Veľmi si želám, aby láskavá reč mojej matky prežila aj nové storočie

Reč mojej matky bolo nárečie gemerské. Vždy mi znelo ľúbozvučne a jedinečne. Mysleli sme i komunikovali v tónoch melódie láskavej reči matky. Prvé poznanie o iných spôsoboch vyjadrovaniach /spisovných/, prišlo s nástupom do školy. V prvých dvoch ročníkoch viac-menej pasívne. Učitelia boli tí, ktorí k nám hovorili inak ako v rodine. Začali sme chápať aj iný svet a praktizovať vyjadrovanie inak ako nárečím.
V treťom ročníku nás obec obdarovala novou základnou školou, novými učiteľmi a potrebou vyjadrovať sa spisovne. Praktické užívanie učebných osnov prinieslo veľa napätých, ale po čase i vtipných situácií. Na tvorenie množného čísla slov človek, pes, i po rokoch sa mi vybaví spomienka na atmosféru v triede pri našej snahe byť spisovnými. Rôzne tvary, len tie správne nie. Iniciatíva a snaha nám teda nechýbali.
Jedným z charakteristických rysov nášho nárečia je „široké a – ä “. V tomto sme neprekonateľní. Hoci abeceda toto písmeno /ä/ má, jeho výslovnosť nie je bežná v jeho originalite. Mám úsmevnú spomienku už z vysokej školy pri recitácii básne Janka Jesenského: „Vyhnali ma z vlastnej chaty ...“ v časti – smädný som bol, mláky dali, pri slove "smädný" ma zastavil smiech skupiny. Okamih prebudenia a zmätočná oprava „čoby smädný, pil by som“. Autor mi vstup do jeho tvorby odpustil a asistent osvedčil správnosť výslovnosti a slová s „ä“ boli moje.
Dnes si užívam radosti z výslovnosti „ä“ s mojím vnukom. Žije v Bratislave a s nárečím nie je zžitý. Máme krásnu vinšovačku domácu a keďže vinšujú muži, tak som mu ju ponúkla. Posúďte jej nádheru: „Ší som, tí som, u Žúdelä syn som. Z malyho dvoršku idem, Bože daj vám dobrý den. Z velkým vozom nédem, šva mi dáte, to vezmem. Koláš polovicu, mäso ak šäpicu. Mali by ste sä pohnevat, volíte mi niš nedat. Pán Boh vám daj dobrý den, aj na rok gu vám prídem“. Najkrajšie mu znela časť „koláš polovicu, mäso ak šäpicu“.
Veľa radosti a šťastia sme pritom zažívali. V tom je naša podstata a následná hrdosť.
Dnes priam s úľubou sa vraciam k mojej detskej reči, k nárečiu. Po návrate do rodiska po mnohých rokoch, znovupoznanie krásy a múdrosti ukrytej v spôsobe vyjadrenia a pomenovania vecí, vzťahov, vo mne utvrdzuje, že reč našich predkov má prirodzenú krásu úzko spätú so spôsobom ich života. Je to klenot, ktorý si treba strážiť a držať ho pri živote. Veľmi si želám, aby prežilo.

Mgr.Mária Sabová,
Rakovnica