PRECHÁDZKA GEMEROM S JEHO NÁREČIAMI

Príbehy sú uverejnené v knihe pod názvom: "ŠVA SÄ STÁLO, ŠI SÄ NESTÁLO ... f Sirku, v Mokrej Lúke, ale aj inďe v Gemeri", ktorú zostavili Ondrej Herich a Ing. Ján Dacho.


KRAVA – PIRA, ŠVA MALA RADA NOVINI

Kcem vám dašva rospódač ag som hor rostnú. Tuš tag, ako šitki ďeči v ďedžine. Šakovakia fígle zmo navistrájäli. Velé z toho zmo zažili v leťe, koj zmo pásli kravi.
U Zacharó mali ednú kravu, volali zmo jú Pira. To bula taká našä motorka, bo zmo sä na né aj vozili po sedäški na jé chrbťe.
Dobrá bula, len mala ednú velkú fántu. Strašne šitko mala rada, šva sä belelo: plachti, gaše, ale najrašé mala novinoví papiar a ešče koj bú aj kúščik pomasťení. Edniho pekniho dnä póbeďe, koj zmo pásli kravi a buli zmo už aj došč lašní, nakládli zmo si ohník, povizliakali si košele a rozvešäli jich po kríkoch, ebi sä vetrali. Posädali zmo si okolo ohníka a koj sä tot pekne rozhorev, porozkladali zmo si okolo neho novini, na ne chlebík a rožníki zo slaninkó. Túto zmo pekne opiakali nad plamänšokom pahräbi, maščili chlebíki a ujadali si z nich. Koj bú dakotor papiar bars premasťení, choci zmo došč merkovali, ebi mašč kvančkala len na chlebík, šmarili zmo ho za sebä. Na ohníku bi bú hned zblknú. No a milá Pira sä len furt obšmiatala okolo nás a z velkó chučó prežúvala ťiato masnia novini. Koj Pira už nemala šva „šítač“ – prežúvač, puščila sä aj do toho, šva bulo povešänva na kríkoch. Velmi jé to chučilo, lebo koj zmo sä potom zbášili, už z edné košeli, šva mala f papuli, len rukáv tršäv. Luďe dobrí, to ste mali videč a pošúč ag zmo sä gu ťé našé Pire prenáramne milo primláväli a pekne jú hládkali od chvasta až po hlavu, kím jé potom edon z nás vitähnú tú prežúvanú košelu z papuli. Tot z nás, koho bula tá poslintaná a pozubrikovaná košelä, nemav z toho radošč.
Možno aj od toďi preto f Sirku sú parobkovi f také pokrkvané košeli pódalo, ež jú má ako krave z piska, koj šva jé mač plano vibiglovala.
A ešče toto. Pira neznášäla óvaďi a horúšävu v leťe. Póbeďe, koj jú pásla Katka (mlačä sestra Lacová), Pira fše zbedzgala do rákošské hvari za järkom v báne, ebi sä kus ochladžila. Vašla aj do húščini, lebo rohi, šva mala zahnútia ako kormán na biciglu, sä jé tam nezachičili o chraščia, Katka, dakoďi aj z velkím plašom, jú vihánäla gu druhima kravám.
Pira sä jé za toto vipomščila. Koj na Katku prišlo takva daš, ež misela tajdž kläknúč za kríki, Pira schičila do papuli jé višívanú bialú kapsu a zožrala jú aj z malím bičägom „sarajevo“, šva Katke slúživ na krájänva slaninki a chleba. Darme tot bičäg hlädala Katka na „tániaroch“, šva Pira nakládla po pastve. Možno ho Pira „stračila“ po cesťe domó do bánu.
(Napísal Ondrej Herich z Revúcej, rodák zo Sirku)


