Príbehy sú uverejnené v knihe pod názvom: "ŠVA SÄ STÁLO, ŠI SÄ NESTÁLO ... f Sirku, v Mokrej Lúke, ale aj inďe v Gemeri", ktorú zostavili Ondrej Herich a Ing. Ján Dacho.
O nás Mokrenoch se toho už narosprávelo kelo, aš to aj na furmanec velä. No, ale to ni šitko pravda. Ani o pudingu z Ameriki, ani mak ni pravda, ve to sä stálo inďe. Ale jä vám poviam to, šva se v Mokré Lúke stálo naozaj, len to cudzina nevia.
Jä to viam od maťeriné staré maťeri – Žófii Pivačkové, rodené Lašan, Mokrene jú volali Žofkó. Tá sä narodžili roku Pána 1864 a to, ďekovač Bohu, dobrích 135 rokó od toďi a umreli ešče v ščiricätom druhom a mne to, ako chlapcovi, velé razi rospráveli ak šusťer u Kurana, volali ho Švec, vibabral s pánom Šturmánom, šva bíval f kaščialu na prostredku ďedžini.
Vara tak, pán malni len velä slúhó, ale aj opicu si trímal. A tá opica, tak ako maška, chodžila aj do susedních dvoró a chodžila aj gu nášmu šustrovi, šva krpce závrškoval. Opica, ako opica, kukala, hleďela ak šusťer díkišom kvažu rezal na závrški a na krpce prišíval.
Ráz se stálo, aš šusťer tajšól kuri chovač a opica ostala pri remesle. Kím se šusťer vráčil, opica mu dikišom šitki kvaže porezala na pásiki. Dobre neplakal od jedu nad keló škodó. I vibral se za pánom Šturmánom zo sanobó, šva mu opica vikonala, abi mu škodu nahradžil. No, ale pán – ako pán, razdva se vimlovil, aš van vera opici nekäzal kvažu režač, tak nech mu opica škodu nahradží. Šuster tajšól domó smutní, ale furt rozmíšlel ak se van ťé opici, a tak aj jé pánovi, odplačí. Šusťer ťiaž mal filipa. Dumal a vidumal.
Koj opica zas prišla gu nemu, šusťer zvel britvu, ščetku a sopan a zašel se holič. A opica len hleďela. A ak se doholil, tak si britvó opakom potähnul dva razi po hrdle. Britvu aj kefku položil na verpánok a tajšól tavon. A opica, len šva vinšól, hnedž si šúchala bredu sopanovó kefkó, zvela britvu a zašela se holič. Koj se už ako doholila, šmik – šmak si britvó grgu, no a už jé väc pomoci nebulo. Koj šusťer prišól tanu, ta opica už ležela f krvi vistretá na zemi.
Šva mal šusťer robič. Zvel opicu a odniasól jú pánovi Šturmánovi s ťím, aš se mu opica britvó zrezala, kím búl na dvore. Pán Šturmán se bars rozlútoščil nad opicó, bo jú bars mal rád. Hneval se na šustra, ale tot hnedž povedal, až jé von vara, nekäzal se rezač a tak van vinu nenese.
Darme pán nariakal a poveda, šva bi šitko búl dal šustrovi za škodu na kvažäch, šva mu opica spravila, ale už bulo šitko zbitošnia. Pán škodu nenahradžil, ale o opicu prišól. A šusťer se s ťímto uspokojil.
(Rozprával a napísal Ján Dacho z Mokrej Lúky)
V povojnovich rokoch to bulo šakovak. Jeďeňá ňebulo. Ďeťi buli lašňie. Roboťi ňebulo. Hnusňí to buv svet. Fše daš pochiblo aj doma aj v obchodoch. Ešťe dobre, že ftodi u nás na Píľe chlapi maľi robotu a dákú korunku zarobiľi. Horši bi to bulo, koď zňikäďe bi ňišt ňeprišlo do domu.
Tu na ťejto Píľe buv f ťich šasoch majsťer, volav sa Jakub Michalskí. To buv veľkí figľár. Robiv prit ňom aj edon Marťin z Dlhé Lúki a to búv strašňe zvedaví šloveg. Koď majsťer daš šítav, dákí obežník, Martinovi musev šitko aj tri razi visvetľovať. Majsťer búv trepezľiví šloveg, aľe dakoďi ho táto Marťinová zvedavosť tag dožrala, že si povedav – šak jä s ťebov vibabrem.
Na druhí ďeň si zobrav majster do rúk kubicírku (kňižku) a napísav tam mená troch chlapov. Stáľi tam aj báči Kvetko, aj jich dopísav. V Marťinovi sa prebuďila zvedavosť a hneď sa majstra opítav: „Kubo, to šo zapisuješ?“
A majster mu na to: „Mená ťich šo majú záujem o švankéz.“
Marťinovi sa hneď zašaľi sľinki zbiehať a povedá: „Ta zapíš aj mňa!“
„A keľo to buďe,“ majsťer sa zatváriv dôležito, „priďeľuje sa podľa toho, aká je veľká família.“ Marťin si hneď zrátav keľo ich je doma, aká su veľká família.
