Pripomeňme si udalosti, ktoré v časoch Povstania zaduneli nielen Gemerom

V auguste sa uskutočnia oslavy 64. výročia Slovenského národného povstania, rok 2008 priniesol aj 63 rokov od oslobodenia Slovenska a obce Slavošovce. Vráťme sa aspoň nakrátko do rokov, ktoré sa zapísali do kroniky našich národov veľkými písmenami.
Obyvateľstvo oblasti, ktorá zahŕňa Štítnickú, Slanskú, Dobšinskú, ale aj Revúcku dolinu, sa oddávna hlásilo k revolučným tradíciám. Slovensko patrí medzi pokrokové a demokratické národy sveta, ktoré bojovali proti fašizmu. Územie Gemera, aj keď tvorilo okrajovú oblasť povstaleckého územia, zohralo významnú úlohu v protifašistickom odboji slovenského národa, najmä v Slovenskom národnom povstaní, kedy začalo obdobie vzniku ilegálnych organizácií a buniek a nadväzovanie kontaktov v rámci Slovenska, vytváranie ilegálnych revolučných národných výborov. Pripravujú sa účinné formy boja, organizovanie štrajkov a prejavu nesúhlasu s politikou vlády Slovenského štátu a jeho spolupráce s hitlerovským Nemeckom. Zo Slavošovskej papierne sa začal odvážať papier na vydávanie ilegálnych letákov, ktoré sa neskôr tlačili v miestnej typografii. K významným prejavom protifašistickej aktivity v Slavošovciach patril aj tzv. hladový štrajk v máji 1942 s požiadavkou zvýšenia prídelu potravín. Organizátori štrajku boli neskoršie väznení v Ilave.
Ilegálne bunky sa vytvárali v dvoch orientáciách, červené vo smere na Moskvu, modré na Londýn. V rámci Slovenska udržiavali robotníci spojenie s antifašistami zo Zvolena, Popradu a aktivistami v okrese Brezno, Poprad, ale aj Prešov. Zásluhou prípravnej činnosti na ozbrojené povstanie, blížiace sa udalosti nenašli obyvateľov Slavošoviec, ale aj Štítnickej doliny, nepripravených.
Už 30. augusta 1944 po výzve Slobodného vysielača Banská Bystrica o začiatku ozbrojeného vystúpenia, robotníci továrne, železnice a stavební robotníci zastavili prácu. Toho istého dňa doviezli ilegálni pracovníci prvú výzbroj a výstroj. Prihlásili sa prví dobrovoľníci, ktorí sa k večeru presunuli k Štítniku, aby bránili priestor slovensko-maďarských hraníc. 3. septembra 1944 bol vytvorený Revolučný národný výbor, ktorý v priebehu SNP robil potrebné opatrenia a organizoval pomoc frontu. Do Slavošoviec boli z Dobšinej veliteľstvom 3. úseku II. taktickej skupiny vyslaní vojaci na vybudovanie obrany.
V priebehu SNP používali partizáni tlačiareň v Slavošovskej papierni k vydávaniu letákov, ktoré roznášali kuriéri skoro na celé územie, vrátane pohraničných oblastí. Tlačenie letákov v origináli, ale aj ich prekladov zabezpečoval 2. diverzný oddiel por. Ostrovského. V slovenskej a maďarskej reči bolo vytlačených 14 druhov letákov v náklade okolo 10 tisíc exemplárov. Ilegálne tlačené slovo šírené po dedinách často znemožňovalo nepriateľovi uskutočniť jeho zámery. Slavošovská typografia v uvedenom čase v spolupráci už so spomenutým štábom partizánov vydala pre nemeckých vojakov 9 tisíc výtlačkov, pre maďarských 9 tisíc, pre vlasovcov v ukrajinskom jazyku 5 tisíc, v českom jazyku 5 tisíc, vo francúzskom jazyku, pre vojakov nemeckej armády naverbovaných vo Francúzsku a Belgicku, okolo 5 tisíc výtlačkov.
Útvary brigády "Gottwald" spolupracovali aj s obyvateľstvom v rámci Štítnickej doliny. Boli v styku s povstaleckým 15. peším práporom "ASTRA-3" II. taktickej skupiny, ktorý operoval na úseku Štítnik - Slavošovce. Po ústupe tohto práporu na partizánsky spôsob boja v horách do priestoru Čierna Lehota na Kohúte, mnohí príslušníci prešli k partizánom. Prápor "ASTRA-3" neskôr splynul s útvarmi tu pôsobiacich partizánskych brigád. Partizáni, okrem iného, spoločne s členmi miestnej žandárskej stanice v Slavošovciach bránili postupu Nemcov na povstalecké územie od Chyžného do Slavošoviec. Povstalci v septembri a októbri 1944 držali vo svojich rukách celú slavošovskú dolinu. Keď v druhej polovici októbra 1944 nemecké jednotky zvýšili bojovú činnosť, prešla celá miestna partizánska skupina z Roštára do Slavošoviec, ubytovali sa v bytoch v Slavošovskej papierni a zriadili si tu svoj štáb. Odtiaľto robili až do oslobodenia bojové výpady, často aj za hranice okresu.