AK ŠUSŤER SO ŠTURMÁNOM VIBABRÁL


O nás Mokrenoch se toho už narosprávelo kelo, aš to aj na furmanec velä. No, ale to ni šitko pravda. Ani o pudingu z Ameriki, ani mak ni pravda, ve to sä stálo inďe. Ale jä vám poviam to, šva se v Mokré Lúke stálo naozaj, len to cudzina nevia.
Jä to viam od maťeriné staré maťeri – Žófii Pivačkové, rodené Lašan, Mokrene jú volali Žofkó. Tá sä narodžili roku Pána 1864 a to, ďekovač Bohu, dobrích 135 rokó od toďi a umreli ešče v ščiricätom druhom a mne to, ako chlapcovi, velé razi rospráveli ak šusťer u Kurana, volali ho Švec, vibabral s pánom Šturmánom, šva bíval f kaščialu na prostredku ďedžini.
Vara tak, pán malni len velä slúhó, ale aj opicu si trímal. A tá opica, tak ako maška, chodžila aj do susedních dvoró a chodžila aj gu nášmu šustrovi, šva krpce závrškoval. Opica, ako opica, kukala, hleďela ak šusťer díkišom kvažu rezal na závrški a na krpce prišíval.
Ráz se stálo, aš šusťer tajšól kuri chovač a opica ostala pri remesle. Kím se šusťer vráčil, opica mu dikišom šitki kvaže porezala na pásiki. Dobre neplakal od jedu nad keló škodó. I vibral se za pánom Šturmánom zo sanobó, šva mu opica vikonala, abi mu škodu nahradžil. No, ale pán – ako pán, razdva se vimlovil, aš van vera opici nekäzal kvažu režač, tak nech mu opica škodu nahradží. Šuster tajšól domó smutní, ale furt rozmíšlel ak se van ťé opici, a tak aj jé pánovi, odplačí. Šusťer ťiaž mal filipa. Dumal a vidumal.
Koj opica zas prišla gu nemu, šusťer zvel britvu, ščetku a sopan a zašel se holič. A opica len hleďela. A ak se doholil, tak si britvó opakom potähnul dva razi po hrdle. Britvu aj kefku položil na verpánok a tajšól tavon. A opica, len šva vinšól, hnedž si šúchala bredu sopanovó kefkó, zvela britvu a zašela se holič. Koj se už ako doholila, šmik – šmak si britvó grgu, no a už jé väc pomoci nebulo. Koj šusťer prišól tanu, ta opica už ležela f krvi vistretá na zemi.
Šva mal šusťer robič. Zvel opicu a odniasól jú pánovi Šturmánovi s ťím, aš se mu opica britvó zrezala, kím búl na dvore. Pán Šturmán se bars rozlútoščil nad opicó, bo jú bars mal rád. Hneval se na šustra, ale tot hnedž povedal, až jé von vara, nekäzal se rezač a tak van vinu nenese.
Darme pán nariakal a poveda, šva bi šitko búl dal šustrovi za škodu na kvažäch, šva mu opica spravila, ale už bulo šitko zbitošnia. Pán škodu nenahradžil, ale o opicu prišól. A šusťer se s ťímto uspokojil.
(Rozprával a napísal Ján Dacho z Mokrej Lúky)


