Má názov obce Slavošovce spojenie so súdkom žinčice, alebo so súdkom vína?

Známa hornogemerská obec Slavošovce leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria v severovýchodnom výbežku Štítnickej doliny pod končiarmi Kohúta (1409) a Stolice (1476). Obec vznikla v 13. storočí a patrila štítnickým Bebekovcom. Od 17. storočia Andrássyovcom. V 17. a 18. storočí tu vznikajú železné hámre, z ktorých sa neskôr stávajú papierové mlyny. V obci bolo niekoľko cechov, ako čižmársky, krajčírsky, tkáčsky, rozšírené bolo aj furmanstvo a manipulácia s drevom. V obci sa nachádza papiereň, ktorá má dlhoročnú tradíciu výroby papiera. Názov obce sa počas existencie menil. História hovorí, že prvým jej názvom bol Sceďuries, ale aj Zederyes. Pozrime sa bližšie, ako získala dnešný názov.
Podľa zachovaného ústneho podania, odovzdávaného z generácie na generáciu, názov Slavošovce je odvodený od slova „boška“ (sud). O tom, ako táto boška "išla", sú dve verzie. Podľa jednej malo ísť o bošku žinčice, ktorá sa skotúľala pastierom zo svahu. Podľa tej druhej bol to súdok vína na hostine štítnického panstva, približne okolo roku 1300, keď sa malo stať to „nešťastie“. Divoký kanec napadol syna Andráša Jana, ktorý sa vracal z lesa. Pán zeman, keď sa to dozvedel, nemohol dopustiť, aby boli jeho nevoľníci takto napádaní, preto pozval svojich pánov spolubratov zemanov k poľovačke na škodnú. Hneď zakrátko sa mohutné „halali“ ozývalo lesmi. Výsledok poľovačky bol uspokojivý (obrovské diviaky, líšky, dva medvede a niekoľko vlkov), bol preto dôvod k oslave. Piekla sa zverina, barany, jahňatá a vôňa týchto dobrôt zaváňala lesom, tieklo perlivé víno, narážali sa nové sudy a hradní páni si užívali do sýtosti. „Víno je lepšie ako krásne ženy,“ tvrdil štítnický zeman, čo mu za pravdu dal starý hostiteľ, vdovec, ktorý už nemal nikoho, len svoju dcéru Zuzanku. Ako sa takto zamysleli, pozdvihli pohár k povädlým ústam a radovali sa z božích darov.
Inak však uvažovala o víne a láske mladá dvojica, opretá o mohutný kmeň starého duba, Zuzanka a urastený syn štítnického zemana, Janko. Pri jej nohách, hrajúc na lutnu, opojený aj bez vína sa jej prihovoril: „Krásna slečna, pripomínate mi Madonu.“ Tieto slová si vypočul zemanov štolba, ktorý ich mal sledovať a na Zuzanku pozor dávať, hneď bežal zreferovať, že tí mladí hovoria len o Panne Márii. Počujúc to hostiteľ, otec Zuzanky, doslovne zajasal, vypil strieborný pohár vína do dna, čo sa mu stalo osudným. Potkol sa o malý drevený klin, ktorým bol podopretý najväčší sud, ktorý sa takto uvoľnený rútil s rachotom dole, na osadu. Osadníci tento boží dar prijali s radosťou. Kým ste sa stihli pomodliť „Otčenáš“, už bol sud narazený a veselo sa čapovalo. Keď to panstvo uvidelo, poslalo im ešte zostatok pečene, ale aj veľkých medových koláčov.
Osadníci ešte dlho a radi spomínali, aké to bolo pekné „keď išla boška“, dokonca tak často, že o nich susedia na okolí zvykli hovoriť: „To sú tí, čo išla bočka (boška).“ Až nakoniec z toho údajne vzniklo pomenovanie „Šla boška, Slavoška“, až nakoniec bol ustálený a zachovaný názov obce Slavošovce. Aj keď sa názov obce rokmi menil, odolal germanizácii aj maďarizácii a ako slovanský sa zachoval dodnes.
Ďalšia verzia uvádza, že pôvodný kostol (kaplnka) bol postavený na slávu slovanských vierozvestcov Konštantína a Metoda. Slovo „Sláva“ sa tak stalo základom pre pomenovanie obce, ktorá na rozdiel od nemeckých obcí v regióne má aj v tomto prípade slovanský pôvod. Obec má vlastný erb a symboliku - v modrom štíte Sv. Gál v podobe čierno odetého biskupa so strieborným plášťom, striebornou mitrou, zlatou opátskou berlou v pravici a zlatým bochníkom chleba v ľavici.
Aj keď sa vznik obce uvádza v r. 1318, zatiaľ nepreskúmané pramene (Magyar Országos Levéltár Budapest z 19.6.1997) citujú prameň:
Vysoce Urození, Slávní úrad Štítnického panství!
Na rozkaz a na Žádost gegich. Starga Obecná naša Pečet, Odkoho Čyli od Cisárskokrálovské Vrchnosti, Čyli od Slávné stolici buly vydaná ukazuje, že je velmi stará. Literami Latynskima v okolku s rokom v ktorom je vydaná, prečísti sa muže, tehdy gi na tomto papiru Otlačenu posylami.
We Welkych Slavošovcach dne 30. aprila 1863




