Ondrej Herich z RevúcejSpieva sa v prvej slohe jednej z nádherných piesní rázovitej gemerskej dedinky Sirk. Kto vie, ako by skončili nebyť Ondrej Hericha. Len v tomto svojom rodisku ich znotoval 136. V desiatkach podobných miest a obcí Gemera zozbieral, prepísal do nôt a knižne vydal vyše 1250 ľudových piesní. Viac ako Béla Bartók, ktorého tiež uchvátili. Obrovský poklad tradičnej kultúry tohto historického regiónu sa tak už nestratí.

Na návšteve u Herichovcov

Byt, akých sú na Slovensku tisícky. V sivom činžiaku revúckeho sídliska, utopený v nenápaditosti niekdajších architektov. Obývačka, spálňa, kuchynka, pracovňa. Jednoduchý, čistý, obyvateľmi dobre usporiadaný bytík pre prácu aj odpočinok. Kedysi primalý, po vyletení mláďat z hniezda a dostavení sa stareckých bolestí, priveľký. Aspoň pre človeka so zhoršenou pohybovou koordináciou, merajúceho hoci pár metrov dlhé úseky drobnými trhavými krokmi. Od roku 1999 tento 75-ročný muzikant, zberateľ ľudových piesní, hudobný pedagóg, dlhoročný riaditeľ kultúrneho domu i redaktor, ale predovšetkým veľký lokálpatriot Gemera – Ondrej Herich – prekonal päť mozgových príhod a dva infarkty. Tak, medzi prácou. To ho nemohlo nepoznačiť.
Ondrej Herich pri svojom počítačiNapriek tomu z jeho tváre, jemných rúk, držania sa, vôbec ľudskej krásy stále vyžaruje špecifická muzikantská noblesa. Opiera sa pritom však aj o starostlivosť svojej manželky Edity. Sem-tam mu tiež pripomenie niečo z minulosti, čo sa mu ťažšie loví v pamäti. O svojej životnej láske – hudbe však vie rozprávať, akoby čítal z veľkej knihy. Sadne si za počítač, ukáže, čo má v ňom uložené, rozpracované.
„Keď som sa po poslednej porážke pýtal svojho lekára, či môžem robiť na počítači, odpovedal mi príkazom: Musíš! Inak osprostieš. Spadol mi kameň zo srdca. Pri tomto staručkom počítači, prepisovaní textov, notovaní som strávil nezabudnuteľné chvíle života,“ vysvetľuje Ondrej Herich a vzápätí prstami ľavej ruky na klávesnici organizuje vstup do obľúbeného programu. V susedstve počítača leží kôpka notových zápisov, v poličke na priľahlej stene stovka kaziet s nahrávkami viac ako tisícky ľudoviek. Tak, ako ich stovky hodín zbieral po dedinkách Gemera.
Ondrej Herich s manželkou Editou„Chodil som tam večer, po robote. V kultúrnych domoch alebo na obecných úradoch som sa stretával s miestnymi speváčkami, spevákmi. Predspevovali, vyťahovali z truhlíc melódie dávnych predkov, sledovali pritom každé slovko textu, aby bolo v pôvodnom nárečí... Ja som to všetko nahrával, zapisoval. Tak to bolo v Chyžnom, Mokrej Lúke, Muráni, Muránskej Hute, Muránskej Zdychave, Ratkovskom Bystrom, Sirku, Turčoku a mnohých ďalších obciach stredného Gemera,“ spomína Ondrej Herich. V dedinkách západného Gemera to mal o to ťažšie, že je tam odlišný dialekt. Veľmi mu pri tom pomohli miestni folkloristi. V Rejdovej Mária Liptáková, Mária Brdárska, v Rožňavskom Bystrom Helena Šoltésová, Zuzana Tomková, Mária Molnárová, vo Vlachove Juraj Kováč, vo Vyšnej Slanej Zuzana Tomášiková a podobne to bolo aj v Kobeliarove, Čiernej Lehote, Rakovnici, Gemerskej Polome... Na stretnutia, spoluprácu s týmito ľuďmi rád spomína.

V dedových šľapajách

Pravá ruka už dnes Ondreja Hericha celkom neposlúcha. Preto sa musel vzdať aj svojej, po manželke Edite druhej najdôležitejšej životnej družky – huslí. Životom ho sprevádzali od základnej školy. Ďaleko ich však neodložil. Len do rúk vnuka Maroša, ktorý ako primáš donedávna viedol detskú ľudovú hudbu v Revúcej. Teraz ho sprevádzajú pri vysokoškolskom štúdiu. Nepadlo jablko ďaleko od stromu. Maroš pomohol starému otcovi tiež pri prepisoch nahratých piesní do nôt. Po tom, ako ho začalo sklamávať zdravie. Aj jemu sa zachveje srdiečko, keď začuje: „Jajhe milí ši či je ni ťäško, koj si sklamav to mojva srdžiaško..“
Vyznamenanie mesta Revúca pre Ondreja HerichaA teší ho, že túto, i stovky ďalších gemerských piesní, si budú môcť zásluhou jeho starého otca Ondrej Hericha vypočuť budúce generácie, najmä z repertoáru mnohých gemerských folklórnych súborov, ktoré z jeho zbierok piesní často čerpajú a bohato ich využívajú. Piesne stredného Gemera (Revúca 1998), v ktorej je v miestnom nárečí a v notovej úprave zapísaných vyše 400 piesní z 13 obcí (Sirk, Muránska Zdychava, Muránska Huta, Muránska Lehota, Muránska Dlhá Lúka, Muráň, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Chyžné, Magnezitovce (predtým Mníšany), Turčok, Revúca a Ratkovské Bystré), Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy (Rožňava 2001), Piesne Nového Klenovca (Kráľ 2003), Spievajúci Šumiac (2004), texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919 od autora Jozefa Škultétyho (Jelšava 2006), ale aj kniha textov v gemerských nárečiach Šva sä stálo, ši sä nestálo f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri (Muránska Dlhá Lúka 2002), Z histórie obce Sirk (Sirk, 2005), či notová príloha k publikácii Klimenta Ondrejku Tance, obyčaje a piesne Gemera (2005)... To je strohý výpočet publikácií Ondreja Hericha, nositeľa najvyššieho vyznamenania mesta Revúca – Zlatého Quirina. Človeka, ktorý urobil pre svoj rodný kraj viac, ako musel.

Text a foto: Roman Grebáč
(Prevzaté so súhlasom autora z týždenníka Farmár č.14/2009)