Ernest Hauser: Muránsky expres, sci fi úvaha

Pri vychutnávaní voňavej čiernej kávy som začal premýšľať nad snom, ktorý sa mi zjavil pred chvíľou. Nebol nereálny a technicky nemožný. Teda pustil som svoju fantáziu na plné obrátky a uvažoval som nad technickým riešením projektu, ktorý by zviditeľnil a dokonale sprístupnil Muránsku dolinu podnikateľom s bohatým kapitálom, ktorý by sa mohol výhodne investovať do jestvujúceho a budúceho priemyslu a tiež do cestovného ruchu. Vytvoriť možnosť atraktívnej ponuky trávenia voľného času miestnym obyvateľom, ako aj turistom a rekreantom. Toto všetko by donieslo regiónu slušné zisky a pracovné príležitosti.

... teda, vošiel som do mojej kabíny - expresu, pohodlne som sa usalašil v hlbokom ušiaku a upriamil som svoju pozornosť na televíznu obrazovku, na ktorej práve prebiehali informácie o nasledujúcej ceste vlaku do Bratislavy.
Nachádzali sme sa ešte päť minút na stanici v Revúcej, ktorá bola postavená v hypermodernom štýle. Bola materskou stanicou všetkých vlakových súprav, ktoré premávali na všetky možné smery s využívaním jestvujúcich a dostavaných tratí. Situáciu, že preprava osôb a nákladov prešla znovu na zmodernizovanú železnicu, vyvolal stav na cestách Slovenska, ktorý bol už v roku 2008 a ďalších tak preťažený, že sa podobal bojovému frontu, keď denno-denne vyhasínali životy v havarijných situáciách. Autobusy sa príliš nemodernizovali a čím ďalej sa stávali nepohodlnejšie. Sedadlá boli natlačené na seba v snahe zvýšiť ich počet a o vykonaní hygienickej potreby ani nehovoriac. Ceny cestovného vzrastali z dôvodu narastania svetových cien ropy. Stav ciest II. a III. triedy bol neuspokojivý. Boli úzke a povrch nezvládal obrovské zaťaženie všetkých druhov kolesových vozidiel. Keď sa mal na Zbojskej nad Tisovcom stretnúť kamión naložený drevom s autobusom, tak to bolo na desať centimetrov, išlo vždy o život!
Stanica Revúca bola križovatkou osobnej prepravy, nehovoriac o bežne prechádzajúcich nákladných vlakoch, naložených kamiónmi, ktoré kedykoľvek v iných staniciach mohli byť zložené a tovar miestne dopravený do tovární, alebo obchodov. Zriaďovacia stanica pre nákladnú dopravu bol Lubeník. Tu bol sústredený priemysel a križovatka na Dobšinú do Rožňavy a Košíc, cez Slavošovce, kde sa spojazdnila trať medzi Lubeníkom a Slavošovcami (tunely a mosty boli na 80% hotové), išlo hlavne o repasiu a dorobenie traťových zvrškov. Zo Slavošoviec do Nižnej Slanej bolo treba trať dorobiť. Podobná situácia bola aj na trati do Tisovca. Od Revúcej po Tisovec sa musel preskúmať traťový kužeľ, mosty a tunel, ktorému chýbal vstupný a výstupný portál a prerobenie tunelových rozmerov na prepravu čo najťažších a najrýchlejších vlakových súprav. Problémom bolo vybudovanie tunela pod Zbojskou do Pohronskej Polhory. Jestvujúca zubačka medzi Bánovom a Pohronskou Polhorou ostala senzačnou turistickou atrakciou s úhľadnými staničkami a výhľadovými bodmi. Všade s bezchybnou obsluhou a v zime s dobrou lyžovačkou na upravených tratiach. Rýchlovlaky a nákladná doprava smerovala cez tunel pod Zbojskou, ktorý bol dvojsmerný s prídavkom cestného tunela ako výpomocnej trasy pre nákladnú, ba i rýchlostnú osobnú dopravu. Z Dobšinej cez priehradné jazero Dedinky až do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne premával visutý jednokoľajový ALWEG, podobný tomu, ktorý sa mal stavať vo Vysokých Tatrách s pomocou národnej zbierky (ktorá zmizla nevedno kde, ako o tom v tých časoch tvrdila bulvárna tlač). Podobná trať v Revúcej nahrádzala mestskú hromadnú dopravu, ktorá smerovala cez Revúčku do Karafovej, kde bol vybudovaný rázovitý hotel s chovnými rybníkmi na lososovité ryby, čiže o čerstvú pochúťku bolo pri príjemnom bývaní postarané. Na vrch Kohút bola vybudovaná moderná kabínková visutá lanovka, z dôvodu lyžovačky na severných stráňach Kohúta, kde bolo do apríla dosť snehu. Vo svahu kopca boli vykonané hĺbkové vrty, kde sa získavala tepelná energia na pohon modernej nízkotepelnej elektrárne, ktorá zásobovala dolinu a koľajovú dopravu elektrickou energiou. Región sa musel postarať o energetické zdroje, ktoré museli zodpovedať normám životného prostredia.
Ušiak, do ktorého som sa vo vlaku usadil, sa začal pohybovať a do nosa mi udrela pikantná vôňa jedla...

