OBRÁZKY ZO STRETNUTIA ABITURIENTOV JEDENÁSŤROČNEJ STREDNEJ ŠKOLY V ROŽŇAVE PO 45. ROKOCH
(Rožňava 4.9.2004)


Tohto roku (2004) uplynulo 45 rokov od maturít, ktorými som so svojimi spolužiakmi ukončil štúdium na Jedenásťročnej strednej škole slov. v Rožňave. Trieda XI. B, ktorej bol triednym profesorom Ján Švec, sa rozbehla do života plná elánu a predsavzatí, aby ich postupne splnila a začlenila sa medzi aktívnych občanov svojej vlasti. Odvtedy sa počas stretnutí v jednej zo svojich vtedajších tried stretávame, aby sme spoločne spomínali nielen na dni študentské, ale aj na iné príjemné, či menej príjemné stránky svojho života. Stretli sme sa aj v spomínanú sobotu, hoci nie všetci, ale predsa - a prvýkrát spoločne so svojimi spolužiakmi z XI. A triedy, ktorej triednym bol profesor Július Holéczy. Bolo to veľmi prekvapivé stretnutie, lebo poniektorí sme sa nevideli od maturít a tak nastalo "listovanie" v pamäti komuže to táto tvár oproti patrí. Roky nás poznačili už aj takto. Nakoniec všetko dobre dopadlo a družne sme sa bavili i spomínali na svoje začiatky i neskoršie udalosti. Niektorí nám poslali pekné listy, v ktorých ospravedlňovali svoju neúčasť. Mrzelo ma iba, že "domorodci" sa neprišli ani len pozdraviť a podať si ruky s tými, ktorí žijú v Londýne, v Prahe, v Pardubiciach, v Bratislave, v Martine, v Poprade, v Kežmarku, v Košiciach, v Spišskej Novej Vsi, či inde a neváhali obetovať čas, cestu i peniaze, aby sa mohli znovu vidieť a porozprávať. Snáď ich zdržali neodkladné povinnosti, či zdravotný stav. V našom veku aj to už býva. Čakali sme, že i z vedenia školy (keď už naši triedni profesori nie sú medzi živými) príde niekto aspoň podať ruky tým, ktorí pred 45 a viac rokmi naberali nové vedomosti do ďalšieho života i štúdia v tejto budove. Drvivá väčšina obhájila školu i profesorov. Mnohí zastávali významné miesta v rôznych pozíciách verejného i odborného života. Dojímavý list poslali naši spolužiaci - manželia Verešovci z Bratislavy, ktorí prežívajú tvrdé dni svojho spoločného života a tak účastníkom stretnutia poslali aspoň pozdrav so želaním veľa zdravia. Viacerí už nie sú medzi nami. V duchu sme si na nich spomenuli a zaniesli na znak ich úcty kyticu k hrobu spolužiaka na rožňavskom cintoríne. Na stretnutí sme sa dohodli, že nasledujúce pomaturitné stretnutie zorganizujeme zase spoločne o dva roky v prvú septembrovú sobotu. Z tejto sympatickej udalosti som si dovolil uverejniť niekoľko záberov, ktoré vám predkladám k nahliadnutiu i zaspomínaniu.