Historický Gemer, najmä jeho severná časť, sa stal súčasťou najpriemyselnejšieho územia Slovenska od dávnej minulosti až do polovice 19. storočia. Pomáhali k tomu ložiská železnej rudy vytvárajúce priaznivé podmienky pre železiarsku výrobu.
Medzi hlavné centrá ťažby železnej rudy, výroby železa a jeho spracovanie patrila Muránska dolina. Najstaršie písomné dôkazy poznáme z 13. storočia. V 16. storočí, najmä na vodnom toku Muráň bolo 27 taviacich pecí. Strediskami železiarskej výroby sa stali mestá Revúca a Jelšava a obce Revúčka, Muránska Dlhá Lúka, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Lubeník a Chyžné.
Železiarstvo za viac ako poltisícročie pozitívne ovplyvňovalo rozvoj Revúcej. Podľa najstaršej zachovanej písomnej zmienky o výrobe železa v Revúcej z roku 1557 vieme, že tu bolo sedem hámrov a stálo osem taviacich hút, z ktorých tri v roku 1556 zničili turecké nájazdy. Vysoký počet hút a hámrov dokazuje, že železiarstvom sa Revúčania intenzívne zaoberali najmenej o sto rokov skôr. V meste podnikali v železiarstve predovšetkým Slováci.
Vzájomné vzťahy medzi železiarskymi podnikateľmi, nazývanými šteliari, ale aj vzťahy medzi nimi a robotníkmi upravil hradný pán hradu Muráň Julius Herberstein. Dňa 9. marca 1585 vydal Artikuly šteliarov muránskeho údolia, ktoré platili pre železiarsku výrobu na celom území Muránskeho panstva do roku 1713, kedy prijali šteliari nové artikuly.
Na prelome 17. a 18. storočia začala vo svete prevládať výroba železa vo vysokých peciach. Výroba v slovenských peciach sa stala zastaranou pre veľkú spotrebu dreveného uhlia a pre stratu veľkého množstva železa, ktoré ostávalo v troske. Vysoké pece znamenali veľký pokrok, ale na ich postavenie nemal dosť finančných prostriedkov ani jeden revúcky podnikateľ, a ani podnikatelia v okolí.
Najväčší rozmach železiarskeho podnikania v Revúcej nastal na začiatku 19. storočia. Revúcky richtár Ondrej Šramko, takisto železiarsky podnikateľ, navrhoval vybudovať vysokú pec združením finančných prostriedkov miestnych podnikateľov. Väčšina z nich sa bála rizika. V roku 1806 ponúkol gemerský majiteľ baní a železiarsky podnikateľ Martin Šturman svoju vysokú pec - mašu a hámor na predaj mestu. Keďže mesto peniaze nemalo, Ondrej Šramko začal presviedčať podnikateľov a predstaviteľov mesta o výhodnej kúpe. Rokovania trvali dlhšie. Keď dokázal presvedčiť aj revúcke remeselnícke cechy, aby kúpu finančne podporili, dňa 2. marca 1807 uzavreli dohodu. Mesto odkúpilo od Martina Šturmana vysokú pec - mašu a hámor za 46 964 zlatých a vstúpilo do spoločenstva so spomínaným Ondrejom Šramkom, ktorý do spoločného užívania pridal svoje pece a hámre. Tak v Revúcej vznikla Železná kompánia. Dohoda o jej založení bola podpísaná v Revúcej 1. apríla 1807. Mesto Revúca tak začalo prvýkrát podnikať v železiarskom priemysle.
Železná kompánia mala jednu vysokú pec - mašu, dve slovenské pece, tri hámre, ako i železorudné bane v Železníku. Hodnota majetku bola 93 000 zlatých. Vlastníkmi boli po jednej polovici mesto Revúca a Ondrej Šramko.
Výrobu organizoval Ondrej Šramko a už v prvom roku existencie kompánia preukázala svoju životaschopnosť. Pre posilnenie výroby Ondrej Šramko všetkých presviedčal, aby do Železnej kompánie prijali ďalších podnikateľov s ich výrobnými železiarskymi zariadeniami. Revúcki mešťania s návrhom nechceli súhlasiť, lebo sa obávali, že rozšírenie spoločnosti neprinesie osoh. Neskôr sa predsa len dali prehovoriť a 3. mája 1808 bola v Revúcej podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Stala sa prvou účastinnou spoločnosťou v Uhorsku podnikajúcou v železiarstve.
Muránska únia mala 25 účastín, z ktorých najviac, šesť patrilo Revúcej. Z jedenástich majiteľov, okrem mesta Revúca, bolo sedem šľachticov a štyria nešľachtici. Zakladajúca listina zároveň slúžila ako stanovy spoločnosti. Z nej vyplývalo, že Muránska únia mala mať takéto výrobné zariadenia: dve maše (jednu bolo treba vybudovať), štyri slovenské pece, dvanásť skujňovacích hámrov, osem vykúvacích hámrov a jeden hámor s dvoma komínmi. Keďže v skutočnosti Únia mala jednu mašu, devätnásť slovenských pecí, jedenásť vykúvacích a štyri skujňovacie hámre, museli zlikvidovať pätnásť slovenských pecí a vykúvacie hámre prebudovať na skujňovacie hámre.
