni na námestí a okolo piatej sa rozlúčili s prísľubom ďalšieho stretnutia o rok.
Slávnostná chvíľa im pripomínala mená spolužiačok tak, ako ich zachytilo vtedajšie tablo, na ktorom sú: Mária Oravcová (vydatá Delinová), Anna Lyková, Magdaléna Dologová (Litvinová), Mária Fatašová (Šimonová), Gabriela Pulenová (Veselenyiová), Alžbeta Karčáková (Somodiová), Božena Antalíková (Szegediová), Mária Hramecová (Wollingerová), Mária Šebóková (Sklenaříková), Magdaléna Szolósová (Hrivňáková), Erika Valentková (Šipulová), Alžbeta Lešová (Ducárová) a Mária Puškášová (Štefániková). Riaditeľom školy bol Martin Rusňák, J. Lučko zástupcom riaditeľa a triednou profesorkou M. Rusňáková.
Pedagogický zbor tvorili: MUDr. Štefan Kubánka, K. Rákayová, MUDr. M. Tománek, Ján Miklóšik, MUDr. M. Kartous, MUDr. O. Rekeň, MUDr. Alexander Baffi a Štefan Macko - profesor, telocvikár.
Do prvej triedy s vyučovacím jazykom slovenským nastúpilo približne 32 dievčat a skončilo 13. V jednom ročníku boli dve triedy, druhá bola s vyučovacím jazykom maďarským. Z učiteľov ešte žijú dvaja: MUDr. Alexander Baffi, Štefan Macko a o MUDr. Kartousovi nič nevieme, asi odišiel do Čiech. Zo spolužiačok, ktoré zmaturovali, zomreli tri (spomínajú sa v príhovore). Triedna profesorka bola Mária Rusňáková, manželka posledného riaditeľa M. Rusňáka. Počas štúdia sa vystriedali traja riaditelia: Ján Miklóšik - od r.1951, MUDr. Tibor Barta - od r.1956, PhDr. Martin Rusňák - od r.1957.

Priblížme si príhovor spolužiačky Márie Delinovej, ktorá na tomto jubilejnom stretnutí povedala:

