Šez práznini, malia deti zmo buli, ta tak zmo mali už osem-ďesät roki, kodi ak. A... ozdaj zmo museli šitkú robotu sä naušit! Od dectva. Bo s papekom nás nahánäli! A kod zmo nechceli robit... Alebo zmo išli okopovat a mat nám povedali: „No ale sä ponáhläjte!“ „Jój, ale ta to velé!“ To... „Oši sä bojä a ruki spravä!“ Tak nám pódali. No nemohli zmo niš robit! Ši bulo treba plet len (= ľan), ši bulo treba terhat len, ši konope terhat, do mošidla nosit, z mošidla viberat, presťiarat, to šitko zmo museli robit... deti. A šez práznini na trávu zmo chodeli. Pozhánäli zmo sä tak s calé dedini, ďiavšätá, a hibaj! S plachtiškamí, našili nám maťere takia plachtiški malia, no, a tajšli zmo, šernidlo zmo zbiarali po hvare (Šernidlo, to je taká tráva, šva kvitne. Bo to ak oterhnete, ta vám ošernejú listi, ale to kravi mali barz radi!). A kod zmo chodeli voli pás, ta zmo si pekli slaninku, a edon tu búl v dedine takí huncút a povedá: „Len si popoplov! Tak ti bude šmäkat, že ak prídeš domó, ešte aj maťerinú čižmu zjaš!“ Popoplovit zmo si mali slaninku!
A husi zmo chodeli pás. Jój, Do Viarbä to volali, tam hor-hor, pod hvaru. To buli takia tläpkavia skali tam, vo Viarbú, a zmo si spraveli piacku. Tak zmo popostáväli, ako kobi zmo vimurovali, s troch stranoch, a dagdé zmo dovlekli dákú starú platnu, šva zo špárovni bula. A to zmo si položeli na ťia skali a nakládli ohník a na té platni zmo si tak – na rajníške – zohräli dašva, bo to na calí den zmo chodeli! No a tak zmo si uvareli; aj téju zmo uvareli, aj mliako zmo si zohräli, kod zmo si zo sobó zobrali. A zmo aj si upekli slaninošku. Ale to bulo dectvo, pekňa. Vera. Aj luďe z luďmí inakši vichádzäli, ak teráz vichádzäjú...
A vešiar, to tak zavälo – teplí luft zaväl, od Maďarska, hät, z juhu, a na sťiankoch, no ta na tich zmo sedäli! A rospráväli prípoviacki. Mali zmo vo dvore takú starú, oni z Hrona pochádzäli... Zmo pätí vo dvore bívali! Ak roďini. Spološní dvar. A oni nám fše o strigoch, o bosorkoch, o smertkoch rospráväli. Jój, ak zmo sä báli domó is, krik, šva, bo zmo buli edonác deti, v ednom dvore, no. (A to zmo sä znášäli tak, jój!). Ak nám rospráväli stará, že prišla smertka gu gazdovi ednomu, takí lakomí búl, že (hovorí): „Prišla som pre tebä!“ A mi tak sluchali... šva to bude ďälé... A van niš neurobial, lem napísál na dvere „najtro“, abi prišla najtro, no. Prišla na druhí den, zas lem bulo napísano „najtro“. No ale van sä už bál, ak tretí ráz prišla, že už to mu nebude engedovat, ta tu van vojšól do mädu a z mädu do duchni! A búl od mädu a do té duchni: piaria sä na tot mäd nalepelo. Ak smertka zabúchala, van otvorial dvere. A smertka sä zläkla a hibaj v nohi! Uťekla, ale väcé už neprišla! Tak nám tá stará rospráväli!
(V gemersko – rakovnickom nárečí rozprávala pani Zuzana Birková, 70-ročná rodáčka z obce Rakovnica.)
Zaznamenal Gabriel Rožai