Ilustračné foto: Alžbeta Zatrochová

Na laze Kokavka ľudia vedia, čo je to slnečnica, ktorá spaľuje

Ilustračné foto: Alžbeta Zatrochová Na laze Kokavka (štátom chránená pamiatka) som najskôr stretla huňatého čierneho Čuča. Prijal moje zoznamovacie kosti. Potom som stretla aj pani Simonovú (1941), keďže som ju dávno nevidela, rozhovorila sa o svojej dlhej chorobe. Začala takto:
,i>"... rozhadzovala som babince. Zdvihnem vidlami seno z jedného, že ho rozhádžem, keď tu vyrazil spod neho nejaký vietor. Bol horúci, zdvihol ma a hodil aj o štyri metre ďalej do trávy. Na druhý deň sa mi na ľavej strane hlavy vyrazili pľuzgiere, zvracala som, hnačkovala. Mala som vysoké horúčky a všeličo iné. Z revúckej nemocnice ma poslali do Rožňavy. Dostávala som infúzie, pár mesiacov to trvalo. Nesmiem byť na slnku a tu na vŕšku stále prefukuje. Stále mám ľavú stranu citlivú, to ma tá slnečnica spálila. To my tak voláme ten vietor, čo sa zdvihne aj v bezvetrí, priamo zo zeme. V dedine vedia, čo je to slnečnica, čo spaľuje."
A naozaj, skúsenosti ľudí boli podobné:
„... prevracala som seno, keď zo zeme vyrazil vzdušný vír. Schytil seno, krútil, vrtel ho, zdvihol do výšky a odniesol cez dolinu na protiľahlé stráne, dakde na Poťahajské. Na takom mieste, kde vír vyrazí, keď je blízko človek, väčšinou ochorie. Keď tam stojí statok – zviera, stratí srsť, dakedy aj uhynie. Nie, nestáva sa to často. Možno raz za život sa s tým človek stretne. Podľa poznatkov asi to býva pred búrkou.“

Máj 2009
Alžbeta Zatrochová