Prežil pohnutý život, ktorý pripomína údel starozákonného Jóba

Ján Šmiak Matičiari Miestneho odboru Matice slovenskej v Rožňave si na stretnutí dňa 16. marca 2009 pripomenuli prvé výročie úmrtia Jána Šmiaka, svojho najstaršieho člena, človeka vzácneho a národne cítiaceho.
Ján Šmiak sa narodil 5. decembra 1916 v Ochtinej. Prežil veľmi pohnutý život, ktorý pripomína údel starozákonného Jóba.

Ako trojročný stratil matku a ako osemročný aj otca. Vyrastal u príbuzných a ako sám hovoril, jeho život pripomína životné osudy Fraňa Kráľa. Neradostné detstvo a mladosť vystriedal život vojenský a potom pracovný. V roku 1970 odišiel na invalidný dôchodok.
V roku 1977 ochorel na glaukóm, ku ktorému sa pridružila katarakta (ochorenia očí). Akoby to nebolo dosť, v tom istom roku ho postihla nenahraditeľná strata jedinej dcéry, ktorá tragicky zahynula a o 14 rokov neskôr mu umrela i manželka. Životné údery boli skomplikované postupnou stratou zraku, ktorý i napriek operáciám postupne vyhasínal až do úplnej slepoty.
Bolo zázrakom, ako si tento vysoký, chudý kmeť dokázal uchovať taký aktívny vzťah k životu aj v pokročilej starobe. Jeho veľkou túžbou bolo, aby všetko, čo za svojho dlhého a neľahkého života skúsil, ostalo po ňom v podobe básní a spomienok. Tomuto cieľu žil a venoval všetky svoje sily. V čase, keď ešte aspoň trochu videl, najprv si zaznamenával svoje básne a príbehy na magnetofónovú pásku. Potom ich prepisoval na papier značne zväčšeným písmom pomocou mriežky, keďže Braillovo písmo si už v jeho veku neosvojil.
Celkove napísal 50 básní s rôznou tematikou, ako napríklad rodinné, národné, chválospevy, ľúbostné, mierové, náboženské atď. Jedna z nich je i báseň „Takí sme“, ktorá pripomína časy neslobody. Napísal tiež 25 poviedok vo forme krátkej prózy. Na pásky naspieval desiatky piesní s vlastným textom a melódiou. Jeho snom už tesne pred smrťou bolo, aby tieto piesne boli naspievané a nahraté nadanými hudobníkmi a spevákmi. Žiaľ, už sa toho nedožil.
Svojou memoárovou prózou v rozsahu 210 strán pod názvom „Rozprávky zo života“ sa zapojil aj do literárnej súťaže slabozrakých a nevidiacich, konanej v Martine pod názvom Dni Mateja Hrebendu. Napísal ju v rokoch 1998 – 2001. Spomienky, v ktorých zachytil svoj pohnutý a ťažký život, sú zoradené pod samostatnými názvami do jednotlivých kapitol. V roku 2004 boli vydané Slovenskou knižnicou pre nevidiacich v Levoči vo forme zvukovej knihy pre nevidiacich. Text Rozprávok zo života nahovoril herec Jozef Lapšanský (v trvaní 300 minút). Ján Šmiak veril, že jeho spomienky oslovia nielen ľudí zrakovo postihnutých.
Bol zanieteným matičiarom, hrdým Slovákom a národovcom telom i dušou, o čom svedčia i jeho básne s národnostnou tematikou. Miloval Slovensko a najviac svoju rodnú obec Ochtinú. Rád sa stretával s rožňavskými matičiarmi a na stretnutia prišiel i keď bol už úplne nevidiaci. Keďže nemal nikoho, matičiari boli jeho rodinou, ako sám tvrdil. Preto svoju životnú tvorbu spolu so zvukovou knihou daroval Miestnemu odboru Matice slovenskej v Rožňave.
V domove dôchodcov v Rožňave žil až do svojej smrti. Zomrel 14. marca 2008 vo veku 92 rokov. Jeho urna je uložená na miestnom cintoríne v Ochtinej.
Matičiari sú si vedomí svojho dlhu voči tomuto vzácnemu človeku a majú v úmysle vydať jeho básne knižne.

Oľga Benediktyová

Ján Šmiak: TAKÍ SME

Slováci, hlúpi sme, obhajoba márna,
v ošiali slobody, strkáme hlavu zas,
do cudzieho jarma.

Keď spamätáme sa, sme tým, čím sme boli,
poslušne ťaháme cudzí pluh,
po našej vlastnej roli.

A potom plačeme, že národ sme prekliatý,
na cudzích robíme,
jak dávno pred lety.

A nevadí nám, že prznia nám slovenčinu,
my pritom driememe
a nemáme sa k činu.

Prečo vždy nariekať, máme svoju históriu,
tak prečo dovolíme iným,
šliapať nám na šiju.

Hrdo ju zdvihnime vozvýš, nech to iní vidia,
že aj my národ sme,
ako iní ľudia.

A taká pravda je, aj slepý to vidí,
že uznali nás za národ ,
aj iné národy.

Len my nie si priznať, že nemáme sa k činu,
nie sme schopní zdvihnúť hlas,
za ľúbozvučnú slovenčinu.

Tak sa už preberme, nebuďme čím sme boli,
neťahajme cudzí pluh,
po našej vlastnej roli.