V čase je všetko,
aj spomienky na históriu obce



Páni sa zabávali pod Hájom. Mali tam mnoho sudov vína. Zrazu sa jeden sud (boška) skotúľal dole. Páni za ním volali: "Šla boška, šla boška, šla boška." Tento sud sa zakotúľal až po Hrbok. Odvtedy sa vraj obec volá Slavošovce (podrobnejšie v prílohe).


Kroje: Ženy nosili dva druhy oblekov: 1. Skladaná sukňa, vizitka (košeľa ku krku), čepiec. 2. naberaná sukňa, kamizol, oplecká, kosička (šatka, ktorú nosili prehodenú cez plece), čepiec alebo šatka. Oblečenie chlapov: košeľa so širokými rukávmi, cez to prehodený lajblík, široké nohavice, šurc, chološne, klobúk.
Stavby: Domy boli drevené a murované. Strechy boli zo slamy, alebo zo šindľov. Mali malé okná. V mnohých bola len jedna miestnosť. Do nej sa vchádzalo cez piklet. Stropy boli drevené. Komory boli pri každom dome. Boli namiesto špajze. Uskladňovali sa v nich potraviny. Pod ich strechou bolo miesto, kde dávali zrno. Stodoly boli z dreva. Vrch bol pokrytý slamou. Dávali do nich náradie, drevo, seno.

Reč ľudu, nárečie: U nás sa vyslovuje tvrdo. Príbeh, v ktorom dobre vidieť nárečie:
"Mama nám nakrájali chleba, odkrojili tri kusy a každý mal svoj kus zest. Chlebík odložili do stola. Ak som prišla zo školy, skorej ako brat a sestra, šla som si odkrojit. No zarezala som si nvažom do palca. Nechcela som, aby brat a sestra vedeli, že som se porezala, preto som šla do sadu. Kot prišla stará mat, spýtala se me, ša som si urobila palcu. Pódala som, že me ukúsil pes. Stará mat išli do susedó, odstrihli zo psa srst. Položili ju na uhlíky a mne palec obkádzeli nad dymom. Bars me to bolelo a odtody som bez povolená nešla chleba krájet."
Porekadlá: Kto do tebe skaló, ty donho chlebom. Kto ša si naseje, to bude žet. Ša raz prešlo - nevráti se.
Ľudové názvy: rojtla - rebrík, hledidlo - zrkadlo, nvaž - nôž, kvaš - kôš, kamašle - topánky, štrinfle - pančuchy, fusekle - ponožky, jerec - jačmeň, tolšär - lievik, duchna - perina, boska - sud, sudy - riad, gang - chodba, šláfrok - šaty, polaskotit - poštekliť, sklep - obchod, šteker - zástrčka, šurc - zástera, biglajz - žehlička, špároven - šporák, šifonér - skriňa, hantúch - uterák.

V lese, v lese, šírom lese
prepelinka vajcá nese.
Nanesla ich na tisíce,
preletela šes Košice.
Šes Košice preletela,
dva tri slová povedala.
Dva tri slová povedala,
otca, matku oplakala.
Otca, matku i rodinu,
ešte k tomu moju milú.


