Klaudia: "Aj tak však Kúpele Štós beriem ako svoj skutočný domov!"

Nedávno som si spomenul na môj pobyt v Kúpeľoch Štós, kde som bol ako ani nie osemročný chlapec. Uverejnil som na stránke Maj Gemer spoločnú fotografiu, ktorá mi odvtedy zostala. Je tomu už 60 rokov. V snahe spoznať niekoho, kto bol v tom čase so mnou v kúpeľoch, obrátil som sa na návštevníkov stránky, aby sa mi takí ozvali. V týchto dňoch (17. jún 2009) sa mi mailom ozvala Klaudia, ktorá aj keď nebola v tom čase na liečení, lebo ani nemohla byť, bola ochotná mi článkom i fotkami priblížiť sitáciu, ktorá je v kúpeľoch teraz. Mysliac si, že ide o moju rovesníčku, oslovil som ju ako pani Klaudia. Prečítajte si, aká bola jej odpoveď:

Vlastne ani neviem ako začať a vlastne ani nie som pani. Mám len čerstvých 16 rokov, bývam v Šali a do Kúpeľov Štós chodím pravidelne už od svojich 7 rokov. Vlastne to miesto beriem ako svoj skutočný domov. V kúpeľoch som prežila množstvo krásnych chvíľ. Presne si pamätám na prvý deň, keď som tam prišla. Išli sme strašnými zákrutami. Viezli ma tam rodičia. Otec precestoval už ako malý celé Slovensko a pamätal si cestu ako sa do Štósu dostať. Ale po dlhej chvíli sa mu to nezdalo a my sme sa vrátili na začiatok tých hrozných zákrut. Boli sme už skoro nad kúpeľmi, takže sme vlastne tú istú cestu absolvovali dvakrát. Ale mne stále nedochádzalo, že idem niekde kde budem sama 5 týždňov. Príjimacia kancelária. Aj na tú si dodnes pamätam. Doktor Juhász, ktorý ma vtedy prijímal a malá sestrička Magda, ktorá ma násilne odtrhla od rodičov a doslova ma vliekla po schodoch, lebo som strašne plakala. Konkrétne zážitky si už veľmi nepamätám, ale na Vilu Tatranka si pamätám dodnes. Presne izby, chodby, jedáleň, aj denný program. Na také veci sa nezabúda, priznám sa - veľakrát som si aj ja poplakala, ale po čase som si zvykla. Obľúbila som si sestričku Melitu. Keď sa ma rodičia na ďaľší rok opýtali, či chcem ísť do kúpelov, moja odpoveď bola jasná. Ale z roka na rok kúpele upadali, ako o tom hovorili moji rodičia. Všimla som si to aj ja. Prvé roky boli s nami aj 3 - 4 sestričky naraz, no posledné roky už len dve, nakoniec len jedna. Asi pred 3 rokmi vilu Tatranka zatvorili. Bývali sme potom v hlavnej budove. Neviem to porovnať, či to bolo lepšie, alebo horšie. Ale predsa len Tatranka, bola Tatranka. A posledný rok, bola som už veľká, vlastne už dávno som bola veľká na to, aby som bola na detskom oddelení, tak ma poslali do vily Bratislava. Naozaj sa mi tam veľmi páčilo, ale niekedy by som chcela byť malé dieťa, aby som mohla byť s mojimi obľubenými sestričkami a aby bolo všetko tak, ako pred tým. Je mi len ľúto, že ma rodičia tento rok už nechceli pustiť do kúpeľov. Vraj to už nemá význam, aby som tam chodila. Kúpele upadli najviac ako mohli. Dokonca aj v rebríčku kúpeľov na Slovensku sú na predposlednom mieste. Ale prečo mi bránia vrátiť sa domov?

>Klaudia

Fotografia z Kúpeľov Štós v roku 1949. Ozve sa niekto, kto sa pozná, alebo niekoho pozná na obrázku? Mail: odobos(zavínač)gmail.com