ŠVANKÉZ


V povojnovich rokoch to bulo šakovak. Jeďeňá ňebulo. Ďeťi buli lašňie. Roboťi ňebulo. Hnusňí to buv svet. Fše daš pochiblo aj doma aj v obchodoch. Ešťe dobre, že ftodi u nás na Píľe chlapi maľi robotu a dákú korunku zarobiľi. Horši bi to bulo, koď zňikäďe bi ňišt ňeprišlo do domu.
Tu na ťejto Píľe buv f ťich šasoch majsťer, volav sa Jakub Michalskí. To buv veľkí figľár. Robiv prit ňom aj edon Marťin z Dlhé Lúki a to búv strašňe zvedaví šloveg. Koď majsťer daš šítav, dákí obežník, Martinovi musev šitko aj tri razi visvetľovať. Majsťer búv trepezľiví šloveg, aľe dakoďi ho táto Marťinová zvedavosť tag dožrala, že si povedav – šak jä s ťebov vibabrem.
Na druhí ďeň si zobrav majster do rúk kubicírku (kňižku) a napísav tam mená troch chlapov. Stáľi tam aj báči Kvetko, aj jich dopísav. V Marťinovi sa prebuďila zvedavosť a hneď sa majstra opítav: „Kubo, to šo zapisuješ?“
A majster mu na to: „Mená ťich šo majú záujem o švankéz.“
Marťinovi sa hneď zašaľi sľinki zbiehať a povedá: „Ta zapíš aj mňa!“
„A keľo to buďe,“ majsťer sa zatváriv dôležito, „priďeľuje sa podľa toho, aká je veľká família.“ Marťin si hneď zrátav keľo ich je doma, aká su veľká família.
„Tuš, majsťer, zapíš aj mňe dve kilá úďeňiho a dve kilá ňeúďeňiho toho švankézu!“ – zrátav to Marťin. Majsťer ľen toto šekav a miľiho Marťina porádne spucovav asi takto:
„To svet ňechírav, von bi to kcev šitko sám požrať. Ľen nedávno vojna skonšila, šez vojnu mu buli dobrie aj pešenie krompeľe, kukurišná kaša, na obed bvap nakislo a ťeráz má chuť na švankéz. Iba hambu robíš robotňícké trieďe. Misľíš si, že toho švankézu z vagon prišlo?!“
Marťin skrotnú vo svojich nárokoch, aľe aj tak sa opítav: „A keľo mi môžeš napísať?“
„Keľo, keľo,“ majsťer na to, „najviac kilo a pov, aľe aj s ťím sa budeš drhnúť, bo zubi ňemáš.“
„Kubo a koďi príďe?“ dobiedzav Marťin.
„Až máš peňáze, môžeš si vizdvihnúť aj hňeď,“ odvrkov mu majsťer.
„A ďe?“ zvedavo a ňedoškavo sa pítav Marťin.
Majsťer ľen na to šekav ag riba na hľístu a spusťiv:
„Úďeňí pri Čikanovi“ (to búv Cigáň, šo mav pruh a – švankéz – mu visev v nohaviciach, tak búv dobre zaúďeňí) a ňeúďeňiho ťi dajú báči – od potoška – (aj tot maľi pruh).“ Tak sa majsťer Kubo vipomsťiv MArťinovi z Dlhé Lúki za jeho zvedavosť.
(Rozprával Martin Haluška z Muráňa)