Široký jéršok, bystrá vodiška,
napojže mi moja milá
mojho koníška.
Jé ho napojím o roček, lebo dva,
z murované studnišky,
z noviaho vedra.
Kvan vodu pije, noškami hrebe,
nebojže se mojé milá, nezabije te.
Kot me zabije, ta budem ležet
a ty budeš falešníku v árešte sedet.
Ved jé vysedím roček, lebo dva
a ty budeš v hrobe ležet do súdnyho dna.













Názvy jedál: halušky s poliavkó - halušky s polievkou, krúpy s mliakom - krúpová polievka, otrubený kysel, fargalky s bryndzó, pomastené so slaninkó, lokše s bryndzó a mliakom, grúle v soli so šesnokom, ku nim prevarená jucha s peprom, kukurica s makom a cukrom, koláč s kapustó, posúch s marnó, bvab, strúšky s bryndzó.
Hostiny: Bývajú pri posviacke chrámu.
Pastierske nápevy: Ej, zakukala kukulienka v šírom poli

Pracovné nástroje a náradie: pluh, kosa, hrable, lopata, graca, motyka, srpák.
Žatva: Pri dozretí obilia zišla sa rodina, povolali koscov a šlo sa na pole. Tam kosili kosou, alebo srpákom. Zožaté obilie viazali do snopov (žúp). Pritom spievali piesne (Pekné polečka, Už sme dožali).
Páranie peria: Cez zimu každá gazdiná párala perie. Zavolala si na pomoc iné, ktoré ešte nepárali, alebo už napárané mali. Často volali dievčatá. Gazdiná, ktorá perie párala, navarila kukuricu s makom. Napiekla aj lepíny s kapustou a tým ponúkla ženy a dievčatá. Pri páraní rozprávali klebety, alebo príhody a povery.
Tkanie: Pri tkaní sa napriadli nitky na motací kolovrat. Tieto nitky sa vyprali. Potom sa krútilo na fajfy, snovalo sa na snovací kolovrat. Z toho dali na krosná. Tkalo sa pomocou člnku.
Ľudové zvyky: Ľudové zvyky na Luciu: Dievča si stalo na roh a zahryzlo do jablka. Takto zahryzovalo až do Štedrého večera. Na Štedrý večer si stalo na roh a začolo ho jesť. Keď nejaký muž išiel po ceste a aké mal meno, také meno vraj bude mať aj jej muž. Na Štedrý večer sa dievčatá postili, aby mali dobrého muža.
Na Ondreja: Na Ondreja liali dievčatá olovo. Olovo rozpustili a vliali do hrnčeka so studenou vodou. Z olova sa vytvorili rôzne figúrky. Dievčatá hádali, na čo sa podobajú a podľa toho hádali aké bude mať ich muž remeslo.

Pred svadbou boli v kostole ohlášky. Tri týždne po ohláškach bola svadba. Starejší šiel pre nevestu. Prv mu pod závojom doviedli muža, potom starú ženu a nakoniec nevestu. Potom išla nevesta so ženíchom do kostola, kde ich zosobášili. Po zosobášení sa vrátili k hosťom a bola večera.

Pred večerou povedal družba:

Veľactení páni hosti,
vyzývam vás z úctivosti,
by ste boli veselí,
ako mucha v kyseli.
Jestli komu neco treba,
soli, vody, lebo chleba,
nech len na mňa zavolá,
naskutku som u stola,
predsa som ja riadny družba
a mne teší každá služba.
Ženy, ženy, ženičky,
panenky a paničky,
dobrý pozor dávajte,
do misky sa dívajte,
tu sa nesie polievočka
a v nej kohút a sliepočka.
Chutné dlhé gágore,
pomaličky chlípajte,
pozor dajte na kostičky,
by vám v hrdle neostali
a pusu vám nezapchali.
Mäso oberajte nožom
a kosti hádžte von oblokom.
Dobrú chuť vám prajem!

Prípoveď starejšieho pred večerou:
Bože otče, duchu svätý, ráč ťa dary požehnati
a to ve meno otca i syna i ducha svätého. Amen

Po večeri povedal starejší:
Bože svätý Bože, jenž všetko ty dávaš,
pokrm i nápoje z neba požehnávaš.
Jakož i teraz. Dals´ všeho dobrého,
pokrmem, nápojem nasýtils´ každého. Amen.

