ŠTÍTNIK – nedávno mesto, dnes väčšia obec, ale stále turistická perla v Gemeri

„Pekná, čistá, veľká obec v Gemerskej stolici, v kraji Rožňavy“. Takto príjemne sa začína stať o mestečku Štítnik uverejnená vo veľkom Lexikone obcí vydavateľstva PALLAS, ktorý vyšiel v Budapešti v roku 1893.
Napriek tomu, že Štítnik dnes už nie je tak významným sídlom ako kedysi, keď tu sídlili slávne šľachtické a zemianske rody - Csetnekyovci, Bakošovci, Maritinszkovci, Madarászovci, neskôr Szontághovci, Sárkányovci a iní, stále je to príjemné mestečko s osobitou atmosférou, ktorú vytvárajú jeho zaujímavé a hodnotné starobylé budovy, ale aj prírodné prostredie údolia medzi planinami Slovenského krasu a predhorím Slovenského rudohoria, v diaľke na severe s dominujúcimi obrysmi čarovného vrchu Radzim.
Hodnota historického urbanizmu centra mestečka je nesporná. Ťažiskom jeho priestorovej a funkčnej kompozičnej štruktúry je pozdĺžne ulicové námestie, obklopené izolovanými poschodovými reprezentačnými budovami, ale aj prízemnou zástavbou dedinského charakteru s valbovými strechami alebo štítmi. V smere severo-južnom je námestie vymedzené dominantnými hmotami solitérov - na južnej strane gotickým evanjelickým kostolom typu trojloďovej baziliky s mohutnou vežou, na severnej barokovým rímskokatolíckym kostolom, ktorý je v súčasnosti doplnený o ďalšiu dominantu - sochárske dielo: kamenný mariánsky stĺp. Charakteristickými stavbami mestečka, pôvodne významného centra bansko-hutníckeho a zbrojárskeho priemyslu a neskôr významného remeselníckeho strediska, boli zemepánske kúrie, väčšinou prízemné obdĺžnikové budovy s veľkými bránami, mohutnými strechami a hospodárskymi staviskami v hlbokých dvoroch a záhradách. Ešte v 60. rokoch, keď som chodievala do Štítnika navštevovať moje početné spolužiačky, som bola očarená práve týmito budovami, na ktorých som sa prvýkrát učila poznávať barokové a klasicistické typy ríms, okenných paspárt, štukových festónov a inej ornamentiky. Žiaľ, v priebehu 70. rokov Štítnik prišiel o mnohé zo svojich starých domov - padli za obeť nezmyselným asanáciám. Na ich miestach boli postavené nevábne kubusy s cementovými omietkami, alebo po nich ostali len prázdne pozemky. Až v roku 1991 bola vyhlásená chránená pamiatková zóna historického jadra Štítnika. Žiaľ, v tom čase už bez jedného z jeho najstarších domov - dvojpodlažného suseda starej radnice s rovnako peknou vzletnou rokokovou fasádou a so zamurovaným gotickým portálom v prízemí, ktorý bol zbúraný niekedy začiatkom 80. rokov 20. stor. Nie som zástancom historických rekonštrukcií, ale v danom prípade, a v prípade dostatku finančných prostriedkov, by som bola všetkými desiatimi za úplnú rekonštrukciu čelnej fasády tohto domu, ktorú poznáme už len zo starej fotografie. Napriek tejto strate je Štítnik ešte vždy bohatý na nádherné ukážky rokokovej štukatúry, ktorá sa zachovala na čelnej fasáde, ale aj na klenbách starej radnice, na fasádach a v interiéroch paláca Maritinszkých (neskôr sídla štítnickej železiarskej spoločnosti Concordia) a na čelnej fasáde výstavného rodného domu významného maliara Viktora Madarásza, ktorý so svojimi štvorkrídlovými desaťtabuľkovými oknami je typickým predstaviteľom výsostne mestskej architektúry neskorého baroka. V susedstve tohto domu stojí nádherná prízemná rokoková kúria s košovými mrežami, ktoré nemajú páru - podobné môžeme u nás vidieť hádam len na arcibiskupskom paláci v Trnave.
Štítnik má aj jeden architektonický unikát: bývalý vodný hrad Csetnekyovcov (jedna vetva Bebekovcov), neskôr Bakošovcov, romanticky prestavaný v 19. storočí novými majiteľmi Sárkányovcami. Polovička hradu s dvomi kruhovými baštami bola upravená ako prízemná obytná kúria a dve bašty zostali ako romantické ruiny súčasťou parku s jazierkom. V posledných rokoch sa podarilo zachrániť tieto dve bašty pred zánikom – po nutných stavebných úpravách, na ktorých sa zúčastnili aj mnohí vysokoškoláci počas letných prázdnin, boli zastrešené a opravený bol aj vstup do hradu s časťou múra so strielňami. Hrad je síce dobre schovaný za domoradím vedľa známejšieho gotického kostola, ale pri troške snahy sa dá poľahky nájsť po pravej strane cesty od Jelšavy.
Turizmus v Štítniku je však tradične zameraný na stredoveký kostol známy svojimi freskami (o ktorých sme už podrobnejšie písali), ale aj hodnotným mobiliárom. Okrem nádherného renesančného oltára a kazateľnice je tu 11 umelecky cenných epitafov s maliarskou a sochárskou výzdobou, bohato maľované lavice, stallá (chórové lavice) a empory s cechovými emblémami, dva organy a stredoveká liatinová krstiteľnica z roku 1454.
Skoro úplne zabudnutým objektom cestovného ruchu je tunajší rímskokatolícky kostol sv. Júdu Tadeáša. Pritom je to, okrem vrcholového kostola rožňavskej Kalvárie, vari jediný sakrálny objekt v barokovom slohu na území Gemera. Kostol má neobyčajne vzácny neskorobarokový oltár a kazateľnicu hodnú obdivu. Je veľkou škodou, že nie je sprístupnený aspoň pohľad do kostola cez mrežu, ktorá by mohla byť vo vstupnom portáli.
Na východnej strane kostola stojí dnes dokonalá kamenná kópia zrekonštruovaného barokového stĺpa Nanebovzatia Panny Márie. Pôvodný v priebehu 2. polovice 20. storočia schátral natoľko, že sa už nedal obnoviť a reštaurátori boli nútení prikročiť k náročnej rekonštrukcii a vytvoriť jeho kópiu. Zakonzervované torzo stĺpa je deponované v priestoroch obecného úradu.
Turizmus môže byť pre každé mesto alebo obec prínosom, ale len keď funguje v spojení so službami. To všetci dávno vieme. Je tu ale ešte jeden dôležitý moment. Pri rozvíjaní cestovného ruchu sa musíme snažiť nielen o to, aby sa u nás cítili príjemne turisti, ale aby sme sa tu v prvom rade cítili príjemne my, ktorí tu žijeme. Keď sa budú v Štítniku dobre a príjemne cítiť jeho obyvatelia, rovnako príjemne budú prijímať aj hostí z iných krajov; títo budú odchádzať s dobrými pocitmi a radi sa budú sem vracať.
24.1.2010

Mgr Edita Kušnierová