MOJE RODISKO



OBEC OKRES KRAJ ŠTÁT
ROŽŇAVSKÉ BYSTRÉ ROŽŇAVSKÝ KOŠICKÝ SLOVENSKÁ REPUBLIKA


Mapa okolia obce

English



Sedem kilometrov na západ od Rožňavy v malebnom kúte Rožňavskej kotliny sa nachádza moja rodná dedinka Rožňavské Bystré. Cesta z Rožňavy vedie k nej cez Rudnú a neďalekú Rakovnicu. Ak z hlavnej cesty Blatnou ulicou zídete do Bieleho potoka, potom strmým chodníkom sa dostanete na "Hvaru", ako Bystrania nazývajú Plešivskú planinu čnejúcu sa nad dedinou. Dnes je súčasťou Národného parku Slovenský kras. Odtiaľ sa vám naskytne krásny pohľad nielen na túto obec, ale i na okolie smerom na východ od nej. Škoda, že autorke fotografie sa nepodaril z Gerlašskej skaly širší záber. Dedinu by ste videli celú, ako na dlani. Aj tak jej zaň ďakujem.



Okolo hlavnej cesty smerom od Rožňavy do Štítnika sa nachádzajú väčšinou rodinné domy, ale na tomto zábere v strede vidieť aj časť budovy Obecného úradu s kultúrnym domom. Vpravo od cesty vidieť kúsok obchodu s potravinami a nový nevyužitý objekt samoobsluhy s potravinami, zeleninou, výsekom mäsa a pohostinstvom.


Takmer ten istý záber, ale v zime, na ktorom vidieť celú časť doteraz nevyužitého obchodného komplexu. Ešte v nedávnej minulosti na tomto mieste stál banícky dom postavený pre hutmana bane nachádzajúcej sa na hornom konci dediny. Stál až do 60. rokov min. stor. Na pravo od neho budova poštového úradu, na mieste ktorého stál dom mojich starých rodičov, kde som sa aj na narodil. Vtedy sa k nám volalo: "do Sklepe".



Hore dedinou, pozdĺž cesty až na baňu, stoja domčeky, ako nemí svedkovia ešte nedávnej minulosti bohatého obdobia rozkvetu baníctva v tejto dedine. Mnohé mali zaujímavý tvar. Pomedzi nich viedla cesta nie jedného baníka z obce, ale i susedných obcí za prácou, ale aj z práce. Tu som strávil svoje najmladšie detstvo. Tadiaľto zvážali povozníci železnú rudu vyťaženú v bani hlboko pod zemou, aby ju spracovali v neďalekých hutách, ale i v maďarskom Ózde. Neskoršie ich nahradili nákladné autá, ktoré ako deti sme tak obdivovali. Dnes na toto všetko ostali pre mnohých iba spomienky.



Ten istý záber, ale v zime a niekoľko rokov neskoršie. Spomínam si, keď ako deti sme sa neraz spúšťali na sánkach, alebo korčuliach dole dedinou. To vtedy ešte aj gazdovia používali sane namiesto kolesových vozov, aby sa ľahšie volským, alebo konským záprahom dostali na svoje polia. A v zime, keď osvetľovali cestu svetlá iba z okien priľahlých domov, to bola neopísateľná romantika pre naše detské duše. Ale nielen pre ne...



Čo mám k tomuto obrázku napísať? Snáď iba toľko, že takýto pohľad sa mi naskytol, keď som ako chlapec pozeral z rodičovského domu hore dedinou. Tadiaľto, popri potoku, ktorý je dnes už zregulovaný, pokračovala cesta na baňu a do Doliny i do Lúška, mieste našich detských radovánok. Na pravej strane fotografie vidieť časť domčeka, v ktorom býval Ondrej Molnár - Skalina. Uprostred obrázka stojí budova miestnej požiarnej zbrojnice.



Pohľad na jeden z bývalých gazdovských dvorov s gangom, ako v tejto dedine volali priestor na priedomí. Dnes tu častejšie vidieť zaparkované osobné autá, ako v minulosti povozy ťahané koňmi, alebo volmi. Ale vidieť, že majiteľ domu sa príkladne stará o dvor po celý rok - i v zime.




Nevšedný záber poskytuje pohľad na susedov orech v zime. Je to orech U Majäre, ako sme volali dom, v ktorom býva Ondrej Tomko - Majärík, lebo Tomkovcov bolo v dedine neúrekom. Susedov dom Juraja Sedláka sa pri orechu pekne vyníma.



