Kronika života Ondreja Hrica zo Slavošoviec je po 95 rokoch bohatá

Písal ju sám život, v prípade krásneho životného jubilea, ktorého sa dňa 11.12.2008 dožil pán Ondrej Hric zo Slavošoviec. Neuveriteľných 95 rokov, ku ktorým mu prišli zablahoželať okrem syna Otta a jeho najbližších, aj starosta obce Ing. Štefan Bašták, poslanec a predseda historicko-dokumentačnej komisie Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave Dr. Milan Sajenko, predseda MO SZPB pán Ctibor Kurian a zaslúžilý odborár pán Ondrej Gajan.

Pri krátkom posedení s jubilantom nechýbali spomienky na roky neľahkej školy života, začínajúce sa rokom 1913. Mnohým dnes už tento dátum nehovorí veľa. Pre nášho jubilanta je to však významný rok. V ňom sa začal a dodnes pokračuje bohatou mozaikou osobný, rodinný, no hlavne pracovný a tvorivý život toho, ktorému je hodno vzdať hold. Boli to roky, ktoré sú okrem radosti poznačené námahou a úsilím človeka žijúceho vo viacdetnej rodine, z ktorej dnes žije on - Ondrej, familiárne nazývaný aj „Andor báči“, sestra Mariška Smereková, bývajúca v Bratislave a brat Zolo, aktívny vedúci turistického oddielu v Slavošovciach.
Spomienky nášho jubilanta načreli aj do krutých vojnových rokov, keď pôsobil ako dobrovoľník jednotky „ASTRA 2“ a k tragického výbuchu v partizánskom štábe v Slavošovciach 23.10.1944, kde pomáhal zachraňovať životy. Veru, boli to spomienky bolestné, keď našiel telo mŕtveho a výbuchom znetvoreného brata Ladislava, jedného z organizátorov ilegálneho hnutia na Gemeri. I napriek tejto tragédii pomáhal pán Hric odstraňovať škody v jeho druhom domove - v Slavošovskej papierni a ďalej ju chrániť pred okupantmi. Nikdy nestál bokom ani neskoršie, keď bol zámočníkom, majstrom, vedúcim, požiarnikom, strojníkom, predsedom odborovej organizácie, poslancom, brigádnikom. Vždy bol predovšetkým človekom, ktorý si vedel zastať svoje miesto.
Takého ho poznáme aj dnes, milého, úctivého a pozorného, stojaceho na priedomí svojho rodného domu. Veľmi mu v ňom chýba manželka Zuzanka i mladší syn Vladko, ktorí ho predčasne a navždy zanechali. Andor báči však nikdy neostáva sám. Denno-denne kroky syna Otta s obedárom v ruke mieria do otcovského domu. Aj keď je aj on už dnes na dôchodku, snaží sa aspoň takto pomôcť otcovi a udržiavať stále sálajúce teplo rodinného kozubu.

Živio, živio i mnoga leta, Andor báči!
22. január 2009

Text a foto: Dr. Milan Sajenko