Deň učiteľov v spomienkach učiteľa na dôchodku

Učitelia ovplyvnili môj odborný rast, sociálnu inteligenciu, môj život. Deň učiteľov im právom patrí. V mojom prípade sú moje spomienky spojené s prvými učiteľmi zo základnej školy.

Škola každému človeku dá veľa. Od šiestich rokov života pribúda inštitucionálne výchovno-vzdelávacie pôsobenie na formovanie osobnosti dieťaťa už ako žiaka. V tejto súvislosti si spomínam na svojich učiteľov, ktorých vplyvy ma nasmerovali na profesiu pedagóga. V spomienkach dominujú skôr sociálne prvky výuky.
Ročníky 1. až 5. som absolvovala v rodnej obci Rakovnici v starej škole a od novembra 1953 v novej. Vždy to bolo v spojených ročníkoch, základ obdivu múdrejších i motivácie stať sa takými a vážiť si rokmi zrelších spolužiakov, ochrancov a spoluhráčov. Cez prestávky sme sa neprechádzali, ale hrali detské hry so spevom. To bol relax. S láskou spomínam na pani učiteľku Majbovú–Novotnú v 1. a 2. ročníku. Cítila som, že ma má rada – česávala moje blonďavé kučeravé vlasy a skrášľovala účesmi. Na odplatu som pekne písala, čítala a počítala. Rada to robím aj dnes.
Proces sebauvedomovania nastal až v novej škole, pri novom učiteľovi. Bol ním Mladoň Boško. S manželkou Irenou a deťmi bývali v Rakovnici dlhšie obdobie. S ním nastal rozvoj kultúry v obci mimoškolskými aktivitami. Dobre sme sa cítili v upravených priestoroch s ornamentmi pani Boškovej. Veselo bolo pri plnení požiadavky hovoriť spisovne. Prechod z nárečia na vyučovací slovenský jazyk často robil vrásky nášmu učiteľovi. Vydržal a naučil nás. Mali sme pred ním rešpekt aj vo večerných hodinách – netúlali sme sa po dedine.
Čo rezonuje vo mne aj dnes?

  • - Ochorela som na mums a prišiel ma navštíviť do rodiny. Prejav spoluúčasti lieči.
  • - Viedol nás k sporivosti, mali sme vkladné knižky a súťažili kto nasporí viac. Víťazi boli odmenení návštevou Štátneho divadla v Košiciach. Prvýkrát som bola v meste, v divadle a nocovala v hoteli. Bolo to ako v krajine zázrakov. Učarovalo mi divadlo.
  • - Výstavky kníh spojené s predajom. Nikola šuhaj lúpežník bola prvá kniha v mojej vlastnej knižnici. Dnes ich nemám kde ukladať.
  • - Príprava vystúpení pri rôznych príležitostiach. Boli to dnešné výberové konania. Každý musel zaspievať, recitovať a najlepší šiel do programu. Živo sa mi vynára proces pri piesni Tancovala by som, bosá som. V časti – nebudem s Tebou spať, nebudem Ťa bozkať – som hanblivo spievala: nebudem Ťa bozkať. Nebudem s Tebou spať mi nič nenaznačovalo. Detská nevinnosť.
  • - Mičurinské políčka a výstavky úrody detí, základ pre vlastnú snahu o sebestačnosť.
  • - Obdarovanie mamičiek. Prvým darčekom mojej mame bol kvetovaný hrniec a ľadovky. Mamine prekvapenie a moja úcta. Tá sa v mojom srdci udomácnila navždy.
  • - Spoločné výlety do jaskýň a pamiatok v okrese vzbudili vo mne potrebu poznávať a byť hrdá na miesto, v ktorom žijem.

Maturitný pozdrav bol prvým poďakovaním pánu učiteľovi. Povedal mi, že môj úspech ho teší. Ako kolegovia sme sa stretli v učiteľskom spevokole v okresnom meste. Spomínali sme na školský dvor, hry a najmä piesne, ktoré nás naučil. Bolo ich tak veľa, že pieseň, ktorá mňa veľmi oslovila (Ej, čo to Bože za strom, čo nad vodou stojí) si nepamätal, a tak som mu ju zaspievala. Nebola zabudnutá, len „zaprášená“. Radosť sme mali obidvaja.
Ja sa môžem ešte aj dnes tešiť zo spomienok, ale on už nie. Odišiel navždy. Na jeho meno však moja generácia a všetci tí, čo pod jeho réžiou hrávali divadlá, nezabúdajú. Spomínajú len s úctou. To, čo náš učiteľ robil nebolo vymyslené. Bolo to prežité a teda nezabudnuteľné. Vďaka za to.
26.3.2010
Mgr. Mária Sabová


Poznámka: Poznáte niekoho na priložených fotografiách? Pošlite mi, prosím Vás, mená žiakov podľa ich umiestnenia na fotografiách na uverejnenie na adresu: odobos41@gmail.com. Vopred ďakujem.