ČO SE STÁLO, ČI NESTÁLO V REJDOVEJ A VO SVETE


-Bože daj dobri den, lude mojo zlatie. Ja som vám prišla porečovat o našich Gemerčanoch, o našich predkoch, čo mi moja stará mať dakodi rečovali.
- Teraz inčie nesliším, len tam Ander z Košíc, tam ujo Marcin a na Gemeru ako kebi ozaj chlapi nerosli.
A teraz o o našich Rejdovčanoch. Možemo?
Vibrali se od nás spod Stolici, chlapi z chudobi. Viete dobre, že u nas se povie, že je začatek vodi a konec chlebu. Tašli za moro, za chlebom.
A či verte, či nie, ale aj to je ňe pravda, že Kolumbus vinajšol Ameriku, bo jak on tam prišou, ta Rejdovci tam už šindle struhali a Rejdovki kričeli: „Kupte si pokrovce, kupte si pokrovce!“
To jak zarobili dakelo grajciari, vratili se domov, ale čože. Viete, že to se peniažki hned rozkotuľali, ta hned nebulo zase na chleba.
Jano kupiv žene ešče aj uhľa herdo, abi nemusela chodit do huori na cherbte na drevo.
Šofér kričí na ceste: „Jano, uhel“
A jeho žena vileti spoza krosen rozospata, bo rano jej bulo treba skoro stavat: „Jaj, že umreu, jaj, že aš umreu!“
-Chto umreu?“
-Uhel!
-„Jáj, vi ste volali, že umrieu. Jáj, moj muž zlatí, dobrí, čo ja teraz bez tebe budem robit?!“
-Neumriev, uhel zmo dovezli.
Museli jé ho prišikovat. „Ta čo tak vikrikuješ, stará?“
-„Jáj, že tebe panbih pobeiu. Tuž ta ti žiješ? Ta ved povedali, že si umreu. Aha, nože, no. Večier si ľahne živí a rano, ti aha, stanuu mertvi.“
Zase museu ist do keršmi. A tam zase Ďuro z opustenim nosom.
-„Ta, tebe čo?“
-Jaj, čo mne ta moja beštia spravila.“
-Tuž a čo? To čo aj moja?“
-Ešče horši.“
-„Tuž a čo?“
Ta len do mne do kriku: „Nemamo čo jest, nemamo chleba. Marine od Havranki kelú podporu davaju za muža a mi nemamo čo jest. Aha a šest deti na kerku!“
-„Ale, ženo boža, ta ved se uspokoj! Ta ved jej nezavid ťe štiri grajcare! Ta ved ja som na mojo oči videu, jak ho gulka trafila do hlavi f pervej svetove.“
-„ Íííííí, že až ho gulka triafila. Tušta ti si na kieho boha odskočiev?!“
Zase ohen na streche. Viete dobre, že to nedostatok hotovi.
-Najtro pojdeš jalovicu predat do Ščitnika, aspon z toho budemo žit.
I muž šou do Ščitnika na tot jarmok. Jalovicu herdo predau. A tu na kraju jarmočniska buu kuzelnik.
-Ujko, pote, vihrate vele peňazi.
A viete dobre, že to chudobni človek do todi špekuluje, kim o šitko nepride. Prehrali jalovicu.
Pridu domov a mi lačnie zmo jich vizerali, že nam prinesu aspon miadovnik. A tu ani grajcare, ani miadovnik, ani jalovica. Teraz čo?
-Už sa aj ber zase dahde zarabiat peňaze aj s tvojima kamaratmi!
Zase se podohvariali f krčme.
-Viete čo? Hibajmo mi het! Ta mi musimo na tot chleba ist zarobit, bo nam deti pomru. V Čechach velka kalamita, hibajmo do Čech!
Ta chitili se do Čech auž dolinou zvolali šitkich chlapov na kalamitu.
Pridu do mesta, buli lačnie a viete, to chodili bosie, gate až po členki.
Videli vo viklade svinsku hlavu, tu si chceli kupt. Vojdu do obchodu. Mesiar taku istu hlavu mau, jak aj f tom viklade. Zľakli se od neho a zapomli ešče aj ak to maju pitat.
-Pan mesiar, mate svinsku hlavu?
-A vi máte telecí nožki.
No, ale dajak se dohodli a hlavu kupili. Jak choďa po meste zbačili kolotoč.
-Chlapi, tale mi podmo au na ten kolotoč! Ta mi zmo ešče nigdaj nebuli na kolotoču. No pravdaže, hibajmo!
Šli na kolotoč. Dali po grajcaru. Kolotočiar ich dvarazi skrutnuv – a dolu z kolotoča.
-Há, ešče taku nehrali. To ste nas malo krutili, mi dolu nejdemo. Tak čo mau kolotočiar robit?
-Krútim dále.
A krútiv a krútiv za calú hodinu. Dosat oni kričeli: „Hó, ó, ó, stoj, bo umieram!“
-Jenom se hombej dál.
Druhí kričí: „Hó,ó,ó, stoj, bo rihám.“
No, ale jak už kolotočiar videu, že to je už plano, ta ich z kolotoča polomertvich na zem poskladau. To ste mali videt to viládos. To bi ste buli videli tich ludi zriadenich a pekne prepituje, o tich gaťoch už ani nerečujem.
Ked sa kus obriadili, išli na barak. Hlavu uvarili, potom zjedli. Rano šli do hvori. Začali rubat a oni vam rubali šitko, ešče aj to, čo nebulo treba. Pride horar:
-Kluci, kácete?
-Čo, skáčemo? Mi nigdaj neskáčemo, mi rubemo zašorom.
-Ej, kluci, kluci, vi moc delate, ale moc žerete.
No, ale teraz, to ste mali videt. Začalo se Janovi v bruchu dačo robit. Ohlasovala se svinska hlava. Ale aj Ďurovi, komovi. A teraz, raz jeden za kriak, raz druhi za kriaka, raz jeden, raz druhi a horar len hledi.
-Kluci, abo budete delať, abo pujdete domu!
-Chlapi, ta tu je zle. Mi nemožemo ist domov. Ta mi zas doma nebudemo mat čo jest. Musimo robit, ale jak? Poradímo si. Viete čo, pozobliekajmo se!
A teraz, jeden, pekne prepitujem, gate na jednoho kriaka, druhi na druhieho a teraz ťahali s tou velkou pilou „bruchačkou“ a to šlo. Ale aj z nich to šlo, ešče raz pekne pripitujem, jak z hasičskej striekački.
Jak to horar uvideu, uchitiu se za hlavu a hibaj dolu dolinou.
-Sakra, co jsou to za lidi. Oni aj holí delají.
Lude mojo zlatie, aj vám tak radím, chote do sveta, bo svet je škola. Ak vas v Rejdovej neobkradnu, v Ochtinej nenabiju a v Lehote nevismeju, ta už možete ist calím svetom!
(Rozprávala Mária Brdárska st. z Rejdovej 6.5.2000 na Hrádku)