„Je tu zase september. Rok sa s rokom zišiel, tentokrát nie kalendárny ale ten školský, a opäť nastal čas stretnutí spolužiakov (spolužiačok) so spolužiakmi (spolužiačkami), študentov s učiteľmi, čas nových očakávaní, ale aj spomínania na to, čo už uplynulo. Pre niektorých spolužiakov, pre tých, čo už školské lavice derú len na rodičovských združieniach, ostávajú na študentské roky už len spomienky, ktoré sú však tým krajšie, čím prešlo viac času od posledného zvonenia. Je však skupina študentov, pre ktorých sú tieto chvíle ešte slávnostnejšie. Sú to tí, ktorým krížiky pribudli nielen na chrbte ale aj v počte pomaturitných (popromočných) stretnutí a ktorí sa, často už v zredukovanej zostave, stretávajú po tridsiaty, štyridsiaty, či dokonca päťdesiatykrát. Jednou takou triedou je aj tá naša, trieda všeobecných zdravotných sestier s vyučovacím jazykom slovenským z maturitného ročníka 1955 - 1959 na Strednej zdravotníckej škole v Rožňave.
Ako by to bolo len nedávno, keď sme sa stretli v našej starej škole obklopené novými, neznámymi tvárami, nesmelé, prichádzajúce do Rožňavy zo širokého okolia. Do prvej triedy sa nás zišlo jedna a tridsať. Zvláštnosťou školského roku 1955/1956 bolo, že po štyroch rokoch od vzniku školy v roku 1951 sa počiatočné trojročné štúdium zmenilo na štvorročné. Škola vtedy ešte sídlila v budove kláštora na Námestí baníkov, zrušeného v povestnom smutnom roku 1950, ktorá nie celkom vyhovovala požiadavkám odbornej školy. Možno aj tieto zložitejšie podmienky pre štúdium spôsobili, že prešlo len niekoľko dní, možno nejaký ten týždeň a už sme boli ako jedna veľká rodina.
Začínali sme pomerne ťažko. Väčšina z nás dochádzala, a tak si bolo treba každé ráno privstať. My, ktoré sme boli z dedín, sme si poobede museli najprv splniť povinnosti okolo domu a súrodencov a tak na učenie ostával čas väčšinou len vo vlaku a v autobuse. Najhoršie bolo, že sme nemali dostatok učebníc a preto nám učebnú látku museli učitelia diktovať. Ktorá vedela rýchlo písať, tá vyhrala, ktorá nie, mala smolu. Boli to veľmi náročné podmienky pre štúdium, čo sa aj neskôr odzrkadlilo na postupnom znižovaní počtu študentiek. Keďže niektoré spolužiačky počas štúdia prešli na iné školy a niektoré to celkom vzdali, k maturite sa nás dopracovalo trinásť. Štvorročné úsilie sa vyplatilo a všetky sme úspešne zmaturovali. Napriek všetkým ťažkostiam a námahe, v študentskom živote nechýba ani zábava, ako keď sme sa napríklad schovali nášmu internistovi MUDr. Kubánkovi a z demonštračnej miestnosti so smiechom sledovali, čo bude robiť. Pretože mal pochopenie pre študentskú dušu, vzal to našťastie celé s humorom.
Po maturite sme sa rozpŕchli za prácou do rôznych zdravotníckych zariadení, väčšinou na východnom Slovensku. Šesť z nás sa dostalo do Košíc, tri do Revúcej, jedna ostala v Rožňave a neskôr pôsobila v Brzotíne, jedna odišla do Popradu, jedna do Svitu a jedna začala pracovať v liečebni na Prednej Hore. Na miestach, kam sme dostali povinnú umiestnenku, sme sa snažili využiť všetko, čo do nás vštepovali naši učitelia. Myslím si, ba som presvedčená, že sme ani sebe, ani škole neurobili hanbu.
Jedna z nás, naša Eržika (Alžbeta Lešová), ukončila štúdium medicíny a po promóciách začala pracovať v trebišovskej nemocnici, kde pôsobila až do dôchodku. Počas celého tohto obdobia ju pacienti mali veľmi radi, a tak na ňu spomínajú dodnes. Štyri z nás ešte neprestali pracovať. Ja (Marika) chodím zastupovať ako zdravotná sestra ku praktickým lekárom všade tam, kde ma potrebujú. Vyzdvihnúť však musím našu Eriku (E. Valentková), ktorá tak ako pred päťdesiatimi rokmi nastúpila v Poprade na krčné (ORL) oddelenie, ostáva mu verná dodnes a bude aj naďalej, kým ju budú potrebovať a kým jej bude slúžiť zdravie. Takáto vernosť svojmu povolaniu je už dnes asi raritou. Ďalšie dve spolužiačky - Magda (M. Dologová) a Marika (M. Hramecová), chodia opatrovať starkých do zahraničia. Pokiaľ ide o náš súkromný život, môžem povedať hádam toľko, že sme sa všetky, okrem Hanky, našej predsedníčky, vydali a založili si rodinu. Nie všetky sa bohužiaľ dočkali tohoto nášho milého výročia. Predčasne nás opustili naša Hanka, Betka (Alžbeta Karčáková) a Magduška (M. Szolósová), a preto sa nás už nemôže zísť všetkých trinásť. No predsa by nás, ak sa všetko dobre podarí, na stretnutí malo byť desať, aj keď niektoré nebudú môcť prísť. O stretnutie totiž prejavili aj dve spolužiačky, ktoré prestúpili na iné školy.
Naše spomínanie samozrejme nemôžme ukončiť bez toho, aby sme nepoďakovali celému učiteľskému kolektívu na čele s pánom riaditeľom Martinom Rusňákom a jeho manželkou, našou triednou, za to, čo sme si od nich do života odniesli a z čoho sme mohli v našej odbornej praxi aj v súkromí čerpať. Pamiatku všetkých zosnulých spolužiačok a učiteľov si chceme uctiť pred stretnutím zádušnou omšou.
Veľmi si želám, aby sme sa mohli takto stretávať ešte dlhé roky.“

Mária Delinová (Cula)
fotografie: Ing. Ľubomír Delina