Začiatkom októbra vznikla otázka, čo bude s povstaním, ak sovietska armáda a Čsl. armádny zbor napriek najväčšiemu úsiliu nevkročia na oslobodené povstalecké územie. Medzitým sa nepriaznivo vyvíjala situácia aj na juhozápade územia. Pluk "Schill" zdolal povstaleckú obranu východne od Prievidze a jednou časťou postupoval na Dolný Turček a Kremnicu. Druhá jeho časť postupovala cez Handlovú na Zvolen a ďalej na Banskú Štiavnicu. V tomto čase na Slovensko letecky prišla 2. časť paradesantnej brigády zo ZSSR. K obrane novej revolučnej moci a oslobodeného územia významne prispeli partizáni v tyle nemeckých okupačných vojsk. Rýchle zhoršenie situácie fašistických armád na južnom krídle sovietsko-nemeckého frontu, kde sa Červená armáda približovala k Debrecínu, bolo predzvesťou všeobecného útoku nemeckých okupačných vojsk proti povstaleckému Slovensku. Do 17. októbra 1944 generál Höfle sústredil a pripravil potrebné sily. Generálny útok okupantov začal 18. októbra zosilneným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej Osady, Brezna. Potom postupne z rôznych smerov vyrážali ich pozemné vojská. Na Krupinu ešte v ten deň zaútočil pluk "Schill" a na Vernár bojová skupina "Heinrici". Na druhý deň z Jelšavy vyrazila časť 18. divízie SS "Horst Wessel". 22. októbra z priestoru Rimavská Sobota a Lučenec prešli do útoku zvyšné sily tejto divízie. Dňa 23. októbra 1944 z priestoru Liptovský Mikuláš - Kráľova Lehota zaútočila bojová skupina "Wittenmeyer" a zároveň z Ružomberka časť brigády "Dierlewanger".
Všeobecný ústup povstalcov viedol gen. Rudolfa Viesta a Hlavný štáb partizánskeho hnutia 25. októbra k dohode o ďalšej obrane zvyškov povstaleckého územia. Nepriateľské delostrelectvo ohrozovalo už letisko Tri duby, čsl. stíhací pluk odletel späť k Červenej armáde. Nepriateľ ovládal aj vzdušný priestor nad Slovenskom. V nasledujúci deň, 26. októbra 1944 obsadilo nemecké vojsko Zvolen. Armádne veliteľstvo povstania sa presťahovalo na Donovaly, kam už predtým prešli aj jeho politické orgány. V ďalší deň padla Banská Bystrica.
Armáda už ďalej súvislý odpor klásť nemohla. Z rozhodnutia generála Viesta bolo nevyhnutné prejsť v noci na 29. októbra na partizánsky spôsob boja, pokračovať v boji v horách až do spojenia s osloboditeľskými armádami sovietskej armády a Čsl. armádneho zboru. Po prechode Duklianskeho priesmyku začalo priame oslobodzovanie Slovenska.
Štítnická dolina, Slavošovce a Čierna Lehota patrili v mesiaci október 1944 ešte k slobodnému povstaleckému územiu, kde bola vyhlásená Československá republika. Generálny útok okupantov zakrátko zasiahol aj toto, vtedy ešte slobodné územie.
Dňa 23. októbra 1944 prepadli jednotky partizánskeho zoskupenia umiestneného v Slavošovciach a blízkom okolí na križovatke ciest Henckovce - Roštár nemeckú jednotku. Po prepade sa vrátili do papierne, kde ich stihlo veľké nešťastie, tragická udalosť. Večer o 18,00 hodine 23.10.1944, keď bola prevažná časť partizánov a ilegálnych pracovníkov v budove, kde bolo aj veliteľstvo, sklad streliva, výroba výbušnín a náloží na deštrukcie, došlo k veľkému výbuchu. Objekt bol zničený, zahynulo veľa ľudí. 23. októbra 2008 uplynie od tejto tragickej udalosti už 64 rokov. Priblížme si túto smutnú kapitolu SNP v Slavošovciach podľa dostupných prameňov a vtedajších dokumentov. Pripomenie nám ju aj pamätník na mieste "Vrátnice" papierní, kde sa nachádzal partizánsky štáb, pomník obetiam výbuchu na miestnom cintoríne a pomník na sídlisku, pripomínajúci rozlomený obelisk, pretrhnutý život, s veršami povstaleckého básnika Jána Brocku z neďalekej Revúcej.
Písal sa rok významných udalostí, rok obrody, vzrastu národného uvedomenia a jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi ľudstva - fašizmu. Boj v okolí Slanej a Henckoviec pri Macovom vŕšku sa skončil úspešne. Partizáni odchádzali a vracali sa v dobrej nálade, veselí, autobusom SŽ, s piesňou a úsmevom na tvári. Na streche autobusu bojové zaistenie ľahkým guľometom a automatčíkmi, vnútri navyše ukoristená výzbroj a munícia. Krátke zastavenie prvej skupiny, ľavého krídla v Roštári u "Štrignera" a potom domov, do Slavošoviec. Prinášali dobré správy, víťazstvo bolo na našej strane, bude pokojná noc aj pre obyvateľov na sídlisku, v domoch, kde boli partizáni ubytovaní. Namiesto odpočinku však táto prvá skupina našla vo svojom štábe smrť, nečakanú a tragickú. Na mieste vrátnice "Brána" s partizánskym štábom zostali len zrúcaniny a ruiny, stonanie ranených a roztrhané telá. Okolité domy bez okien, strechy, všade úlomky a črepy, prevrátený autobus, dym a prach. Rodiny žijúce v okolitých domoch vyhľadávali úkryt v pivniciach, krytoch CPO. Zranenia mali len ľahké, zostali ako svedkovia - rodina Š. Praháča, P. Števku, Ing. Sajenka, B. Čaplického, S. Justa, B. Kutila, J. Švarca, J. Šuberta, Klampfnerovci, Michlovci, Ing. Jurič a V. Schalk. Transport prvých obetí k MUDr. Vlčkovi začal, pred ambulanciou boli už telá mŕtvych partizánov, zohavených na nepoznanie.