Otvoril som oči a hľadal som obrazovku z expresu, ale nachádzal som sa len v našej obývačke. Tak teda zase som zaspal a manželka ma budila na večeru. Sen sa mi zdal senzačný a reálny.
Nezostane sen - snom? Mal by sa stať cieľom! Čo poviete?
november 2008

Ernest Hauser

___________________________________________________________________________ PRÍDAVOK K ČLÁNKU:

115. výročie železničnej trate Plešivec – Muráň v očakávaní ovenčeného vlaku

Z internetu som sa dozvedel, že naša železnica Plešivec – Muráň, tepna Muránskej doliny, bude v sobotu 22.11.2008 oslavovať 115. narodeniny. Toľko rokov uplynulo od tej doby, čo touto dolinou dymil ohnivý tátoš, ktorý sprostredkoval priemyselný rozmach tunajších tovární na výrobu železa a sivej liatiny a prepravu dreva z tunajších lesov a píl. V neposlednej miere služieb to bola tiež preprava osôb, čo znamenalo rozmach obchodu a cestovného ruchu. Táto trať premávala ako lokálka, čo bolo na škodu veci, lebo predĺžením trate do Tisovca a prípadne do Nižnej Slanej by bola trať priebežná a preprava by nebola komplikovaná, tak ako je teraz. Pridržiavajúc sa hesla „účel svätí prostriedky“ sa za vojnového Slovenského štátu začalo s výstavbou tejto strategickej spojnice smerom na Brezno a opačne, z Lubeníka cez Slavošovce a Nižnú Slanú, na východ smerom na Košice. Ako som už v predchádzajúcom článku spomínal, otvorilo by to dolinu, lebo budovanie a výstavba cestnej siete v Národnom parku Muránska planina nemá šancu. Pre zaujímavosť som sa išiel pozrieť na železničnú stanicu v Revúcej, či sa nepripravujú nejaké oslavy. Žiaľ, našiel som len vyľudnenú staničnú budovu. Sivú, smutnú, prázdnu, zamrežovanú a ešte ku tomu počarbanú tzv. „grafitmi“. Vošiel som do nákladnej kancelárie, kde „úradoval“ nejaký pán v žltých montérkach so znakom železnice. Slušne som sa ho pýtal, či nevie o nejakých oslavách výročia trate, ktorá ho živí. Slušne mi odpovedal a troška aj začudovane, že „n i e„. Chvíľku som sa s ním zhováral na tému tunajšej železnice, aj o možnej spojnici na Tisovec, o čom vôbec nič nevedel. „Viete, ja som z Plešivca a len tu zastupujem. Sú na dovolenke.“ Teda som sa odporúčal a odchádzal som zo smutnej stanice domov, zosmoliť tento článoček. Snáď mi ho uverejnia v našich novinách, keď už aj tie oslavy nebudú. Tešil som sa, že príde do Revúcej ovenčený vlak, ktorý bude ťahať krásny, velikánsky parný rušeň a na stanici ho bude čakať slávnostne vyobliekaný dav občanov... Vážení ! Pouvažujte o našej trati, aj keby vás obťažovala svojím hlukom a trúbením, lebo mesto so svojou individuálnou výstavbou trať obkolesilo. Sú však protihlukové bariéry a steny. Veď aj na diaľniciach sa budujú. Zaujmite svoje stanovisko, ale také, že sa DÁ a nie NEDÁ. Touto cestou ďakujem za stanovisko od Jožka Kostiča. Páčilo sa mi. Ďakujem aj internetovej stránke MAJ GEMER za uverejnenie článku, ku ktorému prišlo prajné stanovisko až z Ameriky od Gemerčana. Môj e-mail: hauser.ernest@gmail.com. 21.11.2008, Ernest Hauser, Revúca