Do rána bola veselica. Pri nej sa hralo na husliach, gajdách, cimbale, atď.
Ráno sa hostia rozišli domov a nevesta odišla k svokre. Povedala toto: Mnoho vážení rodičove, otec, matka muža mého, ja vycházím tiež z domu rodičovského a pricházím do domu vášho syna milého od Boha daného. Byť byla manželka, pomocnica jeho a vy jak svoju vlastnú dcéru vďačne ma prijmite a rodičovské srdce ku mne obráťte. Tak ja budem poslušná a pilná, k vám vždycky hotová.

Keď sa nevesta odoberala od matky, povedala toto: Matko má premilá, drahé potešenie, už nastalo našo rozlúčenie, nastala hodina, čas sobášu môjho. Matko má premilá, ak si k vám mluviť mám, keď vás tu pri sebe tak smutnú uhlídam. Nesmúťte sa zato, že stav premeňujem, dcéra som vám bola, dcéra vám i budem a na váš zármutok nikdy nezabudnem. Mala by ďakovať i môjmu otcovi, ale im nemôžem, lebo ležia v zemi, lebo som môjho otca skrz smrť uhatila, och, poľutujte ma má všetka rodinka, bo každá sirota preč smutná odchodí, keď si svojho otca pri sebe nevidí. I ja som sirota, bo ja otca nemám, preto ku sobášu tak smutná odchádzam. Sestrám milým tiež pekne ďakujem za sesterskú lásku vše dobré vinšujem, by im Pán Boh ráčil ten dar darovati na ich milých dietkach vynahraditi. Švagrom činím dekování i celému priateľstvu za ich ustávaní, že k môjmu veseliu sem ste prišli, za to vám ďakujem úprimne, srdečne. Ešte se obrátim k vám milé družičky, by ste prekvitali ak v lete ružičky, ak v lete tak v zime vždycky prekvitajú a keď im najkrajšie, vtedy ich trhajú. Mládenci i panny vám tiež ďakujem, by vám Pán Boh ráčil ten dar darovati, s dobrými manželmi vás obdarovati. Ešte raz ďakujem drahej matke mojej, lebo som skrze nej došla svojho cieľa, vy ak milá matka o to sa snažila, aby som nad iné povýšená bola. Milá matko moja, celé zhromaždenie, od Boha mi prajte Božie požehnanie.

Keď niekto zomrie, chodia blízki, známi na posiedzky. Na posiedzkach spievajú pobožné piesne. V deň pohrebu zíde sa mnoho ľudí pred dom mŕtveho. Pred zahrabaním rakvy hodia na ňu kvety a jeho najbližší zoberú hrudu zeme a zhodia ju na truhlu. Hrobári potom navŕšia nad truhlu hrob a dajú naň kríž a vence od známych, priateľov. Po tomto sa vrátia domov a usporiadajú kar - posmrtnú hostinu. Ľudia, ktorí veria v nadľudské bytosti rozprávajú, že duch mŕtveho chodí navštevovať svojich blízkych. Spomínajú, že kto sa bojí, má mŕtveho chytiť za prst a prestane sa vraj báť.

Obyvatelia sa zaoberali najmä roľníctvom, dôkazom čoho sú polia i na kopcoch. Zaoberali sa aj remeslami - obuvník, drevorubač, kováč, stolár atď. Pozdejšie, postavením fabriky, rozšírilo sa papierníctvo.

Povery nášho ľudu: Kto vraj chce vidieť strigy, má si robiť stolček. Robiť ho začína na Lucy. Každý deň urobí jednu vec. Na Vianoce ide s ním na krížne cesty. Tam si urobí veľký kruh a pokropí ho svätenou vodou, aby ho ani jedna zo stríg neuchytila.
Zvyklosti nášho ľudu: Na Veľkú noc (Fašiangy) sa dievčatá zišli pred krčmou a postávali si do kola. Pritom spievali pesničky. Ktoré dievča doma chlapci neokúpali, pochytili ju tu a pod studňu s ňou. Potom sa chytili a hrali sa na "Káčora". Chodili okolo dediny a spievali pieseň
"Ide Káčor":

Ide káčor poza šíny, šije boty Kataríny.
Jedna šije, druhá páre, tretia dievča namlacaje.
Nenamlácej, nenamlácej, keď ma nechceš ta je darme.
Keď ma nechceš milovati, pajdem se jé zverbovati.
Zverbujem se, budem husár, bude zo mne dobrý pisár.
Budem listy vypisovať, švárne dievčatá milovat.

