O "kapitalistovi" z mokrolúckeho mlyna, obvineniach a vôni mladosti

Juraj Strinka 91-ročný:

...nepochádzam z lesníckej rodiny, narodil som sa v mlyne, tu v Mokrej Lúke pri Revúcej. Otec mlyn vybudoval a celý život zveľaďoval. Išiel aj do Ameriky, aby mal peniaze na jeho rekonštrukciu. Keď sa v roku 1932 vrátil, vymenil všetky mlynské stolice a namontoval turbínu, bol to ten najmodernejší mlyn na celom Gemeri. Neskôr ho za to nazvali kapitalistom. Len zabudli, že v Amerike tvrdo pracoval a kapitál doniesol sem! Mlyn stál na samote, obklopený lesom. Asi aj preto som mal vnútorne vždy blízko k prírode. Poznal som každého vtáčika, stačilo aby chvostom zatrepal... Po meštianke som šiel najprv na gymnázium do Rožňavy, no po piatom ročníku zvíťazila príroda a prestúpil som na lesnícku školu do Banskej Štiavnice. Tú som skončil v roku 1942 s vyznamenaním. Učili nás tam českí profesori. Spomínam si na vynikajúceho Jaroslava Charváta, pestovateľa. Potom, keď českí profesori museli odísť, úroveň štúdia veru poklesla. Pomýšľal som aj na vysokú školu, ale už som sa na ňu cítil aj trocha starý. A najmä - boli vojnové časy, narukoval som a čoskoro som sa ocitol v situáciách, o akých by sa mi nikdy ani nesnilo..

Asi v zlých, však?

Veru hej! Odvelili nás na východ k Dukle. Bol som veliteľ čaty ťažkých guľometov, v jednej z tých dvoch divízií, čo ich odzbrojili Nemci. Veliteľ Hrabovský nás raz zvolal a dal nám pokyn tajne sa pripraviť sa na úder Nemcom do chrbta, aby sme umožnili Rusom prejsť cez Karpaty. ... Mali sme vybudované bunkre na kóte Tokarna nad poľskou Zyndranowou. Raz pribehla spojka: “...pán veliteľ, zle je, odzbrojujú nás!“. Nemci išli od bunkra k bunkru a brali zbrane. K nám prišla trojica, ktorú som dobre poznal: veliteľ, esesák a jeden Gruzínec, pôvodne zajatec, ktorý Nemcom odprisahal vernosť. Nevedeli, že máme v bunkri ukrytého Rusa, ktorý udržiaval kontakt s partizánmi. Ten vyšiel von a namieril na tých troch automat. Veliteľa zastrelil na mieste. Bol to mladý chlap, raz mi ukazoval aj fotografiu manželky. Nemohol som mu pomôcť. Gruzínec sa hodil predo mnou na kolená, Rusa sa mi podarilo uprosiť. Prišiel rad na esesáka, automat však - cvakol naprázdno! Nemec začal bežať a bolo zle – prezradí nás! Rus sa rozbehol za ním a v behu strieľal z pištole, čo bol pred chvíľou odobral práve esesákovi. A mal šťastie – prestrelil mu tepnu na ruke, ďaleko potom už neodbehol... Všetci sme utiekli na slovenskú stranu. Trvalo mi 21 dní, kým som došiel do Revúcej. Tu som sa prihlásil k vojakom - povstalcom. Zanedlho sme išli asi dvadsiati nákladiakom do Ľubeníka, nevedeli sme, že sú tam už Nemci. Keď sme prichádzali k mostíku, ozvali sa výstrely, zarinčalo sklo, šofér sa zošmykol pod sedadlo, druhý spolujazdec vypadol na cestu. Vyskočil som z auta rovno za železničný násyp do jelšiny.... Zachránili sme sa len dvaja... Ostali sme potom v lesoch. Raz horela Mokrá Lúka a ja som v noci zbehol dole, pozrieť čo je s našimi. Prišiel som popamäti na náš dvor. Dačo sa mi nezdalo... Tu, vari len desať krokov predo mnou, si ktosi zapálil cigaretu... Nemec! Strážil tam autá. Keby nie tej cigarety, už vám to dnes nerozprávam...

Zdá sa, že v tých najťažších chvíľach vás sudičky podržali...

Ale áno. Treba mať v každej situácii pokojný úsudok. Vždy som sa snažil najprv rozmýšľať a až potom konať. Ale musíte mať v sebe aj energiu. Tak, ako keď som sa po vojne vybral hľadať si prácu. Obtočil som kolesá na bicykli namiesto pneumatík starými hadicami a išiel do Košíc na lesný podnik. Povedali, že voľné miesto je na závode v Muráni, tak som tam nastúpil za pestovateľa. Ale dlho som tam neostal, zobrali ma do Jelšavy na Štátnu horársku školu. Tri roky som tam učil pestovanie. Škola sídlila v coburgovskom kaštieli. Väčšina mojich žiakov boli vojaci a partizáni, ktorí vtedy mali prednosť. Pomôcok nebolo, museli sme si väčšinu vyrobiť sami. Jednu som dokonca zabezpečil aj nechtiac – lebku medveďa. Vyšiel presne z miesta, kde večer pred tým vyšiel diviak. Keď sa ma vypytovali ako sa to stalo, odpovedal som – errare humanum est...