V minulosti častý pohľad na dedinskú cestu s konským povozom. Na zábere dobre nevidieť, čo je práve na voze. Statné kone dávajú však na javo, aký gazda sa o ne stará. Uzdu od koní na voze tentoraz drží môjho otcov bratranec zo susedných Honiec Jano u Petra. Vedľa neho na ceste stojí Peter Ujházy, ktorý, žiaľ, dnes už nie je medzi nami...



Môj krajan Ondrej Gajdoš počas oddychu na lyžovačke pod Plešivskou planinou. Žije síce v Bratislave, ale romantika rodného kraja vyvoláva stále silné zážitky aj u neho. Preto sa rád do rodného kraja aj on vracia. V pozadí impozantný pohľad na Špády, Stráne a Mních, týčiace sa nad dedinou.



V strede dediny hrdo stojí evanjelický kostol. Iný v dedine ani nie je. Hrdý je aj preto, lebo v rokoch 1855-1858 odbavoval v ňom bohoslužby ako evanjelický kaplán i náš najväčší zberateľ slovenských ľudových rozprávok Pavol Dobšinský. Nie vždy bol takýto prístup ku kostolu. Kým obec neodkúpila od Ondreja Behúňa záhradu súsediacu s kostolom, chodilo sa doň úzkym chodíkom cez U Jänšä dvor. Vtedy sa postavil nad potokom i nový železo-betónový most, ktorý odvtedy slúži celej obci. Stalo sa tak začiatkom 50 rokov m.stor., kedy môj otec Juraj bol predsedom miestneho národného výboru.




Aj keď sa väčšina dedinských domov v uplynulých rokoch zmodernizovala, predsa si poniektorí občania ponechávajú v kuchyniach staré tehlou vymurované šporáky na drevo a uhlie. (Plynofikácia je však aj tejto obci na postupe.) Tu sa ešte i dnes stretávajú rodiny a známi pri rôznych príležitostiach.



Vľavo je dnes už historicky pohľad na budovu bývalého baníckeho domu, ktorý stal pri moste po ľavej strany cesty smerom na Štítnik. Pôvodne bol postavený pre hutmana miestnej bane. Po zoštátnení baní slúžil ako služobný byt pre niektorých zamestnancov bane. Až do roku 1965 v ňom býval Gejza Strmeň so svojou rodinou. Za Slovenského štátu bola v severnej časti domu umiestnená i pohraničná stanica financov. V 50 rokoch ambulancie lekárov miestneho banského závodu. Jedného času i stanica SNB, poštový úrad, predajňa mäsa, bytové a skladové priestory a iné. Škoda, že táto budova musela ustúpiť výstavbe obchodu potravín a pohostinstva. V pravo fotografia hlavnej cesty cez stred dediny v časoch, keď sa prechádzalo ešte po drevenom moste a v miestach, kde stáli staré košaté lipy. V pozadí časť notárskeho domu, v ktorom boli i triedy Národnej školy, neskoršie kino. Usporadúvali sa v ňom divadelné predstavenia, obecné zábavy a iné spoločenské podujatia. Dnes tu stojí nová budova obecného úradu. A košaté lipy, ktoré padli koncom 60. rokov za obeť výstavbe obchodného strediska, dnes zívajúceho prázdnotou, boli svedkami nie jednej romantickej situácie. Ale to si nechám radšej pre seba...



Dve snímky, ktoré sú pre mňa jedny z najvzácnejších. Najmä preto, že v tomto dome som sa narodil. Bol to dom mojich starých rodičov po maminej stránke. Volalo s k nim do Sklepe. Dom stál na križovatke hlavnej cesty a cesty hore dedinou. Dnes na tomto mieste stojí nová budova pošty, ktorá romantiku mojich detských čias už nijako nenahradí. Malý, ale ohradený dvor bol bezpečným miestom mojich detských hier. V tomto dome sa neraz zastavilo mnoho známych i neznámych ľudí. Veď starý otec bol v štyridsiatych rokoch min. stor. richtárom obce. Našli tu miesto napríklad i handrári, ktorí vykupovali staré handry, aby ich vymenili za pekný kuchynský riad a pod. Na druhom zábere z hlavnej cesty vidieť stáť pri bránke môjho starého otca, ktorý odišiel bývať z tohto domu ako posledný jeho užívateľ. Presťahoval sa koncom 60 rokov k najmladšiemu synovi Ondrejovi na Porvaz, kde spolu žili až do smrti. Tak sa skončila éra jedného domu, ktorý sme všetci nazývali "U Sklepe" ...



