Vy si neviete so svojím pochopom predstaviť, čo my tu robíme

Alžebta Zatrochová: Zo Zdychavy, akryl Miesto: Stodôlka. Kraľuje tu v lete vdova Sekeráková. Vek nad 80 rokov. V zime odchádza k dcére do Revúcej.
Ráno som zaklopala na dvere rovno do kuchyne. Do izby sa väčšinou vchádza iným vchodom.
Ozvalo sa: "Kto ste, čo ste? Ak ste dobré, vojdite!“
Zvítali sme sa. Pani Sekeráková sa začala ospravedlňovať: „Jaj, zle som spala, zato som ešte dnu. V noci (bol spln) mi niekto klopal na dvere. Aj som sa pýtala, kto je. Nikto sa neozýval. Že by jeleň? A tak som do svitania čušala. Potom ma zmohol spánok. Snívalo sa mi, že ma češe jeden mladý z rodiny, čo zomrel. Česal a vši padali. Chytala som ich, aby sa druhému nedostali, lebo to je na vážnu chorobu. (V novembri operovali dcéru – oblička. Dodávam.)
Veru, takto som nespala aj vtedy, ked Daňo zomrel. To je môj dolný sused. BOL. Ani 50 nemal. Vtedy pred rokom mu zomrela družka, tiež mladá. Bola som poobede v dedine, keď ho doviezli z nemocnice k bratovi. Tam ležal v rakve.
Keďže som nevybavila, čo mi bolo treba, šla som pomaly a rozmýšľala. Zdvihla som zrak z chodníka na Daňovu stodolu a ... zastala som. Pred stodolou stál Daňo, vyčesaný, vyobliekaný pri koze (na drevo) a okolo striebro, zlato. Ako ohňostroj. Blýskalo to, prskalo, prenáramne krásne. Nádhera. Na ten obraz do smrti nezabudnem. No, tak z prielohu, kde som stála, to bolo dákych desať metrov. Potom sa obrátil ku mne. Ja som musela sklopiť oči a odísť. Vtedy ešte žil môj muž. Ani tomu som to nepovedala. Aj pán farár sa pýtali, či sme už videli zomrelých. Ani tomu som nepovedala.“
No a potom uviedla, kto koho videl a čo povedal.
„Vy si neviete so svojím pochopom predstaviť, čo my tu robíme. Až keď prídete, rozpomeniete sa. Aj tu robíme, ale inak.“

Júl 2009
Alžbeta Zatrochová