Som niečo menej, keď mocne verím najmä v človeka a jeho dobro?

Ladislav Malák Keď mi môj známy pri nedávnom vinši prial okrem zdravia a šťastia aj božieho požehnania, zháčil sa: „Prepáč, ale ty asi v Boha neveríš.“ Po takom výroku som sa zháčil aj ja. A zrazu som sa cítil vinovato, že som niečo menej ako on, lebo neverím v Boha. Pritom môj známy vôbec nevie, či som veriaci, alebo nie. Domienku o stave mojej duše si zrejme vytvoril tým, že ma nevída v kostole, ani na pútiach, ktoré on pravidelne a s veľkým oduševnením navštevuje a ešte s väčším zápalom o tom každému rozpráva. Akoby nechcel nič vedieť o tom, že Boh teatrálne a hlučné ľudské prejavy viery a lásky k nemu nepotrebuje. Želateľnejšia je tu čo najväčšia skromnosť, viera v tichých, na verejnosti nenápadných prejavoch. V tichom prostredí chrámu, kaplnky, či pri kríži na okraji cesty. Vtedy je mocná, úprimná. Ale, ozaj! Som niečo menej, keď mocne verím najmä v človeka a jeho dobro? Keď sa v každej ľudskej bytosti usilujem hľadať pozitívne stránky, vzdávať im chválu, česť i obdiv? A keď hľadám v človeku aj lásku? Mnohí predsa cítime, že na svete ubúda ľudskej lásky. Preto tí, ktorí vedia milovať, by mali pracovať aj v „nadčasoch“ a nemali by robiť nič iné. Len v nich treba túto nádhernú schopnosť objaviť, povzbudiť ich, vypraviť na cestu. Také želania sú hlavným obsahom mojej modlitby. Sú ňou aj tieto riadky. Je to málo?
15.7.2008

Ladislav Malák