Gemerský rodák, básnik Ctibor Štítnický už neoslávil svoje 85. narodeniny

Pred desiatimi rokmi priniesla TASR túto správu: Významného životného jubilea - 75 rokov - sa dožíva v sobotu 6. septembra básnik Ctibor Štítnický. Táto osobnosť sa zaradila do básnickej generácie prvej polovice štyridsiatych rokov, keď sa nadrealizmus dostával do centra literárneho procesu. V nevyslovenej opozícii voči nemu sa tak začala dvíhať nová generačná vlna, nadväzujúca v básnickej tvorbe na novosymbolizmus lukáčovsko-beniakovského typu.

Na príhodu so Štítnickým si živo pamätám ešte aj dnes. V mojej rodnej obci sa začiatkom septembra, niekedy začiatkom 50. rokov, uskutočnili oslavy Dňa baníkov. Sprievod šiel spred starej bane nad horným koncom a prešiel celou dedinou do „notárni“. Na túto príležitosť dôstojne pripravili kinosálu, ktorá vtedy slúžila aj na divadelné predstavenia a zábavy. Keďže do komplexu budov starej notárne patrili i priestory základnej školy, upravil sa i školský dvor na nepoznanie.

Ako zvedavý chlapec som veľmi chcel vidieť vtedy známeho básnika, ktorý pochádzal z neďalekého Štítnika. Už ani neviem, kto ma k nemu priviedol aby mi podal ruku. Možno som mu podal aj lístok s mojou básnickou prvotinou. Spomínam si, že na slávnosti v kinosále prečítal aj báseň venovaný rožňavskobystranským baníkom. Sála bola tak natrieskaná, že som sa dnu nedostal.

Potom, keď som sa dostal do Bratislavy veľmi som sa s ním chcel stretnúť. Dokonca som pracoval v priestoroch odkiaľ odišiel do dôchodku, ale nikdy sme sa nestretli. Ctibor Štítnický zomrel za veľmi skromných podmienok 12. júna 2002 v Bratislave.

Ctibor Štítnický, vlastným menom Tibor Dörner, sa narodil v Štítniku, študoval na gymnáziu v Rožňave, neskôr v Tisovci, kam smeroval po takzvanej viedenskej arbitráži prúd študentov z viacerých miest južného Slovenska. V Tisovci sa Štítnický čoskoro stal iniciátorom skupinového života začínajúcich autorov. V tejto činnosti pokračoval aj v Bratislave ako redaktor študentského časopisu Nový rod. S obdobím 2. svetovej vojny geneticky súvisia jeho zbierky Presýpacie hodiny a Červená šatka. Z ďalších diel možno spomenúť aj zbierky Rodiny, Chlieb a ruže, či Slnovrat. Venoval sa aj poézii pre deti, prekladal z maďarčiny. Pri príležitosti spomínanej oslavy sa v utorok 9. septembra uskutočnili v bratislavskej galerijnej kaviarni Berlinka poetické popoludnie s názvom Ostaň tu ešte chvíľku. Organizátorom bol Dom slovenskej literatúry, ktorý pôsobí v rámci Národného literárneho centra v Bratislave.

Hrob manželov Štítnických v Slávičom údolí v Bratislave O tom, či si niekto vôbec všimol po 10 rokoch narodeniny tohto vzácneho človeka, prípadne niečo na jeho počesť zorganizoval, neviem. Našiel som však v Tisovskom mesačníku zo septembra t.r. pekný článok o ňom od pani Miroslavy Kojnokovej. Prečítajte si ho tiež.

Ctibor Štítnický:
Ráno v Gemeri

Preberaj, vetrík , v píšťalôčkach vŕbového prútia,
znej, symfónia detských liet,
hmly, rastúce na horách, drahí rodní ľudia,
starý a nikdy nestratený svet.

Jazerá, lúky, biele kŕdle husí,
výšivky z fialových jesienok
o babom lete, prvých duboch rusých,
o tuhej vôni spomienok.

Orechy, ktoré chladný vietor češe
obloky, ktoré líči mráz,
stromy starený v opustenom lese,
nemilosrdný, hladný čas.

Nevrátiš viacej osirelé detstvá
chalanom svojím, v tebe strateným,
čo odniesli ťa do veľkého mesta,
kde ležal si v nich jak hmly v horách, dym,

starnúca rieka, spiaca v tôni jelšín,
pod kríčím černíc slniaci sa had.
Nevrátiš, veď ich plodom si, a zrelším,
život náš bohatý, dozrievajúci sad.

X

Vraciam sa k tebe, kraj môj milovaný,
a ponorený v žlté more líp,
jak baníci do tvojich starých, zasypaných baní,
by v pražiarňach zas ohne horeli.

A fáram s nimi šťastný, rozjarený
na revír tvojich rudonosných rév,
vraciam sa s nimi horou z nočnej smeny;
belasým ránom vyzváňa náš spev.

Tie modré rána našej rodnej vlasti!
Tisícokvetý život! Nesmrteľný v ňom,
kto v koreňoch jej väzí, keď ich objal v šťastí
zaroseným a hrdým pohľadom.

Bohatstvo moje, moja pýcha, koreň,
nič nevyrve ma z vašich rodných hrúd,
podobný rozkvitnutej mladej hore,
spievať si budem, o čom spieva ľud!

Môžu prísť blesky, búrky smrtonosné,
bacily, atóm, všeničiaci plyn,
so stranou budem aj v nich rásť a mocnieť,
s ňou každý boj je bojom vyhratým.

Dýcham ťa, kraj môj, ako čistý ozón,
a cítim, ako v tebe bije mier:
belasé rána pokropené rosou,
záhrady biele, stáda zošľachtené,

bzučiace úle traktorových staníc,
materské škôlky, vysádzaný les,
výročné schôdzky milovanej strany,
na ťažných vežiach plná žiara hviezd,

banícky chorál ktorým Ivan Krasko
pozdravil mladú triedu a jej moc.
Spievam ťa, domov, a s horúcou láskou
vyznávam tvoju budúcnosť.

Pohli sa hunty, ktoré desaťročia stáli,
lanovky vozia znovu tony rúd,
bo v Gemeri sa tú jar roztvárali
stromy, ktoré neviem zabudnúť.

Ožili v mašách starí železiari,
s rukami v ktorých mocne spieval kov
v očiach ich vidím nový odpich žiariť
a skvelú gardu mladých zlievačov.

Skošatie život v našich starých hámroch,
železná rieka vyvrie z jeho žíl,
pre nové huty a v päťročných plánoch
hodvábom skvitnú sady moruší.

X

Preto ťa chváli každá moja pieseň,
náš hrdinský a krásny všedný deň;
z najhlbších šachiet do zajtrajškov nesiem
dnes každé slovo, ktoré vypoviem.

Nech ťažké je a tvrdé ako ruda,
a jaloviny nech v ňom nikdy niet,
nech učí milovať a nezabúdať
najlepšou tavbou zakalených viet.

Cez všetku biedu, ktorej tvrdé semä
už neprijme viac nikdy naša zem,
chválim ťa plným hlasom, rodný Gemer,
ty srdca môjho nepokojný sen.