„Tuš, majsťer, zapíš aj mňe dve kilá úďeňiho a dve kilá ňeúďeňiho toho švankézu!“ – zrátav to Marťin. Majsťer ľen toto šekav a miľiho Marťina porádne spucovav asi takto:
„To svet ňechírav, von bi to kcev šitko sám požrať. Ľen nedávno vojna skonšila, šez vojnu mu buli dobrie aj pešenie krompeľe, kukurišná kaša, na obed bvap nakislo a ťeráz má chuť na švankéz.
Iba hambu robíš robotňícké trieďe. Misľíš si, že toho švankézu z vagon prišlo?!“
Marťin skrotnú vo svojich nárokoch, aľe aj tak sa opítav: „A keľo mi môžeš napísať?“
„Keľo, keľo,“ majsťer na to, „najviac kilo a pov, aľe aj s ťím sa budeš drhnúť, bo zubi ňemáš.“
„Kubo a koďi príďe?“ dobiedzav Marťin.
„Až máš peňáze, môžeš si vizdvihnúť aj hňeď,“ odvrkov mu majsťer.
„A ďe?“ zvedavo a ňedoškavo sa pítav Marťin.
Majsťer ľen na to šekav ag riba na hľístu a spusťiv:
„Úďeňí pri Čikanovi“ (to búv Cigáň, šo mav pruh a – švankéz – mu visev v nohaviciach, tak búv dobre zaúďeňí) a ňeúďeňiho ťi dajú báči – od potoška – (aj tot maľi pruh).“ Tak sa majsťer Kubo vipomsťiv MArťinovi z Dlhé Lúki za jeho zvedavosť.
(Rozprával Martin Haluška z Muráňa)
-Bože daj dobri den, lude mojo zlatie. Ja som vám prišla porečovat o našich Gemerčanoch, o našich predkoch, čo mi moja stará mať dakodi rečovali.
- Teraz inčie nesliším, len tam Ander z Košíc, tam ujo Marcin a na Gemeru ako kebi ozaj chlapi nerosli.
A teraz o o našich Rejdovčanoch. Možemo?
Vibrali se od nás spod Stolici, chlapi z chudobi. Viete dobre, že u nas se povie, že je začatek vodi a konec chlebu. Tašli za moro, za chlebom.
A či verte, či nie, ale aj to je ňe pravda, že Kolumbus vinajšol Ameriku, bo jak on tam prišou, ta Rejdovci tam už šindle struhali a Rejdovki kričeli: „Kupte si pokrovce, kupte si pokrovce!“
To jak zarobili dakelo grajciari, vratili se domov, ale čože. Viete, že to se peniažki hned rozkotuľali, ta hned nebulo zase na chleba.
Jano kupiv žene ešče aj uhľa herdo, abi nemusela chodit do huori na cherbte na drevo.
Šofér kričí na ceste: „Jano, uhel“
A jeho žena vileti spoza krosen rozospata, bo rano jej bulo treba skoro stavat: „Jaj, že umreu, jaj, že aš umreu!“
-Chto umreu?“
-Uhel!
-„Jáj, vi ste volali, že umrieu. Jáj, moj muž zlatí, dobrí, čo ja teraz bez tebe budem robit?!“
-Neumriev, uhel zmo dovezli.
Museli jé ho prišikovat. „Ta čo tak vikrikuješ, stará?“
-„Jáj, že tebe panbih pobeiu. Tuž ta ti žiješ? Ta ved povedali, že si umreu. Aha, nože, no. Večier si ľahne živí a rano, ti aha, stanuu mertvi.“
Zase museu ist do keršmi. A tam zase Ďuro z opustenim nosom.
-„Ta, tebe čo?“
-Jaj, čo mne ta moja beštia spravila.“
-Tuž a čo? To čo aj moja?“
-Ešče horši.“
-„Tuž a čo?“
Ta len do mne do kriku: „Nemamo čo jest, nemamo chleba. Marine od Havranki kelú podporu davaju za muža a mi nemamo čo jest. Aha a šest deti na kerku!“
-„Ale, ženo boža, ta ved se uspokoj! Ta ved jej nezavid ťe štiri grajcare! Ta ved ja som na mojo oči videu, jak ho gulka trafila do hlavi f pervej svetove.“
-„ Íííííí, že až ho gulka triafila. Tušta ti si na kieho boha odskočiev?!“
Zase ohen na streche. Viete dobre, že to nedostatok hotovi.
-Najtro pojdeš jalovicu predat do Ščitnika, aspon z toho budemo žit.
I muž šou do Ščitnika na tot jarmok. Jalovicu herdo predau. A tu na kraju jarmočniska buu kuzelnik.
-Ujko, pote, vihrate vele peňazi.
A viete dobre, že to chudobni človek do todi špekuluje, kim o šitko nepride. Prehrali jalovicu.
Pridu domov a mi lačnie zmo jich vizerali, že nam prinesu aspon miadovnik. A tu ani grajcare, ani miadovnik, ani jalovica. Teraz čo?
-Už sa aj ber zase dahde zarabiat peňaze aj s tvojima kamaratmi!
Zase se podohvariali f krčme.
