Slavošovce boli známym miestom už od svojho vzniku v roku 1318, predsa len málo ľudí vedelo, kde táto obec leží. Aj keď to vyzeralo, že Slavošovce ležali na „samom konci sveta“, v skutočnosti tomu tak nebolo. Veď verejnosť sa s nimi denne stretávala a dalo by sa povedať, že aj "dotýkala", držiac v rukách noviny a časopisy, vytlačené práve na slavošovskom papieri. Ak by sme zobrali ešte aj dnes do rúk niektoré noviny z bývalej ČSR, a to nielen na Slovensku, ale aj na Morave a v Čechách, zistili by sme, že papier na ktorom sú vytlačené, pochádza zo slavošovskej papierne. Vedelo sa o nich v piatich dieloch sveta, pretože na ich papieri vychádzala tlač aj v ďalších štátoch, dokonca aj v Austrálii, Južnej Amerike, Japonsku a Číne. Na to boli vtedajší Slavošovčania veľmi hrdí. Preto aj meno ich obce neupadlo do zabudnutia ani dnes. Vďaka papierni, ktorá vznikla v roku 1817 a ktorá bola prvou, najväčšou a najvýznamnejšou papierňou so strojovou výrobou v starom Uhorsku.
Dobové pramene, periodiká, zlomky z kroník, venovali už v minulosti Slavošovskej papierni osobitý pohľad. Papierni „na konci sveta“, vo vtedajšej župe Gemersko-Malohontskej.
Menej čitateľov však vedelo, ako sa papier vyrábal. Na stránkach vtedajšej dobovej tlače sa viaceré redakcie pokúsili toto veľké laboratórium verejnosti priblížiť. My sme sa vydali po stopách jednej takejto dobovej reportáže z roku 1939, napísanej pod názvom Ako sa vyrába papier, zdroj zárobku nášho ľudu. V duchu sme sa preniesli do tohto obdobia a stali sme sa spolu s autorom menovanej reportáže členmi exkurzie do Slavošovskej papierne. Pokúsme sa teda s odstupom rokov priblížiť túto 70 rokov starú reportáž, aj s niektorými našimi doplnkami a poznámkami:

"Cestujeme do obce Slavošovce, ktorá vznikla v roku 1318, sprevádzajú nás spomienky na pestrú historickú minulosť, ktorá kráčala krajom, hneď za Zvolenom cez Plešivec až do Slavošoviec. Zdalo by sa, že sú to nekonečné hodiny, ktoré bolo treba prejsť (precestovať rýchlikom) do Plešivca. Sú tu všade mnohé pozoruhodné aj zaujímavé spomienky na minulosť. Mali tu svoje korene potomkovia vojakov legendárneho Jána Jiskru z Brandýsa, ktorí sa rokmi asimilovali v maďarskom prostredí, z pôvodných husitov sa časom stali kalvíni. Celá táto oblasť je evanjelická a Slováci používali české kancionále Tranovského. Praktický život časom rozhodol, komu Tranovský patrí. Prvé dojmy z cestovania do Slavošoviec signalizovali maďarské prostredie. Ďalšie poznatky dokumentovali, že prechádzame cez viac-menej slovenské obce, národnostne zmiešaný Štítnik s husitským kostolom a ďalšími vzácnymi stavebnými pamiatkami. Následne aj v Ochtinej, Rochovciach, predtým ešte v Paškovej, Kunovej Teplici a odľahlým od železničnej trate Roštárom. Obce s bohatou historickou minulosťou a prvými papierňami.
