Poznáte na fotke niekoho, kto bol v Štóskúpeľskej ozdravovni?

Na fotografie, ktoré mám od svojich detských rokov sa občas zapozerám a rozmýšľam, kde sa tá ktorá udalosť udiala. Nedávno som si pozeral spoločnú fotografiu, na ktorej som ako takmer osemročný chlapec. V pravom dolnom rohu je napísané Štós-kúpele 1949. Na fotografii je nás teda hodne. Spomínam si, že to som bol prvýkrát na dlhší čas z domu a bez najbližších, čo ma robilo veľmi smutným. Vybrali vtedy do kúpeľov prostredníctvom Červeného kríža deti vtedajších baníkov pracujúcich v železorudných baniach v Rožňave a v Nižnej Slanej, pochádzajúcich zo slabších sociálnych pomerov .

Z Rožňavy nás viezol závodný autobus a jedno nákladné auto. Cestovali sme do Štósu cez Uhornú a kto pozná ten kopec a ešte v tých rokoch, musí uznať, že to bola veľmi dobrodružná a nebezpečná cesta. Na najzradnejšej zákrute tesne nad Uhornou, ktorá pred pár rokmi bola osudnou pre niektorých cestujúcich a veľmi dlho sa o tom nešťastí hovorilo, autobus zastal a neviem, či sme z neho aj nevystúpili. Ja som bol týmto veľmi nešťastný a veľmi som sa chcel vrátiť domov. Nakoniec sme predsa len šťastlivo do kúpeľov prišli.

Mám však z tohto môjho pobytu v kúpeľoch zmiešané pocity. Často mi bolo za domovom smutno a veru som si neraz aj poplakal. Hoci sme tam boli deti z Rožňavy a okolia i zo susedných dedín Rakovnica a Rudná, často som čakal, že ma niekto z rodiny príde cez nedeľu pozrieť tak, ako aj ostatné deti. Moji rodiča mali však vtedy dosť starostí doma a tak aj preto, že sa do Štós – kúpeľov muselo ísť cez Moldavu a dedinu Štós, čo bola veľká okľuka, lebo iný pravidelný spoj nebol, bol som nútený celý čas prežiť tam bez návštevy.

Ešte dobre, že v tom čase už bol vybudovaný nový pavilón pre dospelých v nižšie položenom mieste s pekný parkom a kúpaliskom i ostatnými športoviskami, kde sme pravidelne chodili na rôzne procedúry. Medzi tamojšími pacientmi na liečení tam bolo aj niekoľko starších chlapov – baníkov, objavil som tam i mojej starej mamy brata, s ktorým som sa občas porozprával, čo mi veľmi pomohlo, aby som sa zaoberal aj inými myšlienkami, ako len svojou rodinou. Mali sme v skupine aj mladú vedúcu, ktorú sme vtedy volali sestričkou a s ňou sme sa vo voľnom čase na prechádzkach po okolí v prírode všeličomu naučili. Aj to mi pomáhalo zvyknúť si na život mimo rodiny a postupne sa zaklimatizovať. Naučila nás aj zopár pesničiek. Na jednu si spomínam: „Štóskúpeľská ozdravovňa, okolo nej krásny les. Keď sme my tam boli, dobre sme sa mali, na domov spomínali...“ Najradšej sme chodili pred horské slnko do nového pavilónu, kde sme sa „opaľovali“ iba so slnečnými okuliarmi, ktoré nám každému tam dali.

Keď sme sa vrátili po mesiaci domov, občas som zaregistroval potom niektorých, ktorí boli so mnou v spomínanom prostredí Štós – kúpeľov. Z našej dediny sme boli iba dvaja chlapci. Ja a Fero Jančušek. Bol starší odomňa a občas mi pomáhal zvyknúť si na prostredie i kamarátov. Žiaľ, dnes už nežije. Možno fotografia niekomu pripomenie časy, ktoré sme trávili v ozdravovni. Možno sa na fotke i spoznajú a bol by som veľmi rád, keby sa mi ozvali a napísali niečo z nášho pobytu v Štós – kúpeľoch spred 58. rokov. Moja adresa: odobos(zavinac)gmail.com
31. január 2008

_____________________________________________________________________________________

Komentár k článku:

Pridajte svoj názor k článku, alebo odkaz a podpíšte sa. Keď uvediete svoju e-mailovú adresu, budeme Vám odpovedať.