Futbalisti Baníka Rožňavské Bystré robili dobré meno celej obci. Hrali v II. triede bývalého okresu Rožňava a vždy bojovali o popredné umiestnenie. Mená ako Doboš, Tomko, Dávid, Babič, Ďurský, Sedlák, Gallo, Strmeň, Jančošek, Dorkin, Gaži, Netík, Urban, Adam, Kvačan, Ujházy, Kožár, Naď, Benko, Lipták, Čapo, Letanovský, Székely, Gajdoš, Gonos, Pakan, Uhrin, Molnár, Kišš, Gelda predstavovali na tie časy vysokú hráčsku kvalitu. Nebolo snáď mládenca, ktorý by nebol hral futbal za svoju obec. Za Bystré však s radosťou hrali i futbalisti z blízkeho i vzdialeného okolia. Boli medzi nimi napríklad i bývalý prvoligista Jozef Krzák, Ľubomír Oťapka, bratia Bakošovci, Ladislav Mulinka a Peter Štefanča z Rožňavy, Ivan Záturecký z Košíc, Imrich Kurian z Rudnej, ktorý dlhé roky nielen aktívne hral, ale bystränských futbalistov i trénoval, ako aj niektorí hráči zo susednej Rakovnice, Rudnej, Honiec, Nadabule i Gemerskej Polomy. Ihrisko v Moste, ktoré si svojpomocne postavili koncom 50 rokov, si pamätá aj umelé osvetlenie. V jednu letnú večernú nedeľu som si ako brankár zahral pri tomto osvetlení aj ja. Súperom nám boli futbalisti z Kružnej, ktorí nahradili sľúbených magnezitárov z Lubeníka. Vďaka zanietenému organizátorovi a funkcionárovi Petrovi Tomkovi telovýchovná jednota vlastnila aj autobus a v tzv. pridruženej výrobe zamestnávala niekoľkých nadšencov. Vtedajší futbalisti príkladne reprezentovali Rožňavský okres v rámci družobných stykov v Maďarsku. Na tomto zábere sú v hornom rade z ľava: Ján Dávid u Šervené - vtedy vedúci mužstva, Ján Tomko na Záhumnu, Ondrej Gallo, Ondrej Tomko u Janó, Ladislav Dubay, Ján Ďurský, v dolnom rade z ľava: Ladislav Krištof, Ľudovít Doboš u Jänšä, Ján Strmeň, Peter Doboš Na ulici, Ján Dávid u Bandúrä a Ondrej Szőlős. Fotografia je z druhej polovice 60 rokov 20 stor.

Treba dodať, že veľkú zásluhu na vzniku futbalového oddielu v obci má Ladislav Gallo, Ján Dorkin na Záhumnu, Ján Naď, ku ktorým sa neskoršie pridali i ďalší fanúšikovia tohto športu. Traja futbalisti z obce sa preslávili aj ako hráči vo vyšších súťažiach. Ján Doboš, Ján Dorkin a Ondrej Leng ako druholigoví futbalisti Magnezitu Jelšava, Lokomotívy Košice a Kalcit-u Rožňava. Na zábere jednej z najstarších farebných fotografií Bystränských futbalistov zľava stoja: Ján Ďurský, Ján Dávid, Ondrej Jančošek, Ján Doboš, Ladislav Nagy, Štefan Kiss, v pokľaku - Peter Doboš, František Jančušek, Ján Dorkin, Ľudovít Doboš a Ján Netík.


Druhým obľúbeným športom v našej dedine bol stolný tenis. Najčastejšie sa hrával v zimných mesiacoch v starom kultúrnom dome, alebo v novej budove základnej školy. Príznačné bolo, že najlepší hráči stolného tenisu patrili aj medzi najlepších futbalistov. Takto využívali prestávku futbalovej sezóny na vyžitie sa v tomto nenáročnom športe. Pravidelne hrávali v okresnej súťaži, kde stabilne patrili medzi najlepších. Niektorí z nich patrili medzi opory aj vtedy divízneho Geológu Rožňava, ktorý viedol profesor PhDr. Ján Kováč. Najlepšími boli bratia Ján a Ondrej Tomko, Ladislav Babič a Imrich Kurian. Na zábere z polovice 60. rokov m.stor. z ľava: Ladislav Babič, Imrich Kurian a Ján Tomko - Majärík.