O tragickej udalosti sa zmieňuje úradný zápis spísaný žandármi na miestnom notárskom úrade ešte v ten deň 23. októbra 1944 o 21, hod. nasledovne:
Dňa 23.10.1944 o 18,00 hod. ozval sa obcou a dolinou hrozný výbuch. Tlak vzduchu zatriasol v celej obci oblokmi. Elektrické osvetlenie bolo prerušené. O chvíľku oblak dymu ťahal sa dolinou a bolo cítiť škrtiaci dym - zápach dynamitu a ekrazitu. Predpokladalo sa, že ide o letecký nálet. Obyvateľstvo vyhľadávalo úkryty, vstupná budova papierne, úč. spol. v Slavošovciach, tzv. "Brána" ležala v ruinách a väčšinou rozmetaná v okruhu 100 metrov. Susedné budovy boli značne poškodené, bez okien, dverí a striech. Autobus SŽ (Saurer Diesel z linky Poprad - Dobšiná) ležal prevalený a dodrúzganý medzi vstupnou budovou a pekárňou. Sanitné práce vykonávali členovia partizánskej skupiny a sanitný oddiel II/3 roty. Šiesti ťažko ranení a asi osemnásti ľahko ranení boli hneď ošetrení. Ťažko ranení sú členovia partizánskej skupiny npor. S. Sečanského, ľahko ranení sú obyvatelia okolitých budov. Nad osvieteným priestorom začali krúžiť lietadlá, preto ďalšie práce museli byť prevádzané v tme, bez prítomnosti civilného obyvateľstva. Podľa výpovede Ľ. Pákozdyho, učiteľa a partizána sa v troskách 24.10.1944 našli mŕtve telá partizánov Martina Rosenblütha z Giraltoviec a poručíka Sameljuka Martvejeviča zo ZSSR, ktoré partizáni prevzali a pochovali. Mŕtve telá partizánov Dr. Pavla Beláka a Jána Beláka z Rožňavského Bystrého, Andreja Bartoša z Hankovej, Fr. Kušniera zo Štítnika a člena R ONV J. M. Sirkovského z Rochoviec si prevzali príbuzní s cieľom pochovania. Telá Ladislava Cahu a J. Beru zo Slavošoviec, Jozefa Petáka od Prešova, učiteľa Jozefa Bušiaka z Hornej Lehoty, J. Chlopku z Levoče a asi 7 neznámych mŕtvych boli dočasne uložení v márnici. Ťažko ranení boli šiesti, z ktorých do rána zomreli ďalší dvaja.
V zápise sa uvádza, že počas výbuchu bolo prítomných 39 osôb, z ktorých ostali nažive iba štyria. Niektoré telá sa nenašli, 7 mŕtvych nebolo identifikovaných. O tragických dôsledkoch výbuchu na telách obetí spísal záznam lekár MUDr. Vlček. Dňa 26.10. boli neznáme obete výbuchu pochované v spoločnom hrobe na cintoríne v Slavošovciach. Do 28.10.1944 sa pokračovalo pri odpratávacích prácach a zisťovaní totožnosti a hľadaní osobných dokladov.
Vstupná budova "Brána" bola používaná partizánskou skupinou a mala tu aj štáb. Objekt zároveň slúžil ako budova veliteľstva, strážnica, sklad streliva, trhavín a potravinových článkov. Výbuch podľa prvých domnienok nastal z neopatrnej manipulácie pri zhotovovaní mín. Od ich výbuchu explodovali výbušniny uložené vo vedľajšej miestnosti. Ďalším a pravdepodobným bol názor, že išlo o sabotáž a budova bola podmínovaná. Z dodatočných poznatkov vyplýva, že spomínané míny boli odskúšané už ten deň v okolí Tajchu, že údajný výbuch už signalizovali niektoré osoby kontaktujúce sa s Gestapom v Štítniku a zadržaný príslušník maďarskej žandarmérie na hraničnom prechode v Kunovej Teplici. Zápalná šnúra mala byť nájdená v koryte potoka na jeho stene, ako uvádzajú doboví autori publikácií o výbuchu v Slavošovciach. Tento dohad potvrdzuje aj krúženie lietadla tesne po výbuchu, čo uvádza citovaná zápisnica. Jedno je ale nesporné, Štítnická dolina bola poslednou baštou povstania a nepriateľ si prostriedky nevyberal, v budove pred časom bola aj skupina zajatcov zaistených pri prepade strážnice v Rakovnici.
Obec bola oslobodená 24. januára 1945 vojskami II. ukrajinského frontu, 40. sovietskej a v jej zväzku bojujúcej rumunskej armády a batériou ľahkého delostrelectva.
V matričnom obvode obce Slavošovce v priebehu SNP a oslobodzovacích bojov okrem obetí výbuchu zahynulo ďalších 10 slovenských a rumunských vojakov a partizánov. Za oslobodenie padli títo Slavošovčania: Ján Bero (nar. 28.2.1914), Ján Gažik (16.6.1926), Pavol Gordan (29.1.1922), Ladislav Hric (1.9.1918), Pavol Holló (2.1.1922), Ján Pakan (31.3.1913), Ladislav Tóth (5.4.1923), Július Hrabár (26 ročný).

