Krčmy a hostince na Muránskej doline - kedysi a dnes

Pán Muránskeho panstva Tomáš Séči 6.1.1612 udelil Revúcej právo výčapu piva a vína a 15. 5.1613 jeho syn Juraj Séči povolil mestu prvú krčmu, a tým boli úradne, "z moci najvyššej“ dané základy pitia alkoholu v tomto meste. Tak naznačujú kroniky. Ale my predpokladáme, že naši pradávni predkovia poznali moc plodov záhrad a okolitej úrodnej prírody tohto kraja a prišli na to, že sú nielen na jedenie, ale že majú v sebe aj silu povznášajúcu, ktorú si vedeli aj z nich vykúzliť. Takže všetku vinu za ovlažovanie sa alkoholom nemôžeme váľať na Séčiovcov. V tom čase mal vzniknúť v Revúcej aj pivovar (zanikol v 60. rokoch XIX. stor.), v ktorom čas varenia piva revúcky bubeník dôležito oznamoval: „Dáva se na známosť šicim Revúšenom a Malorevúšenom, že se od pondelka do soboťi zakezuje v potoku Zdichavka prať, do potoka síkať a srať, bo se buďe meskia pivo variť“.
V krčme čo-to bolo treba poriešiť, a aj záležitosti úradné a richtárske, aj obyvateľov pribúdalo, a tak jedna krčma v meste nestačila. V roku 1810 ich už bolo šesť. Čapovalo sa pivo z mestského pivovaru, víno z Jágru a Miškovca, pálenka pálená krčmármi, alebo kupovaná. Mesto z čapovania piva v tom čase malo čistý zisk 40743 zlatých. Naši predkovia popíjali, mestskú pokladnicu napĺňali, krčmári sa vzmáhali. A vždy sa bolo kde zabávať a popíjať: v zemianskej kúrii na Skalke, ktorú majiteľ v roku 1815 daroval mestu, po roku 1817 v mestskom dome s krčmou, po roku 1829 v mestských kúpeľoch a v roku 1871 mestský výbor rozhodol o výstavbe mestského hostinca, budúceho Traktíra „takrečeno – rongyosa“. Budúci hostinec nazvali „ronďošom“ podľa krčmy na námestí, ktorý hostinec nahradil.
Ubiehali desaťročia, krčiem vždy nadostač bolo a tiež ľudí v nich. Neprinášali len zábavu, ale aj problémy. V roku 1822 pri požiari v meste musel zasiahnuť richtár, keď „všetkým krčmárom kľúče odebral a tak nemali lidé prístup k ožralství, ale šli oheň hasiť“. Ďalšie nariadenie znelo: „Nemá sa pri ohni pálenka ani spomenúť, tým méne lidem rozdávať. Víme to dobre, že lid revúcky za pálenku všecko dá a všecko opustí, miluje pálenku nad Boha“. Nuž, prísne to bolo hodnotenie našich predkov, ale v roku 1829 mesto muselo znovu vydať nariadenie, ktorým prísne zakázalo predaj alkoholu počas požiaru. Zaujímavý je aj počin z 30. 4. 1924: „Na Československom štátnom reálnom gymnáziu v Revúcej vznikol krúžok abstinentských žiakov, ktorý mal 96 členov“. Píše sa rok 2009 a takýto čin by sa zišiel i teraz, keď vidíme deti a mládež už ráno pred vyučovaním i počas neho oddávať sa fajčeniu v okolí škôl, alkoholu k večeru a hulákaniu po meste v nočných hodinách.
Mojej generácii zostali v pamäti krčmy, hostinec: revúcke Kúpele s nezabudnuteľnými majálesmi a hasičskými zábavami, Traktír – neskôr Kohút, Nižná, Vyšná a pri niektorých kolkárne s duniacimi bubnami a známym hlasom „keď padali kolky“. Časom pribúdali krčmy, bufety, hostince, reštaurácie ako huby po daždi a je ich dnes – ťažko aj spočítať. A to všetko začalo v Revúcej v rokoch dávnych, keď tí muránski páni udelili nášmu mestu právo výčapu piva, vína a povolili krčmu. Aj to je kus histórie mesta.
16.3.2009

Ľudovít Barančok