Ešte aj teraz mi v ušiach znejú lahodné tóny ťahavých piesní dedinskej folklórnej skupiny z môjho rodiska, s ktorou sme boli v roku 1967 aj na Folklórnych slávnostiach vo Východnej. Počujete ich aj vy?: "Na Záhumnu zelený majorán. Povedajú, že si jä vyberám. Koby mala ešte raz vyberat, vedela by komu mám rúšku dat..." Na zábere z ľava stoja: Ondrej Tomko - Janko, Ondrej Tomko - Sklepár, Ján Dorkin, Ladislav Molnár, Ján Urban, Štefan Molnár, Gejza Galata, Ján Galata, Peter Doboš, Peter Dávid, Zuzana Dávidová, Žófia Macáková, Mária Tomková u Majärä, Mária Urbánová, Margita Molnárová, Helena Urbánová, Zuzana Molnárová, Zuzana Dorkinová na Šerešjanke, Mária Tomková - Sklepárová, Mária Tomková - Janková. Na obrázku nevidieť hudobnú skupinu vedenú Ernestom Šimkom, ktorá bola súčasťou tohto vystúpenia. Z tohto vystúpenia som vyhotovil i krátky dokumentárny film, ktorý sa v miestnom kine premietal pri slávnostných príležitostiach. Raz mi vedúci kina Július Buvala smutne oznámil, že film omylom navinuli na kotúč s filmovým týždenníkom a poslali podľa rozpisu ďalej. Viac som ho nevidel. Smútim za ním dodnes. A nielen ja...



Súčasná foklórna skupina žien z Rožňavského Bystrého, ktorá pokračuje v ožívovaní starých ľudových tradícií v tejto časti Horného Gemera. Hádam majú dostatok zdravého entuziazmu a vydržia vo svojom snaží čo najdlhšie. Svoje kvality ukázali rodákom aj 28. júna 2003 v rámci osláv Dňa obce pekným tanečno speváckym programom venovaný oslavám krstín. Na zábere z ľava stojí: Mária Dovcová, Jarmila Tomková, Mária Uhrinová, Mária Padláková, Helena Kerekesová, v strede z ľava: Helena Šoltésová, Magda Štefanová, Mária Lengová, Marta Lajčáková, Mária Maliňáková, vpredu: harmonikár súboru Igor Adler, Zuzana Urbanová, starosta obce Ján Babič a Mária Molnárová. V súbore účinkujú podľa okolností aj ďalšie Bystränky.


Budova starej dedinskej školy, ktorá dnes už neexistuje. Tu som získal prvé vedomosti. Tu som sa naučil čítať, písať, rátať, kresliť, cvičiť, recitovať, spievať. Mnohým je to dnes nepochopiteľné, že v jednej triede boli žiaci piatich ročníkov. Ešte dobre, že sa učilo na dve smeny. Budova pozostávala z bytu riaditeľa školy, jednej triedy a maštale. Fotografiu som získal od Igora Dudu, ktorého otec nás v nej učil. Keď postavili v obci novú školu, jeho s rodinou presťahovali do Roštára. Dnes na mieste starej školy stojí nový dom smútku. Aký paradox...

V roku 1958 dali do používania pre žiakov obce novú modernú budovu základnej osemročnej školy, ktorú dodnes navštevujú aj žiaci z okolitých obcí Rakovnica a Honce. Žiaľ, ja som už nemal tú možnosť v nej sa učiť. Aj keď bola pôvodne stavaná iba pre ročníky 1-5 a existovoval v nej byt pre riaditeľa školy i jednoizbový byt pre učiteľa, veľkou škodou bolo, že investor nerátal i s telocvičňou. Za 45 rokov svojej existencie však škola vychovala viacerých vynikajúcich žiakov, ktorí dnes zastávajú významné miesta na rôznych úsekoch nášho života. Prvým riaditeľom školy bol vtedy ambíciózny mladý učiteľ Ján Krišťák. Dnes je riaditeľkou školy Marta Gadušová.


Ako by vyzeralo moje rodisko bez fotografie baníkov? Zaslúžia si byť na mojej stránke nielen preto, že jedným z nich bol i môj otec, ale i preto, že baníci udávali tempo i kvalitu života v obci i na jej okolí. Svojou svedomitou prácou neraz preslávili svoje pracovisko, ktoré bolo hlboko v podzemí. Nie jeden z nich bol nositeľom štátneho vyznamenania. Po šichte ich čakala ďalšia práca okolo domu i na poli. Fotka je vyhotovená asi z roku 1974 pred hlavným vchodom do bane Artúr. Bane v obci i na okolí o desať rokov neskoršie zatvorili. Preto tento záber je o to cennejší. Dnes už medzi nami z nich, žiaľ, žije stále menej baníkov na zaslúženom dôchodku. Vpravo v klobúku vidieť Juraja Sedláka ako posledného vedúceho úseku ŽB v Rožňavskom Bystrom.


