V mojej mladosti - počas letných prázdnin - ma otec brával po nedeliach na potulky prírodou. On ako poľovník si išiel popozerať zverinu, stav krmelcov a všetko, čo predpisoval lesný poriadok. Mnohokrát sa stávalo, že sa ku nám pridal otcov priateľ - ujo Jožko, renomovaný akademický maliar z nášho mesta. Ja som mal vždy veľkú radosť, lebo som vždy počul rozličné zážitky z jeho "vandrovky", ako on nazýval svoje štúdiá na výtvarnej akadémii v Budapešti.
Po prejdení polovice revíru, kde sa nám pošťastilo vidieť srnčie stádo a šantiacu líštičku, poskakujúcu od jednej myšacej diery k druhej, sme našli krásnu čistinu s výhľadom do širokého okolia a v zlatej línii tohto pohľadu sa impozantne vypínal majestátny vrch, dominanta nášho mesta. Ujo Jožko si vybral z ruksaku skicár a uhoľ, porozhliadol sa a začal energickými ťahmi kresliť. Po chvíľke ticha, kedy každý z nás svojím spôsobom vnímal okolitú krajinu, sa ujo Jožko ozval. Na tento moment som sa tešil, lebo náš "pingáloš" (tak sa vravievalo maliarom podľa latinského pingo, čo znamená farbiť, maľovať) si pri rozprávaní nedával servítku pred ústa a sem-tam padli aj také slová a aj vety, ktoré neboli veľmi vhodné pre moje mladé uši. Otec vtedy len prevracal očami a miernym kopnutím do jeho topánky ho upozorňoval, aby sa miernil. On len mávol rukou - veď vraj čo sa v mladosti naučím, to v starobe akoby som našiel.
Toto však nebolo podstatné. Začal príbeh...

"Raz, počas mojej vandrovky, som sa zobral, sadol som na vlak, ani sa nepamätám ktorým smerom a po polhodine som len tak nablind vysadol na malej staničke. Uvoľnene som sa poberal príjemnou letnou krajinou, vychutnával si krásne okolie s vinicami, ktoré sa usmievali na dedinu, kde lastovičky kreslili veniec kruhov okolo kostolnej veže. Na ulici nebolo ľudí. Kto mal zdravé ruky, pracoval na poli, alebo vo vinici, kde začínala dozrievať prvá úroda hrozna.
Odbočil som teda do viníc, dúfajúc, že tam stretnem model na realizáciu mojej inšpirácie, čo ma zožierala už dávnejšiu dobu. Ako tak kráčam, na moje veľké potešenie, oproti mne ide môj typ. Bol to starec, vyzerajúci ako Matuzalem, ktorý na pleci niesol motyku. Mohutná brada zakrývala tisícimi vráskami prebrázdenú tvár.
"To je môj človek," konštatoval som s potešením. Sedliak so stareckou úctou strhol z hlavy klobúk...
"Pochválen ...!"
"Na veky. Kdeže, kde, báči?"
"Do vinice idem."
Spolu sme teda vykročili a v mojej hlave sa rojili myšlienky. Ako získať starkého na moje zámery.
"Báči, ja by som chcel s vami uzavrieť jeden obchod, ktorý by bol osožný pre oboch." Začudovane sa na mňa pozrel a čakal, ako budem pokračovať.
"Odmaľujem vás."
"No veru z toho nebude nič, lebo ja mám robotu vo viniciach. Som len chudobný nádenník."
"Zaplatím vám dennú plácu. Koľko to je?"
"A čo bude moja robota?"
"Nič, báči. Budete sedieť a oddychovať a ja vás budem pingálovať".
Báči chvíľu uvažoval a potom povedal: "Tridsať grajciarov a viertel pálenky (štvrť litra)."
"Tu je moja ruka, dostanete, čo požadujete."
Po takto uzavretom obchode sme sa pobrali nazad do dediny. Mal som ho maľovať v jednej malej chalúpke na hornom konci. Po ceste sa báči ešte dvakrát ozval. Po prvýkrát hovoril: "Ale v našej dedine je denná pláca štyridsať grajciarov a pol litra pálenky." Aj s tým som súhlasil, ale po pár krokoch znova meditoval: "No, ale v pracovnom čase je pláca päťdesiat grajciarov denne a liter! A z toho nepôjdem dole ani o cól." Pozrel som sa s úsmevom na báčiho a prisľúbil som, že jeho požiadavku splním.
Na moje šťastie sme prišli k báčiho chalúpke, lebo kto vie, ako by bol môj obchod dopadol. Drobčiaca "aňóka" otvorila dvere a keď sa dozvedela, že piktor chce odmaľovať starkého, povedala:
"Jaj, nech sa nenechajú odpingálovať, lebo bude s nimi koniec, to im vravím." Onikala starkému. Keď sa však dozvedela o mojej ponuke, táto novina aj jej podlomila nohy, pričom nedôverčivo potriasala hlavou.
Tri dni som báčiho maľoval, no na štvrtý deň, keď som prišiel do chalúpky obraz dokončiť, našiel som dvere zavreté a ešte k tomu boli na dverách priklincované dve brezové metly v tvare kríža. Bolo mi to podozrivé, a tu sa z okna ozvala "aňóka":
"Odídu od nás Belzebubov syn! Keď už odmaľovali z tohto sveta môjho muža, k mojej duši sa nedostanete!"
Potom som sa dozvedel, že starký - môj model - náhle v noci zomrel. Pobral som sa ku miestnemu kováčovi, kde som bol ubytovaný a navyše, musel som o celej veci pouvažovať. Vtom niekto zaklopal na dvere mojej izbietky. Do dverí vošla pekná mladá dedinská žienka.
"Dobré ráno prajem, ruky bozkávam. Pána maliara hľadám."
"Dušička, nuž aké máte prianie?"
Dušička sa pustila do plaču odhŕňajúc rukávec z blúzky a povážlivo nadvihla sukňu. Mimovoľne som sa načiahol za paletou, keď "dušička" prehovorila:
"Prosím ich pekne!"
"A o čo prosíte?"
"Aby ste odmaľovali z tohto sveta môjho muža" a ukazovala na holých častiach tela náladové fialkasté fľaky. "Skoro ma včera prizabil latou. On robí strážnika na poliach, keď je úroda. Nechytil zlodeja, tak si na mne zlosť vylial ..."
Okolnosti nadobúdali dramatický spád, čo dosvedčil i môj pohľad na ulicu, kde skupina dedinčanov po domoch zháňala "čiernokabátnika", čo v ich dedine odmaľováva do večnosti.
Schytil som svoje "herce-ferce", dal som zbohom malebným viniciam, aj lastovičkám, ktoré kreslili svoje kruhy okolo kostolnej veže a vyparil som sa z dediny..."

Takto skončil svoje vyprávanie náš priateľ - ujo Jožko, ktorý medzičasom nakreslil štyri skice. Pobrali sme sa domov k dobrému nedeľnému obedu, naplnení dojmami z príhody a mojou radosťou z toho, že som mohol byť pri tom a pozerať sa, ako maliar kreslí, čo sa málokomu stáva.

22.12.2008
Ernest Hauser