Ozdaj zmo sä museli od dectva naušit robit šitkú robotu

Šez práznini, malia deti zmo buli, ta tak zmo mali už osem-ďesät roki, kodi ak. A... ozdaj zmo museli šitkú robotu sä naušit! Od dectva. Bo s papekom nás nahánäli! A kod zmo nechceli robit... Alebo zmo išli okopovat a mat nám povedali: „No ale sä ponáhläjte!“ „Jój, ale ta to velé!“ To... „Oši sä bojä a ruki spravä!“ Tak nám pódali. No nemohli zmo niš robit! Ši bulo treba plet len (= ľan), ši bulo treba terhat len, ši konope terhat, do mošidla nosit, z mošidla viberat, presťiarat, to šitko zmo museli robit... deti. A šez práznini na trávu zmo chodeli. Pozhánäli zmo sä tak s calé dedini, ďiavšätá, a hibaj! S plachtiškamí, našili nám maťere takia plachtiški malia, no, a tajšli zmo, šernidlo zmo zbiarali po hvare (Šernidlo, to je taká tráva, šva kvitne. Bo to ak oterhnete, ta vám ošernejú listi, ale to kravi mali barz radi!). A kod zmo chodeli voli pás, ta zmo si pekli slaninku, a edon tu búl v dedine takí huncút a povedá: „Len si popoplov! Tak ti bude šmäkat, že ak prídeš domó, ešte aj maťerinú čižmu zjaš!“ Popoplovit zmo si mali slaninku!
A husi zmo chodeli pás. Jój, Do Viarbä to volali, tam hor-hor, pod hvaru. To buli takia tläpkavia skali tam, vo Viarbú, a zmo si spraveli piacku. Tak zmo popostáväli, ako kobi zmo vimurovali, s troch stranoch, a dagdé zmo dovlekli dákú starú platnu, šva zo špárovni bula. A to zmo si položeli na ťia skali a nakládli ohník a na té platni zmo si tak – na rajníške – zohräli dašva, bo to na calí den zmo chodeli! No a tak zmo si uvareli; aj téju zmo uvareli, aj mliako zmo si zohräli, kod zmo si zo sobó zobrali. A zmo aj si upekli slaninošku. Ale to bulo dectvo, pekňa. Vera. Aj luďe z luďmí inakši vichádzäli, ak teráz vichádzäjú...
A vešiar, to tak zavälo – teplí luft zaväl, od Maďarska, hät, z juhu, a na sťiankoch, no ta na tich zmo sedäli! A rospráväli prípoviacki. Mali zmo vo dvore takú starú, oni z Hrona pochádzäli... Zmo pätí vo dvore bívali! Ak roďini. Spološní dvar. A oni nám fše o strigoch, o bosorkoch, o smertkoch rospráväli. Jój, ak zmo sä báli domó is, krik, šva, bo zmo buli edonác deti, v ednom dvore, no. (A to zmo sä znášäli tak, jój!). Ak nám rospráväli stará, že prišla smertka gu gazdovi ednomu, takí lakomí búl, že (hovorí): „Prišla som pre tebä!“ A mi tak sluchali... šva to bude ďälé... A van niš neurobial, lem napísál na dvere „najtro“, abi prišla najtro, no. Prišla na druhí den, zas lem bulo napísano „najtro“. No ale van sä už bál, ak tretí ráz prišla, že už to mu nebude engedovat, ta tu van vojšól do mädu a z mädu do duchni! A búl od mädu a do té duchni: piaria sä na tot mäd nalepelo. Ak smertka zabúchala, van otvorial dvere. A smertka sä zläkla a hibaj v nohi! Uťekla, ale väcé už neprišla! Tak nám tá stará rospráväli!
(V gemersko – rakovnickom nárečí rozprávala pani Zuzana Birková, 70-ročná rodáčka z obce Rakovnica.)
Zaznamenal Gabriel Rožai

Vysvetlivky k textu: Na uľahčenie čitateľnosti textu som sa v spolupráci s dialektológom rozhodol pre zjednodušenie zápisu, konkrétne o nepoužívanie spodobovania (ani splývania) spoluhlások na konci slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. plet len (plieť ľan) namiesto reálne vysloveného pled len, tak nám namiesto tag nám, kod som, kod pajdem namiesto kocom, kot pajdem, vaz namiesto vas (voz) a pod.. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. dectvo, opchod, ftodi, a tiež pri písaní predložiek s, z, so, zo, v, f, napr. s nich, so mnó, f né, s nima (ale aj z volmi, z vozom a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia (v niektorých slov. nárečiach sú totiž aj tvary z ňich, v ňej – tak aj v spis. výslovnosti, zo mnu, z ňima, príp. i zos tej – tak napr. vo východoslov. nárečiach). Ostatné znaky zachovávam: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, baňík, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, prídem. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž, používaných v čitateľskom prepise. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, chliav zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.