Aké boli potom vaše osudy?

Vrátil som sa na muránsky závod. Robil som polesného v doline Karafová. Tam som zažil ďalšie nedobré časy. Lesník Kubík išiel vyznačovať s brigádnikmi ťažbu pod Stolicu. Práve desiatovali pri chate Anka, keď počuli ranu. Kubík kázal chlapcom čakať a sám vybehol hore priesekom. Chlapci počuli Kubíka zakričať: „dávaj flintu!“ A potom kohosi iného: „počkaj, ja sa s ním porozprávam!" Kubíka strelili rovno do srdca! Chlapci videli štyroch pytliakov. No sami sa zachovali nečestne – mŕtveho Kubíka okradli o hodiny s retiazkou... Keď nebohého znášali na nosidlách a zastavili sa, aby si oddýchli, odrazu vyskočil spoza stromu akýsi chlap a začal utekať. Asi to bol jeden z pytliakov, ktorý si chcel vypočuť, či nie sú prezradení a myslel si, že ho zbadali... Vrahov nikdy nevypátrali... A poviem vám, že len týždeň pred tým som aj ja zažil niečo podobné, ale nebol som tak horkokrvný ako Kubík, radšej som sa otočil... Človek je vzácnejší ako jedna jelenica...

Veľa smutného spomínate ...

A to nie je ešte všetko... Jedno ráno prišli za mnou na polesie traja eštebáci a zobrali ma do vyšetrovacej väzby. Obvinenie malo 32 bodov: že som nemal na voze pripevnenú červenú hviezdu, že som zastrelil kunu, že som mal v garáži škatuľku zhrdzavených ruských nábojov, že som žandárom nedal odviesť prihotovené drevo, že... Na súd som čakal vo väzbe štyri mesiace. Odsúdili ma na pol roka. Odvolal som sa do Košíc, tam ma oslobodili. Ale stranícky funkcionár v Revúcej trval na tom, že ako syn kapitalistu musím nastúpiť na nútenú prácu... Dva roky som potom robil robotníka v revúckom Lykotexe. Napokon som sa mohol vrátiť na závod, kde som pracoval ako prevádzkový inšpektor pre ochranu lesa a pestovanie. Všade, kde sa to len dalo, sme vtedy zakladali lesné škôlky, riaditeľ Kriška na tom trval. Viete, ja tejto dobe dobre nerozumiem, akoby sa les už nemal ani pestovať a všetko malo len samo rásť. Veď by to tak nemalo byť! Vždy som sa snažil, aby sa popri hlavných drevinách dostali do lesa aj tie ďalšie. Napríklad lipu vtedy nik nechcel a mne to pripadalo, ako keď užitočného človeka zaznávajú... Tak som ju často primiešal k ostatným. Bol som celý život včelár a vôňa lipy v lese bola pre mňa jednou z najkrajších... No viete, keby som sa mal dnes znova rozhodnúť, tak by som už asi lesníkom nechcel byť. Myslím, že lesy sa veľmi žalujú. Len akoby ich nik nechcel vypočuť. Lesník mal kedysi svoju hodnotu, každý ho rešpektoval. Dnes píla v lese rinčí v nedeľu a nik tam nebeží, hoci je jasné, že ide o čosi nepoctivé... Mnohí si robia čo chcú... Na jar sa mi ženy núkali do roboty, dnes ich nik nevolá... Trápite sa s lykožrútom, ale koľko dreva sa dnes odkôrňuje?! My sme všetko odkôrňovali a potom kôru pálili... Kdeže druhá, či dokonca tretia generácia!

Ani deviate decénium vás nepripravilo o duševnú sviežosť. Prezradíte čitateľom recept na takúto neobyčajnú kondíciu?

Nemám osobitný recept. Možno máte teraz aj pocit, že som sa dosť nasťažoval, ale verte, toho pekného bolo v mojom živote oveľa viac, ako zlého. Viete, ono je to asi tak, že koho život zamlada vyobracia, tak tomu Pán Boh neskôr nadelí aj kopec dobrého. Mal som vždy šťastie aj na skvelých kolegov, poľovníkov. Duševnú harmóniu som čerpal z lesa a z mojich včielok, ktorým som sa venoval po celý život. A nad tým všetkým bola moja rodina, ktorá je dodnes okolo mňa. To je asi to najväčšie šťastie. A viete, ako krásne to znelo, keď sa na horských muránskych lúkach rozliehal spev žien – hrabáčok? Tá doba mi dodnes vonia senom, lipou i mladosťou... Žili sme veru pekný život.


Ján Mičovský

POZNÁMKA: Príspevok je prevzatý so súhlasom redakcie z časopisu Lesník č.12/2008