Neodmysliteľným pracoviskom baníkov nielen z Rožňavského Bystrého, ale aj susednej Rakovnice bol úsek Mier, ktorý začal výraznejšie prosperovať najmä po roku 1970. Tam som prvýkrát ako chlapec, nemal som hádam ani 11 rokov, keď Geologický prieskum pod majestátnym Mníchom skúmal možnosti ťažby nerastného bohatstva v tejto starej bani, tajne s ďalšími kamarátmi s obyčajnými baterkami prišiel priamo na pracovisko štôlne, ktorú nazývali "Húsenková". Nachádzala sa asi 50 metrov od hlavného vchodu a tak nebol problém sa tam dostať. Úsmevne sa skončila naša vtedajšia návšteva, na ktorú si dodnes živo pamätám. Baníci nám dali do rúk košäriky, gräce i ďalšie banícke náradie. A my sme s nimi skúšali, aké je to namáhavé naplniť touto rudou jeden plný vagón. Po zapnutí pneumatických vŕtačiek jeden z nás - Jano u Šervené - sa tak vyľakal z toho strašného hluku, ktoré vrtačky spôsobili, že vybehol celý vyplašený von z bane, čo mu nohy stačili. Po chvíli za ním aj my, aby sa mu nebodaj niečo nestalo. Keď sme ho našli pred vchodom bane celého zadychčaného, odľahlo aj nám. Baňa sa neskoršie zmodernizovala nielen v podzemí, ale i na povrchu. Na obrázku sú baníci tohto úseku v časoch jeho najväčšieho rozvoja a ťažby.


Pohreby bývajú vždy smutné. Baníci sa však lúčili so svojimi druhmi v slávnostnej baníckej uniforme. Tak, ako tomu bolo i pri poslednej rozlúčke s bývalým dlhoročným hutmanom bane Artúr v Rožňavskom Bystrom - Jánom Budajom, rodákom z neďalekého Štítnika. Na poslednej ceste rozhoreli karbidky v rukách starších baníkov, ktorí niesli truhlu, aby tak vzdali česť svojmu bývalému predstavenému. Tak sa to slušilo. Dnes už málokto z tunajších baníkov vlastní takúto uniformu. A veru by sa zišla, aby mladým aj ona pripomínala zašlú banícku slávu tohto kraja.


Cintorín - miesto posledného odpočinku sa nachádza nad dedinou neďaleko od domu smútku. Postavili si ho na mieste starej školy svojpomocne. Je to dôstojný stánok, v ktorom sa dedinčania lúčia na poslednej ceste so zosnulými a môžu im ho závidieť i niektoré mestá. Na cintoríne nájdete hroby poznamenané rôznymi obdobiami. Sú tu obyčajné hroby a už bez označenia, kto je v nich pochovaný, ale aj novšie - opatrené peknými mramorovými pomníkmi, zdobené aj živými kvetmi. Banícke kladivá zdobiace pomníky dokumentujú stáročnú profesiu miestnych občanov. Medzi nimi je zopár i takých, ktoré sú poznačené časom, ale dokresľujú vzťah živého k odchádzajúcej osobe. Našiel som vysoký opracovaný kameň postavený na začiatku jedného zo starších hrobov. Čítam na ňom: "V PANU BOHU ZESNULA ROKU 1922 HOM. MENOM JE GAJDOS ZUZANA NARODZENA V ROKU 1886. TOTOT KAMEN VIRABEL JEJ VERNI MANZEL JAN OLACH". Škoda, že niekto z náhrobného kameňa rozbil podobizeň zosnulej... O hroby sa pravidelne starajú po celý rok pozostalí. Niektorí pravidlene každý deň, aby popolievali kvety na hroboch, poniektorí iba raz za čas. Niektorí zasa prídu iba tak, porozprávať sa v duchu s tými, ktorých už dávno niet medzi nami. Medzi mnohými hrobmi na cintoríne sú aj hroby mojich rodičov, starých rodičov, prastarých rodičov, strýkov i tiet, ale už aj kamarátov, spolužiakov, či známych. Keď mi čas dovolí aj ja postojím pri ich hroboch a v duchu si na nich zaspomínam ... V cirkevnej Kronike, ktorú začal písať Pavel Dobšinský, sa o tomto cintoríne píše veľa zaujímavého. Aj to, že na tomto mieste svojmu účelu slúži od roku 1855.