Šva pódali našä stará mať - v revúcke reši
Ľudovít Barančok
A šva ešťe pódali. Že ni múdro je dobiadzeť do hada bosó nohó. Povedz praudu a prebijú ťi hlavu. Koď se na lúke nepohrebe seno alebo otava došista, zdochne krava od hladu. No, nemajú praudu?
Mlaďí se vyrichtovali na jermok do mesta. Už na cesťe buli, koď z dvora na nich krišeli stará mať, šva celá ulica pošúla: "A nezabudniťe mi kúpiť prďelník". Jáj, stará mať, ve to je ni prďelník, ale trdelník", zahanbene pódali mlaďí. "No ta dobre, koď ni tot, ta tot mi kúpťe". Stará mať vedeli svojo.
V roďine bula velká hosťina, hosťó velé, pri dĺhom stole seďeli, prišli aj pán farár. Na konec, koď se šitko pódalo, šva se pódať malo a aj zedlo a vypilo, pán farár stáli zpoza vrch stola, otfúkli si poďekovali za šicich a zaspiavali: "Ďakujeme ťi Bože, že si nás z ničoho nasýtiť ráčil". Hosťe se rozišli a stará mať najedovaná pódajú: "Šva by ho zavälo aj s takó robotó. Pól brava se zedlo, ešťe aj kuršetá a deš inšia, demožóny vína vypilo, aj kelá pálenka pešeťená a že z nišoho ... No ve oni ešťe pán farár prídu do nás".
Poťeškalovali si medzi rešó stará mať: "Našä krava je jelová už aj tri roky, lebo za behania se velé plaťí. Šva by ho zavälo z bujäkom. Dakoďi aj zadarmo na kravu skošil a ťeráz kelia peneze treba dať a ešťe aj prosiť se dá. Takia mámo dnes bujäky. A šitko zdraželo, ešťe aj tot bujäšisko.
A ináč ak se majú? "Ta kapem po biaďe. Ak starý šlovek. Už se len dák vytrápím do ťé smrťi. Nohy, ruky šloveka lámu, nohy se podlamujú, ledvác ďich lapem. Porušenobohu. Dák bulo, dák bude. Šva komu súďeno, to ho nemine. "Éj, veže ni tak, stará mať. Len nech ešťe pobudnú medzi namí, veselši nám je a aj múdrria slovo by nám chýbelo. A pokim su tu, my zmo mladší. Ďekujemo im za reš a dobriho zdravia im vinšujemo".