Ondrej Herich už nie je medzi nami, ale to, čo zanechal, nám nedá na neho zabudnúť

Sirk bol jeho rodnou dedinou, na Sirk vždy spomínal, ospieval ho v pesničkách a opísal vo svojich publikáciách. Pozdejšie nebol to len Sirk, ale i stredný a horný Gemer. Bolo toho hodnotného a pekného veľa. A boli to aj „príbehy, kotria preslávili našo dedžiny“ pod názvom „Šva sä stálo, ši sä nestálo...“.
Ondrej Herich, Sirkovan, maturoval na Gymnáziu v Revúcej v roku 1953, od ktorého roku tu začal i pôsobiť a byť Revúčanom s tým, že neprestal byť Sirkovanom. A stal sa organizátorom kultúrneho a spoločenského života v Revúcej. Bol hudobníkom, primášom, redaktorom, vydavateľom, učiteľom, milovníkom nárečia, veľa rokov riaditeľom Mestského kultúrneho strediska. Ale predovšetkým bol všestranným muzikantom, v našej pamäti ním aj zostane i jeho muzicírovanie a pekné melódie, vylúdené z jeho primášskych husieľ. V pamäti nám tiež zostane ako zberateľ a upravovateľ ľudových piesní z Gemera a Malohontu, ktorých je veľa a ktoré nám zostanú, pretože do posledných chvíľ života, náš drahý Ondrej úzkostlivo dbal, aby sa všetko pekné z jeho a nášho Gemera v piesni, či v reči zachovalo, nič nezabudlo.
V spomienkach Ondreja Hericha sa uvádza: „Starí otec, dobrí muzikant, tak buli pódali, eš kto via, tag via a kto nevia, nech bi bars akia školi mav, aj dobrú vec pokazí. A mojä stará mač mi tak vikladali, eš koj som sä jä narodživ, bula strašná zima.“ Bolo to 9. januára 1934 v Sirku. A dňa 19. apríla 2010 Ondrej Herich po dlhej a ťažkej chorobe umiera. Rozlúčili sme sa s ním na cintoríne v Revúcej, za veľkej účasti Revúčanov a ľudí z okolia, so sprievodným pekným slovom i za doprovodu dojímavých melódií, zborového spevu, hlasov dychovej hudby a cimbalovej muziky. Ondrej Herich už nie je medzi nami, ale to, čo zanechal, nám nedá na neho zabudnúť.
Ďakujeme Ti, Ondrej, a lúčime sa s Tebou!

Ľudovít Barančok