-Viete čo? Hibajmo mi het! Ta mi musimo na tot chleba ist zarobit, bo nam deti pomru. V Čechach velka kalamita, hibajmo do Čech!
Ta chitili se do Čech auž dolinou zvolali šitkich chlapov na kalamitu.
Pridu do mesta, buli lačnie a viete, to chodili bosie, gate až po členki.
Videli vo viklade svinsku hlavu, tu si chceli kupt. Vojdu do obchodu. Mesiar taku istu hlavu mau, jak aj f tom viklade. Zľakli se od neho a zapomli ešče aj ak to maju pitat.
-Pan mesiar, mate svinsku hlavu?
-A vi máte telecí nožki.
No, ale dajak se dohodli a hlavu kupili. Jak choďa po meste zbačili kolotoč.
-Chlapi, tale mi podmo au na ten kolotoč! Ta mi zmo ešče nigdaj nebuli na kolotoču. No pravdaže, hibajmo!
Šli na kolotoč. Dali po grajcaru. Kolotočiar ich dvarazi skrutnuv – a dolu z kolotoča.
-Há, ešče taku nehrali. To ste nas malo krutili, mi dolu nejdemo. Tak čo mau kolotočiar robit?
-Krútim dále.
A krútiv a krútiv za calú hodinu. Dosat oni kričeli: „Hó, ó, ó, stoj, bo umieram!“
-Jenom se hombej dál.
Druhí kričí: „Hó,ó,ó, stoj, bo rihám.“
No, ale jak už kolotočiar videu, že to je už plano, ta ich z kolotoča polomertvich na zem poskladau. To ste mali videt to viládos. To bi ste buli videli tich ludi zriadenich a pekne prepituje, o tich gaťoch už ani nerečujem.
Ked sa kus obriadili, išli na barak. Hlavu uvarili, potom zjedli. Rano šli do hvori. Začali rubat a oni vam rubali šitko, ešče aj to, čo nebulo treba. Pride horar:
-Kluci, kácete?
-Čo, skáčemo? Mi nigdaj neskáčemo, mi rubemo zašorom.
-Ej, kluci, kluci, vi moc delate, ale moc žerete.
No, ale teraz, to ste mali videt. Začalo se Janovi v bruchu dačo robit. Ohlasovala se svinska hlava. Ale aj Ďurovi, komovi. A teraz, raz jeden za kriak, raz druhi za kriaka, raz jeden, raz druhi a horar len hledi.
-Kluci, abo budete delať, abo pujdete domu!
-Chlapi, ta tu je zle. Mi nemožemo ist domov. Ta mi zas doma nebudemo mat čo jest. Musimo robit, ale jak? Poradímo si. Viete čo, pozobliekajmo se!
A teraz, jeden, pekne prepitujem, gate na jednoho kriaka, druhi na druhieho a teraz ťahali s tou velkou pilou „bruchačkou“ a to šlo. Ale aj z nich to šlo, ešče raz pekne pripitujem, jak z hasičskej striekački.
Jak to horar uvideu, uchitiu se za hlavu a hibaj dolu dolinou.
-Sakra, co jsou to za lidi. Oni aj holí delají.
Lude mojo zlatie, aj vám tak radím, chote do sveta, bo svet je škola. Ak vas v Rejdovej neobkradnu, v Ochtinej nenabiju a v Lehote nevismeju, ta už možete ist calím svetom!
(Rozprávala Mária Brdárska st. z Rejdovej 6.5.2000 na Hrádku)
Cťení Mokrene!
Ši sťe aj vi doma, ši dagďe "okreme", nehambiťe se za to, šva naší predkove dakoďi nilen doma, ale vo sveťe, navistrájeli. Ve to aj o tom "puďingu" to ništ pravda. Dal som to na písmo, abi veďeli to aj ťí, šva ešče žijú a ťí šva po nás prídú.
(Ján Dacho)
To bi sťe vivaľovaľi okáľe, ako oši na švankez, kobi dakoďi, pred kršmou "U Tussaiho", rešniľi bašík Mrdek.
(Martin Haluška)
Dupluj, Károl, ešče mrmle!
(Ladislav Nemoga)
Lude, chote do sveta, bo svet je škola. A ked vas v Rejdovej neobkradnu, v Ochtinej nenabiju a v Lehote nevismeju, ta už možete ist calim svetom!
(Mária Brdárska st.)
Mokré Lúka bula furt slávná obec. Gu né patrila aj obec Turšok. A to ešče od šesó zemepána Šturmána. A tak, šva se dälo v Mokré Lúke, to se ťíkalo aj Turšenó. Ráz bula v Mokré Lúke zábava. Prišli na nú aj parobci z Turšoka a bavili se het. Cigánom roskezovali ak mokrenskí, tak aj turšenskí parobci.
Ale ak se kus povipíjelo té žitné, tak aj guráž rosla a najväc Mokrenó. Medzi ťima búl najchirnéší Andro od Vranicó. Ak si raz rozkäzal Turšen, pribehnúl gu Cigánom a zrevel: „Hó, Cigáne, ani smikom po basoch, kím tu edon Turšen buďe!“