Ako sa dostal správca Matice slovenskej Jozef Škultéty z Potoka do Revúcej

Keď mladý a nadšený Dr. Ján V. Ormis zašiel za správcom Matice slovenskej Jozefom Škultétym, aby mu navrhol, že by rád uverejnil jeho spomienky pri príležitosti jeho osemdesiatky, baťko len nedbanlivo hodil rukou, ale napokon sa mu táto myšlienka pozdala.
"Nuž, čo povedať?" Škultéty sa usadil do veľkého kresla, privrel oči a myšlienkami zaletel do svojej rodnej dedinky. Ticho hovoril: „Narodil som sa v Potoku 25. novembra 1853. Potok je malá dedinka vedľa Ratkovej. Bol tu richtár i učiteľ. Učiteľ sa volal Holko a bol príbuzným malohontských kňazov Holkovcov, pravdepodobne Mateja Holka mladšieho. Na Potoku niet fary, krstili ma v Hrušove, kde patrí Potok ako fília.“
Potom Škultéty prešiel so spomienkami na otca, ktorý sa narodil v Polerieke v Turci. Bol katolíckeho náboženstva, ale bol vlažným katolíkom. Matka pochádzala z dobrej evanjelickej rodiny. Škultétyho otca ako coburgovského horára služobne pridelili na Potok, kde sa Jozef narodil.
Zakrátko ho preložili južnejšie, do Sútora, kde začal chodiť aj do školy. Vyššie ročníky ľudovej školy navštevoval v Rimavskej Sobote, tu vychodil aj štyri roky gymnázia „v spojenom protestantskom gymnáziu“, ktoré vzniklo spojením evanjelického gymnázia v Ožďanoch a kalvínskeho gymnázia v Rimavskej Sobote.
Keď ako tretiak z gymnázia prišiel na prázdniny domov, do Kamenian, kam sa rodičia presťahovali, chodil k Michalovi Bakulinymu, jednému zo „sokolov“, ktorému spolu s Daxnerom a Franciscim v revolučných časoch v Plešivci už Maďari pod šibenicou zakladali povraz na krk, „na divadelné próby slovenské“. Bakuliny totiž v Kameňanoch ako dôchodca nacvičoval so študentmi divadlo. Prišli ta z Levoče i Revúcej, a čo „šuhajíci porozprávali o svojich školách, mne to prichodilo ako povesť, ktorú počúvajúc mráz ťa prechodí, a predsa nechcel by zapchať si uši, predsa zachytávaš každé jej slovo,“ napísal Škultéty, spomínajúc na tie časy. Ten mráz, to bolo jeho maďarónstvo.
Učili a vychovávali ho maďarsky, národne sa uvedomil až v slovenskom gymnáziu v Revúcej, kam z Rimavskej Soboty prestúpil v roku 1867, lebo z Kamenian tam bolo len dve hodiny chôdze. Ako spomína Škultéty, v Revúcej jeho „maďarónska hlava dostala závrat“. Obe gymnáziá nebolo možné ani porovnať. Študentský život v Revúcej bol čulý, vydávali tam rukou písané časopisy, a to nie jeden, ale hneď štyri: Zora, Svit, humoristické časopisy Bubon a Lancuško. I predagógovia sa k študentom správali priateľsky. Svojich študentov povzbudzovali nielen v štúdiu, ale aj v samostatnom účinkovaní na verejnosti mimo školy. Samozrejmosťou bolo samovzdelávanie v krúžkoch, nacvičovanie divadla, debaty o časových, politických a národných problémoch, pravidelné navštevovanie pomerne bohatej školskej knižnice, v ktorej boli i slovenské časopisy.
Vynikajúci pedagógovia – riaditeľ gymnázia August Horislav Škultéty, profesori Samuel Ormis a Branislav Zoch – boli pre študentov vzormi. S direktorom boli „jedného priezviska“, ale nebolo medzi nimi „nijakej inej príbuznosti“.
Pri revúckom gymnáziu bol aj učiteľský ústav, ktorý však nemal právo verejnosti, nemohol dávať učiteľské diplomy. Do tohto ústavu chodil Škultéty od šiestej triedy po ôsmu.
Literárne však začal pracovať už v Revúcej, v školskom roku 1869-1870 prispieval do rukopisného časopisu Svit.

Pripravil JUDr. Ondrej David

Použitá literatúra: Winkler, Tomáš: Jozef Škultéty svedok čias minulých. Martin, Matica slovenská 2003.