Samotné Slavošovce na konci železničnej trate pôsobili dojmom rozkvitnutej záhrady s pestrými kvetmi, ktoré patrili do areálu papierne. Továrenská kolónia bola čistá, upravená, vrátane vstupnej časti „Brána“. Stretli sme sa s pekným a čistým prostredím, privítal nás generálny riaditeľ Ing. Bohumil Janata. Muž anglosaského vzhľadu, úspešne vedúci Slavošovskú papiereň a celulózku v Gemerskej Hôrke. Ale aj vedúci skoro všetkých zložiek verejného života v kraji, závisiacom na dobrom chode týchto veľkých gemerských podnikov. Dostali sme tu prvé informácie o radostiach, ale aj ťažkostiach „svojho“ podniku, ako aj o možnosti jeho plného rozvoja v závislosti od stredísk spotreby papiera a od lesnatých krajov. Okolité lesy sú ešte pomerne mladé a ich drevo nie je ešte tou pravou surovinou. V prítomnosti to v papierni vyriešili dovozom dreva z Pohronia, Kriváňa pri Detve, z Muráňa a iných miest. Aktuálna by pre papiereň bola železničná spojka do Dobšinej a následne na trať Červená Skala - Margecany, čo by uľahčilo dopravu dreva. Z rozprávania generálneho riaditeľa sme sa dozvedeli aj o histórii papierne, z fotografií v kronike o Johanke Gyürkyovej, dcére chudobného farbiara z Ochtinej. Táto zo súkromných prostriedkov založila v čase prvého rozvoja techniky podnik stredoeurópskeho významu. Dozvedáme sa aj o súčasných odberateľoch papierne. Sú to balkánske štáty - Bulharsko, Juhoslávia, Rumunsko, Turecko, ale aj Palestína, Južná Amerika, India, Austrália, Čína a Japonsko. Vyrastá tu aj konkurencia severským štátom - Švédsku, Nórsku a Fínsku.
A už sme na prehliadke továrne. Zaujímavá pre nás bola ukážka vyrábaných druhov papiera. Okrem rôznych druhov novinového papiera, bol to aj krásny lesklý ilustračný papier japan, sacie papiere, písací papier, najrozmanitejšie školské zošity, hodvábny papier, rôzne farebné papiere na výrobu kvetov a iné. Vyrába sa tu aj gemerit (zvláštna masa na čistenie bielej koženej obuvi), kvalitný výkresový papier. Tu, na tejto pôde sa v rokoch meruôsmych vyrábal papier aj pre štátovky, tzv. košútovky (osobitné bankové cedule) vtedajšej vlády. Z výrobkov si zaslúžil náš obdiv zväzok najjemnejších papierov, na ktorom boli vytlačené čínske písmená - ktovie, aké tajomstvá skrývali. Zaujali nás aj veľké valce, na ktorých belosťou svietila buničitá vata na obväzy. (Z dnešného hľadiska, čiže z hľadiska po 70 rokoch od napísania reportáže, nás napadne, že by sme pri pohľade na túto vatu, vtedy to bolo krátko pred 2. svetovou vojnou, neželali pánovi riaditeľovi, aby ho predal čo najviac, aby sa táto zodpovedne vyrobená biela masa nenaplnila krvou z utrpení a ľudského nešťastia.)
Za doprovodu nám predstaveného úradníka si obzeráme zázraky techniky. Sú tu postavené do služieb toho, aby sa ľudské hovorené slovo aj prostredníctvom papiera prenášalo od človeka k človeku, cez hranice bez bariér, cez more, ale aj stáročia.
Papier pre časopisy sa vyrába z celulózy a z dreva. Rozdiel medzi obidvoma je ten, že celulóza je drevo, vo varákoch chemickým spôsobom pripravovaným, pričom drevovina sa vyrába brúsením surového dreva. Na výrobu sa používa zväčša smrekové drevo a jedľové. Drevovina, ktorá je hlavnou súčasťou pri výrobe papiera pre noviny (rotačný papier), sa vyrába takto:
Drevo sa dáva do stroja, kde sa pritláča hydraulickým tlakom na brúsny papier, pripomínalo to podobu veľkého bubna. Bubon zbrúsi drevo na potrebné jemné čiastky, odkiaľ už drevina odteká vo forme bielej masy. Triedi sa na ďalších strojoch tak, aby sa do papiera nedostali hrubé čiastky. Následne sa masa odvodňuje tak, aby mohla byť čerpadlami, alebo ako mokrá hmota, resp. polotovar, spracovaná v tzv. holandroch (holendroch). Odvodňovanie pokračuje tak, že látka vteká v širokom páse na jemné sito. Prebytočná voda cez neho prepadá, čím sa získa mokrý, spolu držiaci polotovar. Pri výrobe novinového papiera sa mieša 20-30% celulózy so 70% tejto drevoviny v holandroch. Holandry sú veľké kade, kde sa tieto látky rozpúšťajú s vodou, aby tvorili hustú kašu, cirkulujúcu v takýchto kadiach, pričom sa vlákna celulózy a drevoviny súčasne melú. Podľa potreby sa pridáva do holandra tiež glej, ktorý sa vyrába zo živice (smoly pri písacích papieroch) a farby pre vyrábané farebné papiere. Takto pripravená látka sa potom dostáva na papierenský stroj. Jeho prvou a hlavnou súčasťou je dlhé, jemné sito, pohybuje sa veľkou rýchlosťou a unáša látku k ďalšej časti stroja. K odvodňovaniu papierového pásu dochádza tým, že počas tohto výrobného procesu voda prepadáva cez sito a to tak ďaleko, že môže byť prevedený i so sitom medzi dvomi ťažkými valcami (zvanými aj lismi). Potom sa zostávajúca časť vody vylisuje a proces pokračuje.