Gde sä tia zubi strateli?

Chodeli zmo do hvari. Do roboti. No a to ďeläko, pešo zmo chodeli. Až dvacät, až dvacätpät kilometre. Tam zmo calí den robeli, kopali, sadeli... Sadeli zmo buka, javor, borovicu, duba, podlä toho gde akia porasti buli treba. No ta to zmo mali ednoho horárä, Lipták sä volal, s Polomi búl. No a van búl ako vedúcí, no ta to zmo buli aj s Kérešä, z Bistriho aj tuto, ta to zmo aj tricät buli odrazu. A väcej ženi ak muži. Muži vóbec, muži kot edon, dvä, kot dakodi vimeneli ženi. No a robeli zmo zo šekanom, s gräcó, zo sekeró, jój sekeru zmo používali velä. Bo zmo chodeli aj rúbat.
- No a nevozeli vás hor?
- Nó ba. Na pešo zmo chodeli.
- A kät ste vichádzäli?
- Na Plešivecké planine. Aj na Kružnänskom. Aj, doškaj gde to zmo mi pochodeli. Na vípomoc zmo buli na Javorinke. To je tam gde Kohút, z druhé strani. A potom na Gujapalagu zmo buli, aj tam na vípomoc. Aj na té partizánské hvare, no Sädlo sä volá tá hvara. To zas na pravo od Šiarné Lähoti je. Partizánskí štáb tam búl. A potom zmo chodeli tu na Sorošku. Tä po tích hvaroch, gde je vikríváš.
- To Silická, ni?
- Hej Silická, aj na Plešiveckú planinu. No ta do okolitích tíchto krajoch. No ale buli aj fígle! Zmo posrandovali, aj guláš navareli, no a šva taktom... Ta ráz zmo buli zo šitkich dedinoch a uš šva sä ukonšela robota, ta zmo vareli guláš. A mi zmo takia sä porospráväli, že kúpimo to víno, to, šva sä tak opilo s toho, malagelo. To jabukovo. A jä som varela, jä bula kolo kotla. A tamťia ženi, ta pobrali to víno a ženi ak robeli, ta išli tam a ponúkali ich. To sä popilo na lašno! Edná si stratela zubi!
- Ta nespadli do guläša?
- Nespadli. Ak tánec búl a spiavali, gde sä tia zubi strateli, pocápali šitki zubi jé pod nohami. No a potom zmo jedli, pili, dobre bulo. Aj pofoťeli zmo sä!
(Z rozhovoru dvoch rodáčok z Rakovnice (pani Hlávačová a pani Sabová, august 2003) zapísal Gabriel Róžai.)

