Obrázok predstavuje prácu pána Ernesta Hausera z Revúcej, ktorá je produktom jeho voľnochvíľneho snaženia. Muránka v zime, tak pomenoval svoju olejomaľbu, ku ktorej pridal i príznačné poetické riadky, voľne dokresľujúce jeho vzťah k spomínanej riečke: Rieka M u r á n k a Pod lopúchmi v klenbe zelenej zrodil sa sťa kryštál pramienok vody priezračnej. Pohráva si zrnkom piesku preskakujúc zo skalky na skalu a vo veselej vrave, poháňa mlynček detskej chasy. Zacláňa si zrak svoj z tmy jaskynnej Muránskych vrchov a čaká bračeka, čo zpod Kohúta mu máva. To Zdychavský potok ramenami sa odráža a raz skočí a raz plynie v tichosti jazierka, v ktorom dravé rybky svoje meandre plutvami šibú, aby mušku či komára na obed si chytili. Pod mestom Revúcej, bratia sa stretnú v šume vody, čo z hati padá, mokré bozky na stretávku si dajú a vedno v silnom koryte svoje vody lejú. V Muránskej doline v Ľubeníckej postati, narastú v jazernú hlbočinu, aby svojou silou v bani skalu roztrhali a potom z Mikovej pod paže k hlavnému toku sa vrátili a v tichých vodách Slanej a mohutného Dunaja, sa s Čiernym morom objali. Muránka, Muránka, ty vodička priezračná, vieš byť dravá, keď v storočných vodách sťa Dunaj vyzeráš a reveš, reveš ... stromy drvíš, ešte i mesto tvoje po tom má meno - Revúca, mestečko naše! A čo v zime, keď mrazy udrú...? Zmeníš sa na kráľovnú zimy a ľadu a v nedoziernej kráse oblečieš svoj šat, na obdiv našich očí ... Ernest Hauser, Revúca 15.01.2009
Obrázok predstavuje prácu pána Ernesta Hausera z Revúcej, ktorá je produktom jeho voľnochvíľneho snaženia. Muránka v zime, tak pomenoval svoju olejomaľbu, ku ktorej pridal i príznačné poetické riadky, voľne dokresľujúce jeho vzťah k spomínanej riečke:
Rieka M u r á n k a
Pod lopúchmi v klenbe zelenej zrodil sa sťa kryštál pramienok vody priezračnej. Pohráva si zrnkom piesku preskakujúc zo skalky na skalu a vo veselej vrave, poháňa mlynček detskej chasy.
Zacláňa si zrak svoj z tmy jaskynnej Muránskych vrchov a čaká bračeka, čo zpod Kohúta mu máva. To Zdychavský potok ramenami sa odráža a raz skočí a raz plynie v tichosti jazierka, v ktorom dravé rybky svoje meandre plutvami šibú, aby mušku či komára na obed si chytili.
Pod mestom Revúcej, bratia sa stretnú v šume vody, čo z hati padá, mokré bozky na stretávku si dajú a vedno v silnom koryte svoje vody lejú. V Muránskej doline v Ľubeníckej postati, narastú v jazernú hlbočinu, aby svojou silou v bani skalu roztrhali a potom z Mikovej pod paže k hlavnému toku sa vrátili a v tichých vodách Slanej a mohutného Dunaja, sa s Čiernym morom objali.
Muránka, Muránka, ty vodička priezračná, vieš byť dravá, keď v storočných vodách sťa Dunaj vyzeráš a reveš, reveš ... stromy drvíš, ešte i mesto tvoje po tom má meno - Revúca, mestečko naše! A čo v zime, keď mrazy udrú...? Zmeníš sa na kráľovnú zimy a ľadu a v nedoziernej kráse oblečieš svoj šat, na obdiv našich očí ...
Ernest Hauser, Revúca 15.01.2009