O ranených partizánov počas SNP sa v okrese starala nemocnica v Dobšinej. Zásluhu na vytvorení povstaleckej nemocnice mala delegácia zo Slavošoviec, ktorá jednala so SNR. Nemocnica sa miesto do Slavošoviec dostala do Duschekovho ústavu. Prvými vojenskými lekármi boli Dr. V. Chorváth, Dr. Urbánek a Dr. Trochten. Finančne na nemocnicu zásluhou J. M. Sirkovského prispeli Slavošovce, továreň 15 tisíc korunami v hotovosti, naturáliami, liekmi v hodnote 10 tisíc a aj ďalšíe obce okresu. Nemocnica mala 6 lekárov, patrili k nej lekári z Dobšinej Dr. Pálka, Dr. Líška a Dr. Tománek. Po potlačení SNP povstalecká nemocnica bola evakuovaná do Čuntavy, ďalšia časť na Stolicu do Meldeghemovej chaty, časť nemocnice sa previezla aj do Čiernej Lehoty, kde boli aj vojenskí lekári nemocnice. Počas SNP bola pomocná ošetrovňa zriadená aj v jednom z bytov pri starom ihrisku v Slavošovciach, ošetrovali tu zranených partizánov.
Počas okupácie obyvatelia Slavošoviec, najmä miestni roľníci, podporovali partizánske skupiny finančne a materiálne, pekáreň zásobovala potrebným chlebom, papiereň finančne a materiálne, pomoc sa poskytovala pri budovaní úkrytov pre utečencov za Čiernou Horou. Koncom novembra 1944 prišla do obce nemecká jednotka, ktorá robila v okolitých lesoch protipartizánske akcie. Napriek tomu kontakty s partizánskymi oddielmi ani po dočasnom prechode na partizánsky spôsob boja neprestali, rokovania a pomoc sa prejednávala nielen na vytvorenom Revolučnom národnom výbore, ale aj na miestnej ev. a. v. fare. Za protipartizánskych výprav odvliekli do koncentračných táborov mnohých ilegálnych pracovníkov a zajatých partizánov. Už v decembri 1944 začali okupanti rabovať továreň, odviezli mnohé zariadenie a cenný tovar až do Popradu. Pri demontáži robotníci a ilegálni pracovníci, podporovaní vedúcimi pracovníkmi, mnohé časti strojov ukryli až do oslobodenia. Pred príchodom oslobodzovacích jednotiek v januári 1945 nemeckí okupanti zničili železničnú trať a mosty na úseku Štítnik - Slavošovce, ďalej lokomotívy, vozne, výhrevne a poškodili zariadenia a budovy.
20. októbra 1946 sa v Slavošovciach konal partizánsky zjazd. Predchádzalo mu rokovanie členov partizánskeho oddielu "Sláva" v Rožňave. Prítomní účastníci a hostia sa zišli, aby vzdali úctu a hold padlým za slobodu. Hrdinom, tragicky zahynuvším 23.10.1944 pri výbuchu v Slavošovciach odhalili pomník. Slávnostný príhovor za SNR predniesol poslanec, učiteľ J. Ušiak. Popoludní na ihrisku pred tribúnou sa postavili pozostalí po padlých, partizáni a predstavitelia papierne a obcí.
Nezabudnime ani dnes na obete v SNP a v 2. svetovej vojne, vzdajme im svoju úctu a poďakovanie, nedopusťme už nikdy viac ďalšie vojny a obete. Položme kyticu kvetov na pamätníky obetiam Slovenského národného povstania, pripomeňme ich generáciám, ktoré prídu za nami.