Ďalšou technologickou cestou je mokrý pás papiera, nesený vlnenými plsťami cez ďalšie lisovacie valce. V následnom procese prechádza do sušiacej časti stroja, kde sa na veľkých, parou vyhrievaných bubnoch vysušuje. Záverečnou fázou na konci papierenského stroja je navinovanie papiera do valcov. Papierenský stroj v tomto období bežal pred nami rýchlosťou 180-200 m za minútu, toľko papiera aj z neho vychádzalo. Celý podobný proces od prípravy celulózy a drevoviny v holandri, až na navíjací bubon trval okolo 1 hodiny. Pri výrobe tenších papierov je rýchlosť stroja väčšia, pri výrobe hrubých papierov pomalšia.
Ocitli sme sa v ďalšej hale uprostred veľkých kotlov. Chodili sme od jedného stroja k druhému, od jedného holandra ku druhému. Hučí tu všade okolo nás ako v zvláštnej kuchyni. V tejto sa v nej varí jeden z prostriedkov pre bohatstvo ducha a šírenie kultúry, prostriedok na šírenie slova písomnou formou. Pohybujeme sa opatrne ako malé deti. Uprostred veľkých kotlov, strojov, v ktorých to bubloce a vrie opatrnosti nikdy nie je dosť, veď spadnúť do niektorej z nich by nebolo príjemnou vecou. Živí by sme sa z nich ozaj nedostali. Jediná útecha by bola dostať sa naposledy ako súčasť papiera do rúk čitateľov tlače s nejakou lepšou správou.
Už príjemnejším dojmom pôsobia v papierni biele pásy sušiaceho sa papiera, mihotajúce sa okolo nás, bežiace po sitách a medzi lismi. Pásy papiera, vyrobené šikovnými rukami robotníkov, technikov a inžinierov sú biele ako sneh v zime na Harovej, či Kohúte. Všade je cítiť príjemnú vôňu jedľovej smoly, z gleja a aj z lesných velikánov. Tieto donedávna šumeli tichú pieseň v okolitých lesných samotách. Ľudia, ktorí pod nimi oddychovali, netušili, že o niekoľko týždňov sa z tohto dreva dostanú cestou tlače aktuality a správy do celého sveta. (Žiaľ aj tie, o blížiacej sa druhej svetovej vojne a rozpade ČSR.)
Sledujeme, ako sa vyrába nielen novinový papier, ale aj už spomínané druhy papiera, ktorých výroba je podobná výrobe novinového rotačného papiera. Pozeráme, ako sa vyrába papier s vodoznakmi-filigránmi, ktoré je vidieť pri pohľade na papier proti svetlu. Vodoznaky sa robia tým spôsobom, že sa zvláštnym zariadením vtlačia ešte do plastického pásu papiera znaky na určitých miestach tak, že ostanú len svetlé miesta. Podobných zaujímavostí tu vidíme celý rad. Drsnosť strany na kresliacom papieri sa docieľuje tým, že pri lisovaní ide jedna strana papiera po plsti. Ďalšou zaujímavosťou je stroj na výrobu papierovej vaty, v inom holandri sa vyrába aj bezdrevý písací papier. Pracuje sa aj s kaolínom, tento sa pridáva do papiera, aby sa docielilo hladkosti a vyššej belosti. Slavošovská papiereň začala už koncom roka 1938 vyrábať zošity pre školy, nielen pre domácu potrebu, ale aj pre vývoz do zahraničia. (Od roku 2000 ich vyrába spoločnosť NOTES, a.s., sídliaca od roku 2005 v Betliari.)
