Artterapia Alžbety Zatrochovej ma priviedla na čas do zborovne

Alžbetu Zatrochovú som po prvýkrát stretol ako začínajúci učiteľ ešte na Základnej deväťročnej škole v Rožňave, na ulici Zeleného stromu. Živo si na ňu aj po rokoch spomínam už aj preto, že sme mali v zborovni takmer vedľa seba pracovné stolíky. Vo veľkej miestnosti zborovne nás bolo toľko učiteľov a učiteliek, že sa každému neušiel sólo stolík, tak sme sa museli my mladší oň deliť.
Betka, tak sme ju všetci oslovovali, učila o.i. aj výtvarnú výchovu. Spomínam si, že občas sa jej na stolíku v zborovni objavovalo množstvo výkresov od žiakov, ktoré tam nosila po hodinách výtvarnej výchovy. Bývalo ich až toľko, že zaujali nielen ju, ale i vedenie školy a nás kolegov natoľko, že veru nie raz potom dlhá, hoci úzka chodba školy, bola skrášlená najkrajšími, či najlepšími výtvarnými prácami jej žiakov. Zaujímavosťou na nich bolo to, že v čase, keď som v škole učil, sa prejavovali najmä deti, ktoré do školy prichádzali až z Brzotína a Kružnej. Boli to deti, ktoré väčšinou lepšie ovládali maďarský jazyk, ktorý bol ich materinským, ako slovenský. V učení boli však veľmi pilné a svoj talent prejavovali aj na výtvarnej výchove.
Mladá učiteľka Zatrochová ich šikovne podchytila a tak sa im podarilo prejaviť svoje vlastné pohľady a city pri zhmotnení na papier, či na výkres. Tuším, že na veľký rozruch sme si počkali zanedlho, keď kolegyňa Betka poslala najlepšie práce žiakov našej školy do rôznych súťaží a vrátili sa s vysokými oceneniami. Nikdy predtým sa spomínaní žiaci žiadnych súťaží a najmä nie mimo Rožňavy nezúčastňovali. Dnes si presne už nespomínam konkrétne názvy súťaží, ktoré zaplnili naši žiaci svojimi prácami, ale spomínam si, že medzi správami o ich obsadení boli i také, ktoré obsahovali aj medzinárodné ocenenia.
Roky sa odvtedy pripisovali každému z nás. Keďže som zmenil aj povolanie i zamestnanie, kontakty s mojimi kolegami a kolegyňami sa popretŕhali. Nie však spomienky.
Na Alžbetu Zatrochovú som si spomenul, keď som si práve prečítal 18. číslo Revúckych listov. Nadpis „ Moja artterapia“ síce nič konkrétne neprezradil o koho, alebo o čo ide. Musel som si prečítať celý článok. Hneď prvá veta ma upozornila, čo sa skrýva za titulkom: „V stredu 15. októbra bola vo výstavnej sieni MsDK (zrejme v Revúcej) otvorená autorská výstava výtvarníčky Alžbety Zatrochovej s názvom MOJA ARTTERAPIA.“ A hneď som bol zorientovaný. Musí to byť moja bývalá kolegyňa. A bol som potešený, keď som sa z príspevku dozvedel, že „Pani Zatrochová svoj život vždy spájala s naším mestom až na čas mladosti, kedy študovala na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave aprobáciu výtvarná výchova - ruský jazyk a roky, ktoré učila v ZŠ v Hnúšti a v Rožňave. Odvtedy namaľovala už veľa obrazov, nafotila množstvo záberov, s ktorými absolvovala desiatky výstav a súťaží. Až dospela do štádia, že umenie sa jej stalo určitou formou relaxu, bez ktorého by si svoj život nevedela predstaviť. Osvedčeným spôsobom pretvárania reality do fantazijných tvarov sú pre ňu potulky prírodou. Kraj pod naším majestátnym Kohútom ponúka na obdiv množstvo krás.“
Žiadalo by sa uverejniť celý článok o nej. Aj preto, že už ako mladá učiteľka vedela podchytiť pre výtvarnú prácu toľko mladých talentov, z ktorých zrejme niektorí pokračovali v jej rozvíjaní aj vďaka nej. Obdivuhodné je i to, že vo svojej láske k umeniu pokračuje i teraz, keď nás roky zaviedli na tvorivý odpočinok. Ľutujem iba jedno, že som nemal možnosť pozrieť si jej už druhú autorskú výstavu, ktorou vyznala svoju lásku, úctu a obdiv k prírode a ľuďom žijúcich na lazoch v okolí Revúcej, či Muráňa, ktorá trvala iba do 31. októbra 2008. Verím, že výstavu navštívili aspoň jej krajania aj za mňa.
6.11.2008 Ondrej Doboš

DODATOK K ČLÁNKU