Keď ma
kope múza
p o e t
i c k á
Za more sĺz, za vŕšky, doliny
Kde hľadal som svet krásny, jediný.
Zahnali mraky plné šedinou
Lúky zakvitli kvietkami vďaky
Bozkami šťastia horelom som – aký!?
Listy mi holúbky nosili k vám
Cítil som s vami, tešil sa aj
Bol som jak Adam, tušil som Raj.
Dnes sa mi v srdci čosi zlomilo,
Stratil som nádej! Je mi nemilo
Odchádzam od vás v neznámu diaľ
Nechávam všetko, beriem si žiaľ ...
(Bratislava 7. jún 2001)
Si moja hviezda, ja som tvoj kráľ!
Opretý o noc tíško som stál
V zreničkách očí tvoj obraz
mám
Ty milá, nežná: už nie som sám.
Hľadieť na hviezdy nocou jagavé
Primknúť sa celý trasúc ku tráve
Zmocniť sa citov vedúcich k šťastiu
K Veľkému vozu hľadať si cestu.
Vysoko svieti v diaľke hviezdička
Neľahko chodiť po svete kráľom
Ťažko je smútiť s velikým žiaľom.
Písmenká k sebe nežne prikladať
Zabudnúť na svet, k tebe sa priznať
Hľadieť do oka neznámej tváry
Pozdravom vítať: ako sa darí?
Pre mňa je darom akých niet
To spravil pre nás internet.
Odhaliť noci oponu chcem
Teba si
z diaľky priniesť až sem
Pozrieť si z blízka tie tvoje oči
Svet krásnie, mladne, hlava sa točí.
Mám v rukách poklad jagavej noci
Opona padla, krásny to pocit
Šepkajú ústa smädné od lásky
Po šťastí, objatý v rukách to krásky.
(Bratislava 30. máj 2001)
SME MAJSTRI!
Ležali ste už na tráve
mäkkučkej, ľahúčkej
a pozerali nad seba?
Ďaleko, ďaleko, za modrú
oblohu,
za oblak vzdialený,
za slnko ukryté vo vašom
srdiečku?
Hľadeli ste už do diaľky
priezračnej, čistučkej
a čakali na neho?
Ktorý bol blízučko, pri
modrej oblohe,
oblakom zakrytý
v srdiečku zamknutý
a bratom slniečku?
Cítili ste už dotyky
vetríka na tričku
držiac si v dlani list?
Pohľady zasnené na bielu
obrúčku,
prstienok zlátený,
lúčami letnými
v záhrade, v klobúčku.
Bolo vám dvadsať liet,
čo snijú v mladosti,
v škrupinke od víly?
Pred vami veliká a dlhá
je cesta:
románik ľúbezný
zakončí oltárom: mládenec,
nevesta.
Otvorte okná, okná dokorán
Zdvihla sa opona, odkryla
chrám
Z hlboka dýchajte,
odkryte telo
Ste tu na plese, pozrite
kolo.
Víta vás Kriváň, Solisko,
Tupá,
Štrbský štít, Vysoká na slovo
skúpa
Za nimi Patria, Rysy,
Končistá
Aj Ganek, Ostrva, vodička
čistá
Majestné štíty, čo zvú vás
k sebe
Nad nimi blankytné skvie sa
vám nebe.
Doliny krásne vás k nim
povedú
Zanechte strasti, choroby,
biedu
Zelené jedle, smreky prastaré
Chodníkmi kráčajte vždy
vyššie a vyššie
Zdravie si naberte na plecia,
noše.
(Štrbské
Pleso, august 2001)
Máme doma psíka, je to boxerka.
Vo dne nám spí v kúte, v noci nešteká.
Máme doma psíka, čo sa volá Lijka,
čo sa volá Lijka,
vôbec nešteká.
Máme doma psíka volá sa Piška.
Keď prídeme domov celá sa líšká.
Krúti ona chvostom, privítá nás bozkom,
privíta nás bozkom,
bozkom na líčka.
Rada chodí s nami aj na Kuchajdu.
Veselo si trieli trebárs k obchodu.
Veselo si trieli a my sme s ňou smelí
a my sme s ňou smelí,
nám robí náladu.
Máme doma psíka, čo skáče odzemok,
keď otvoria sa dvere, škrtne náš zámok.
Máme doma psíka, čo sa volá Lijka,
čo sa volá Lijka
je to taký zmok.
Smutná správa: Naša Lijka v kruhu celej rodiny tíško
dodýchala dňa 10. februára 2005.
Bola našou skvelou spoločníčkou a neodmysliteľným členom takmer desať rokov.
Mali sme ju všetci veľmi radi a ona nás. Po vážnej operácii, ktorú podstúpila
v decembri 2004, sa rýchlo
zotavila a spolu sme si mysleli, že
to najhoršie má už za sebou.
Napriek našej
starostlivosti i lekárov z veterinárnej poliliniky Bennett
zákerná
choroba jej však nedovolila pobudnúť a tešiť sa zo života dlhšie s nami. Teraz nám
je veľmi smutno bez nej. Dúfame
len, že vo svojom svete zvieratiek rozdáva potešenie
i radosť ostatným svojim
kamarátom, tak ako to robila na tomto
svete nám.
© Publikovanie je možné iba so súhlasom autora stránky!