Ďalšia pieseň bola:

/: Koby me mati :/ na trávu dala
/: Velikia by jej :/ bremä nažala.
/: Ale me mati :/ na trávu nedá,
/: Nech si ju sama :/ po poli hledá.
/: Nito jej v poli :/, ani v údolí
/: ale jej jesto :/ na našej roli.
/: Na našej šuhajček ore :/, veď mu poháňa švárne pahole.

Vianočné zvyklosti: Na Štedrý večer prikryli stôl a všetko, čo sa urodilo v záhrade alebo na poli vykládli na stôl. Do okna dali piest a koľko bolo ľudí, toľko kôpok soli dali naň. Tieto kôpky boli v poradí od najstaršieho, po najmladšieho. Ktorá soľ sa roztopila, ten vraj do roka zomrel. Pri večeri pozorovali tieň a ktorého tieň bol najtmavší, ten vraj zomrie. Pod stôl dali kamennú soľ pre statok a ráno im dali lízať, že by tak tučné boli, ako bol stôl obložený. Keď sa robili bobalky, pomočili sa v hrnci, precedili a vodu odniesli krave, aby dávala veľa mlieka. Hrniec obrátili hore dnom, aby sliepky klokali. Od Vianoc do Troch kráľov (6. januára) nešili, aby sa statky neklali.

Ľudové liečenie chorôb: Ľudia choroby liečili rôznymi odvarmi z liečivých bylín. Napríklad lipový čaj - na kašeľ, čaj zo strieborného machu - na kašeľ, šípkový čaj - na kašeľ, harmanček - pri bolení oka, pri opuchnutí.

V našom okolí sa vyrábali väčšinou domáce nástroje, ako napríklad sekery, motyky, krompáče. Známa bola výroba mečov v Štítniku. Pozdejšie sa postavila papiereň. Jej výrobky sa našli aj v zahraničí.

Obyvatelia obce Slavošovce boli nielen zručnými remeselníkmi a furmanmi, podnikajúcimi ďaleké cesty do Pešti, Miškovca, či Šalgotariánu. Zaoberali sa aj uhliarstvom, ťažbou dreva a jeho spracovaním. V obci sa už v roku 1367 spomína slovenská poľná pec na tavenie železa. Dodnes sa v chotári zachovali hálne (haldy) vyťaženej rudy a banskej hlušiny. Ryžovalo sa tu aj zlato ešte latonickými Nemcami. Svedčia o tom zachované názvy, ako napr. Cinbérok – Zinberg, Zlatné a pod. Najviac slovanských názvov sa zachovalo po pôvodných obyvateľoch slovanského pôvodu. Prekvitalo tkáčstvo, výroba papiera, pestoval sa ľan, konope, chovali sa ovce, dorábala a spriadala sa vlna na výrobu a šitie surovíc. Tieto boli bohato zdobené vyšívanými gemerskými motívmi. Prekvitala aj výroba čižiem. Boli tu šikovní obuvníci, čoho svedectvom bola dobová objednávka 100 párov čižiem pre vojsko Štefana Rákociho. Známi boli aj slavošovskí nožiari. V časoch vzniku papierne sa do povedomia dostali „obrázkári“, ktorí na skle maľovali zbojnícke družiny a hôrnych chlapcov, Jánošíka. Tieto spolu s papierom roznášali do susedných krajín monarchie. Naspäť v nošiach prinášali handry na výrobu papiera (napr. aj pre tzv. košútovské bankovky v polovici 19. storočia). V meruôsmych rokoch sa v zlievárni Hirsch, neskôr v papierni, vyrábali aj kanónové gule. Slavošovce mali aj pivovar.
7. január 2010

Text PaedDr. Milan Sajenko