Milí rodáci!
Ši sťe doma f Sirku, ši dagďe vo svete, nehambiťe sä za našva "švakanva", ši ho ešče viaťe. Na ťichto rädkoch, kotria pred sobó máťe, presvešťe sä, ši ešče toto akurátne viaťe!
(Ondrej Herich)

Cťení Mokrene!
Ši sťe aj vi doma, ši dagďe "okreme", nehambiťe se za to, šva naší predkove dakoďi nilen doma, ale vo sveťe, navistrájeli. Ve to aj o tom "puďingu" to ništ pravda. Dal som to na písmo, abi veďeli to aj ťí, šva ešče žijú a ťí šva po nás prídú.
(Ján Dacho)

To bi sťe vivaľovaľi okáľe, ako oši na švankez, kobi dakoďi, pred kršmou "U Tussaiho", rešniľi bašík Mrdek.
(Martin Haluška)

Dupluj, Károl, ešče mrmle!
(Ladislav Nemoga)

Lude, chote do sveta, bo svet je škola. A ked vas v Rejdovej neobkradnu, v Ochtinej nenabiju a v Lehote nevismeju, ta už možete ist calim svetom!
(Mária Brdárska st.)

Aj OŠI TREBA POPÁŠČ

"Jä, koj som sä oženiv," zašäv rozpráväč Lacko Nemoga, tak som dva roki bívav v Repiščoch. Edoráz zmo sä zo ženó buli prejč aj s to staršva džiavšä koj už buo zaspalo f kočíku. Najčichši bulo na cesčiške z Repíšč do Ratkové, koj už po né prešla šriada kráv, pre kotria bula cesta ohradena lesó.
Okolo nás išli báči od Kartikó. Pekne zmo sä pozdravili a reku gde gu vešeru báči?
"Jaj, Lacík, božedaj, božedaj."
"Gde som sä vibrav? Tuš idem si kus oši popášč," bula jich odpovedž.
???
Rozmíšľäv som, gde si mahú teráz ič oši popášč. Dvašlo mi to. Báči Kartik išli do Ratkové do kina.

Viate, šva je to kvaška?

Narodela som sä v nevelké dedinke pri Rvažnave. Som vidatá a stím sä spájä aj maj príbeh, kotor vám chcem povedat. Kot som sä z mojim mužom zobrala a buli zmo na návšteve pri mojé tetke v Rekenu, tam zmo sä rospráväli. V reš prišlo aj, že maj muž je tak hákliví na to, kot najde náhodó vlas v jedle. A tu mojä tetka povia: Viaš, aj mi kot zmo murovali, tak som sä zläkla. Varela som segedínsku kapustu, nahala som ju a pozerám: v miske daš sterší. Tak som sä zläkla, že to búl vlas, no nebúl to vlas, ale bula to sers na kvaške. A ftom maj muž povia: Šva robial hák v kapuste? Bo van si mislial, že kvaška je hák. Ráz mu maj otec povedál: Zober si kvašku, lepši sä ti budú oberat jabuká, kot si zavesíš tanisterku. A tak sä stál takí omil. To búl edon príbeh z mojho života.
(Rozprávanie pani Evy Uharčekovej z Rožňavského Bystrého v auguste 2003 zaznamenal Gabriel Róžai)