V Revúcej bola jedna maša, desať slovenských pecí, sedem skujňovacích hámrov a štyri vykúvacie hámre, ostatné výrobné zariadenia boli v susedných obciach. Sídlom Muránskej únie sa stala hámorná osada Bartová v Revúcej, ktorá stála v priestore dnešného revúckeho futbalového štadióna. Úradnou rečou bola slovenčina. Prvým inšpektorom sa stal Ondrej Šramko. V rokoch 1809-1811 mesto Revúca splatilo všetky pôžičky a záruky a od roku 1812 už dostávalo z podnikania dividendy od 10 000 do 25 000 zlatých ročne. Spravoval ich samostatný pokladník oddelene od ostatných mestských peňazí v takzvanej Handelskej pokladnici.
Stav pokladnice sa pred úradmi utajoval. Všetci, ktorí mali k nej prístup, boli povinní prisahať o mlčanlivosti. Možno aj preto sa o nej zachovalo málo dokumentov. Do roku 1847 sa o spomínanú pokladnicu nezaujímala ani Gemerská stolica, ani Muránske panstvo. V tomto roku fiškál panstva žiadal Revúcu, aby predložilo účty aj z Handelskej pokladnice, čo mesto odoprelo. Financie z pokladnice najčastejšie poslúžili ako príspevky pre obidve cirkvi v meste, platenie daní za mešťanov, prípadne ako milodary alebo pôžičky.
Okolo roku 1820 pri maši v Kieškovej postavili dve budovy Muránskej únie. V jednej z nich bol prvý strojársky závod v Uhorsku. Vyrábal strojové zariadenie najmä pre železiarne v Ózde a Borsodnádasde. Vzácnu budovu v polovici 80. rokov 20. storočia asanovali. Dodnes stojí vedľajšia budova, do ktorej sa z osady Bartová premiestnila správa spoločnosti. Zaujímavosťou je, že v revolučných rokoch 1848-1849 sa Muránska únia podieľala na zbrojnej výrobe. Pre revolučnú armádu dodala 11 515 kusov delových gúľ.
Muránskej únii zo začiatku konkurovala spoločnosť Rimavská koalícia, ktorú 13. mája 1810 založili podnikatelia v neďalekej Rimavskej doline v Malohonte. V tridsiatych rokoch 19. storočia spomínané spoločnosti začali spolupracovať. Spolupráca neskôr dala základ k dohode o ich zlúčení v Rimavsko-muránsku železiarsku spoločnosť. Stalo sa tak 6. júla 1852. Zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Gemerskej železiarskej spoločnosti (železiareň Ózd), ktorá sa pripojila 13. augusta, vznikla jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku, Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť so sídlom v Rimavskom Brezove.
Spoločnosť vlastnila rozsiahly majetok. Surové železo vyrábala v revúckych mašiach. Za mestom smerom na Muránsku Dlhú Lúku pri vodnom toku Muráň bola maša Šramková, známa aj pod názvom Vyšná maša. Zvyšky pece boli odhalené a fotograficky zdokumentované na jar 1986. Už spomínaná maša Kiešková stála v priestoroch dnešnej časti mesta, ktorú poznáme pod rovnomenným názvom.
V súčasnosti tam ako svedok zašlej slávy stoja z kamenného muriva vybudované priestory, ktoré boli pod vysokou pecou. Maša Rudná, nazývaná aj Pri rudných cestách, stála oproti pekárni na dnešnej Priemyselnej ulici. Surové železo spracúvali v hámroch v osade Bartová. Ďalšie hámre - Vinička sa nachádzali smerom na východ od mestských kúpeľov pri vodnom toku Muráň. Hámre Úkorová boli jedinými, ktoré boli vybudované na vodnom toku Zdychava. Stáli povyše Skalky.
V roku 1864 mesto odkúpilo od Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti jeden z bývalých hámrov, v ktorom sa potom vyrábali aj známe revúcke "ťapše" - okrúhle a podlhovasté pekáče. Podľa nich Revúčania dostali prezývku "ťapšáre."

V roku 1881 Revúca predala svoje účastiny v Rimamuránskej železiarskej účastinnej spoločnosti za 372 000 zlatých Viedenskému bankovému zväzu (Wiener Bankverein), ktorý zlúčil Rimamuránsku železiarsku účastinnú spoločnosť so Šalgótarjánskou rafinériou železa. Tak vznikla Rimamuránsko-šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť so sídlom v Budapešti, ktorá bola najväčším bansko-hutníckym koncernom v Uhorsku. Predajom účastín Revúca stratila vplyv na vývoj železiarskeho priemyslu. Spoločnosť onedlho začala postupne odstavovať revúcke železiarske zariadenia. V roku 1895 bola z prevádzky vyradená ako posledná vysoká pec Kiešková. Odstavením železiarskych zariadení v Revúcej prišlo o prácu najmenej 120 robotníkov, živiteľov rodín. Niektorí odborníci odišli za prácou do niektorých závodov spoločnosti, najmä v Ózde a v Borsodnádasde v Maďarsku, mnohí hľadali prácu za morom.
Tak skončilo obdobie revúckeho železiarstva, ktoré sa významne zapísalo do dejín železiarskej výroby na Slovensku. Veď v 18. storočí sa tu vyrábalo 8 až 12% a v polovici 19. storočia až 15% celoslovenskej výroby železa. Slávna tradícia výroby a spracovania železa v Revúcej sa odzrkadlila v erbe mesta, ktorého najstaršia známa podoba je v odtlačku pečatidla z roku 1596. V ňom sú na štíte skrížené hámornícke náčinia - vpravo kliešte a vľavo kladivo. Jeho nosičom je sv. Quirin, ktorý sa stal patrónom mesta Revúca.