Našu neočakávanú návštevu v papierni pozorne sledujú robotníci, pracujúci na jednotlivých strojoch a zariadeniach, domnievajúci sa, že ide len o obyčajnú návštevu továrne, pokiaľ to predpisy dovoľujú. Zatiaľ nám ide o zviditeľnenie papierne, jej dobrého mena. Nami, ktorí patríme do najširšej rodiny tých, ktorí sa starajú o kultúrne a duchovné potreby človeka. "Vy tu v Slavošovciach vyrábate papier, my, účastníci tejto exkurzie, dávame do sveta správy a myšlienky. Dnes aj o vašej papierni," myslíme si, pozerajúc a hodnotiac ich záslužnú prácu, zabezpečujúcu ich príjmy, ich živobytie. Veď papier bol jediným zdrojom zárobku tunajšieho ľudu.
Po prechode z výrobní papiera naša zaujímavá exkurzia pokračuje v ďalších oddeleniach. Zatiaľ čo v jednom čaká ešte drevo z lesa na spracovanie, v druhom už skupiny šikovných dievčat a žien režú papier, zašívajú a balia, aby šiel do sveta. Človek, ktorý má možnosť vidieť to obrovské množstvo vyrobeného papiera, chcel by si ho nabrať plnú náruč. Poláskať sa s ním a poďakovať tým, ktorí za jeho výrobou stoja. Až tu v Slavošovciach možno pochopiť, koľko ľudskej práce táto biela záplava stojí. Čas je však neúprosný, uteká a my ako zmámení vychádzame z továrne na čerstvý vzduch. Lúčime sa s vedením papierne, predstavenstvom, robotníkmi a osadenstvom, prajeme im veľa ďalších úspechov. V duchu si želáme, aby sa ľudské slovo aj do budúcna čo najviac šírilo na kvalitnom slavošovskom papieri. Aby sa z továrenských komínov dymilo vo dne aj v noci, aby sa stroje nikdy nezastavili a aby ľudia mali prácu.
Posledná rozlúčka s generálnym riaditeľom, pánom Ing. B. Janatom a otázka, ako sa nám to všetko páčilo. „Ej veru, páčilo, ďakujeme za pozvanie, milé slová a vďačné prostredie. Ani sme nevedeli, koľko práce takáto výroba papiera vyžaduje." Nasledovala prehliadka rybníka a vytvoreného vodopádu v priestoroch továrne. Vypočuli sme si, ako hučí vodopád, zurčí voda zo Zaafangu poháňajúca turbíny, dávajúca život a prácu tejto doline, ktorá nie je zabudnutá a nie je na konci sveta. Presvedčili sme sa o opaku po našich dojmoch z tejto poučnej exkurzie."

Dnes dopĺňame zabudnuté listy kroniky histórie Slavošovskej papierne oneskorenou reportážou, napísanou pred 70 rokmi, doplnenou aj zo stránok dobovej tlače (Spravodaj, A-Zet a ďalšie, s použitím príspevkov novinára J. Handzela), podľa spomienok bývalých zamestnancov a žijúcich súčasníkov, ale aj podľa poznatkov spisovateľky Terézie Vansovej a z ďalších prameňov spracovateľa („Tajomné zjavenia v histórii Slavošovskej papierne“).
Slovensko aj v minulosti bolo zemou veľkého lesného bohatstva, v jeho lesoch sa tajilo nielen bohatstvo, ale aj s tým súvisiaci hlbší zmysel. Z dreva sa vyrábala nielen celulóza, ale hlavne papier, slúžiaci aj v prítomnosti v nových pomeroch k šíreniu ľudského slova, kultúry a hygieny. História tejto papierne by bola neodmysliteľná bez jej zakladateľky Johanny Gyürkyovej z rodu Markušovcov. Zaslúžila sa o to žena zo zabudnutej dediny na Slovensku, rodáčka z Ochtinej, ktorá videla do rodiaceho sa technického pokroku Európy, osobnosť, ktorá nebola ešte históriou docenená. Od roku 2007 má už svoju pamätnú tabuľu v areáli dnešnej papierne.
Vďaka súčasnému vedeniu SHP Slavošovce, a.s. a novej výrobnej technológii 21. storočia sa šíri naďalej dobré meno papierne do sveta, už v nových pomeroch a podmienkach.
november 2009