HASIČI NA GEMERA

Koj se hasičstvo rozmohlo na Gemera, skoro na každé ďedžine hnedž mali svojich hasičó. No cvičilo se každú nedelu. Každá ďedžina se chválila aš má najlepších hasičó. A to neostálo len tak. Hasičó bulo treba vyskúšeč. A tak v Revúci se robili preteki, aš kotrí su najlepší
Treba povedač daš o našich a zo susedné ďedžini - Lehvatki - ak obstáli na ťích preťekoch.
Kím se to zašelo, chlapi hasiči z ďedžín se pomiašeli na placu v Revúci, a už jim bulo treba nastúpič do švadroni. Tu velitel mokrenskich hasičó viskošil na schodžíki u Vajtrepki a zakrišel: "Mokrene okreme, Lehvatka nastúpič, ričó gu apaťéke se obráčič a pochodom tajdži!"
A od todi mámo prezívku - Mokrene okreme!
(Ján Dacho)


ANI SMIKOM PO BASOCH

Mokré Lúka bula furt slávná obec. Gu né patrila aj obec Turšok. A to ešče od šesó zemepána Šturmána. A tak, šva se dälo v Mokré Lúke, to se ťíkalo aj Turšenó. Ráz bula v Mokré Lúke zábava. Prišli na nú aj parobci z Turšoka a bavili se het. Cigánom roskezovali ak mokrenskí, tak aj turšenskí parobci.
Ale ak se kus povipíjelo té žitné, tak aj guráž rosla a najväc Mokrenó. Medzi ťima búl najchirnéší Andro od Vranicó. Ak si raz rozkäzal Turšen, pribehnúl gu Cigánom a zrevel: „Hó, Cigáne, ani smikom po basoch, kím tu edon Turšen buďe!“


VERNÁ SUKA - ZORA

Bulo to hneď na zašätku prvé svetové vojni, koj sä stará mač, inak zmo jich volali „mactará“, vibrali za svojim mužom – vojäkom C.K. monarchii do miškóckich kasární f Uhorsku, ťerajšom Maďarsku.
Do Jalšävi gu štreke sä vibrali ešče za tmi. Už buli dagďe za Nandražom „pri Viaske“. Tu si kus poseďeli, koj zbadali, eš suka Zora iďe za nimi. Darme jú dúrili domó, nedala sä odbič.
V Jalšäve na štácii si kúpili cestovnú kárčišku a nastúpili do vlaku smerom do Plešivcu. Suku Zoru nahali pobehovač na šácii po štreke. Kus šäsu prešlo koj prišli do Miškócä. Akva bolu velkva jich prekvapenva, koj za vlakom dobehla z viplazänim jazikom jich verná suka Zora. Ni nadarmo sä pódá, ež pes je najvernejší kamarát šloveka.

VIZITA U CISÁROVNÉ

Bašík Halúška buli známi múdrák, buli aj v obecné rade a koj bulo treba dagďe daš vislovič, tak len bašík Halúška, lebo fšä jich poznali.
Koj bulo treba ič do Viadni gu cisárovné Márii Terézii, tak Mokrene poslali bašíka Halúšku. Ešče predťím, koj prví ráz buli f ťé Viadni, tak jich ťeráz cisárovná hnedž poznala. Privítala i pohoščila jich – tak povedali – a kím se debatovali, prišól gu maťeri aj malí následník trónu, Jožko. A cisárovná jich hnedž zoznámila a povedala: „Hlec Jožko, toto sú bašík Halúška z Mokré Lúki, tak si utri soplík a daj báčimu pačku!“


MACOCHA

Bašík Ganaj mali smolu. Mali ženu aj dvoch chlapcó – Andra, mladšiho a Martina, tot búl starší. Ale žena jim skoro umrela a tak sám žili s chlapci. No dák to nezvládali a tak si došikovali novú ženu a chlapcom macochu. Chlapci buli veselí, ale aj macocha bula rezká a tak chlapcó obšes viprášila. Tomu mladšimu, Androvi, se vše väc ujšlo, a gu tomu ešče neveďel dobre rozpráveč. Neveďel „R“ vipódač. Ráz, daš vyparačil a macocha po nom s palicó dák ho treskla po ruke a tot ftoďi spuščil: „Juka, juka, už je po juke. Majtin, bjat moj poj me bjánič bo me tá stajá stjiga zabije.“
A odtodi mámo toto u nás, koj dakoho bijú.