"Buď pozdravený tento čas
na troskách miest rozstrieľaných
postavíme nové rovy,
len ty nám svieť, život nový."

(Zo zbierky Jána Brocku: Trhlinou srdca)

PaedDr. Milan Sajenko

Čierna Lehota
Ilegálny revolučný národný výbor vznikol v obci ešte pred Slovenským národným povstaním. Do SNP sa zapojila takmer celá obec. V jeseni a zime v roku 1944 – 1945 sa v obci a na okolí zdržiavali partizáni z oddielov Šukájeva, Kozlov, Volaňského, Kritinského, Karasjeva, Stepanova. Nemci sa obce zmocnili po ťažkých bojoch až 6. 12. 1944. Obec je vyznamenaná Radom Červenej hviezdy a Radom SNP I. triedy a Dukelskou pamätnou medailou.

Dobšiná
Ilegálny okresný revolučný národný výbor tu vznikol 17. marca 1944. V okolí obce pôsobila partizánska jednotka Gottwald a Jánošík a oddiel Petőfi. K týmto, ale aj k ďalším jednotkám sa pridali viacerí obyvatelia Dobšinej. Niekoľko občanov zahynulo v koncentračných táboroch. Dňa 20. decembra 1944 na námestí v Dobšinej fašisti verejne popravili veliteľa partizánskeho oddielu Petőfi Karola Adlera.

Muráň
Ilegálny revolučný národný výbor vznikol v obci 1. mája 1943. V okolí Muráňa pôsobilo najmä v druhej polovici roka 1944 niekoľko partizánskych jednotiek. K nim sa pridalo viacero obyvateľov obce. Dňa 4. novembra 1944 fašisti popravili Juraja Sklenárika, ktorý viedol ilegálnu bunku komunistickej strany. V decembri 1944 fašisti mužov nad šestnásť rokov nahnali do miestneho hostinca a každého desiateho na výstrahu zastrelili. Umučili aj ďalších štyroch účastníkov protifašistického odboja.

Rakovnica
V okolí tejto obce pôsobila partizánska jednotka Gottwald, 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina a oddiel Sándor Petôfi. Troch obyvateľov obce fašisti za spoluprácu s partizánmi popravili.

Soroška (vrch pri Rožňave)
V októbri a novembri 1944 maďarské fašistické jednotky uskutočnili trestné výpravy proti partizánom v lesoch pri Moldave nad Bodvou. Pri nich zajali 70 partizánov a antifašistov, ktorých košickí nyilašovci popravili v lese na Soroške.

(Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. Časť)