Z dvadsaťročnej Revúckej Gemerčanky sa stáva statná nevesta

Koncom minulého roka dychová hudba Gemerčanka z Revúcej oslávila okrúhle jubileum. Dvadsať rokov svojej aktívnej činnosti. Dňa 1. decembra pripravili členovia dychovej hudby pekné podujatie, na ktorom si toto dôstojné výročie pripomenuli. Vďaka spolupráci s Gemerským osvetovým strediskom v Rimavskej Sobote, Mestským kultúrnym strediskom v Revúcej a vďaka sponzorom sme mohli pripraviť v rámci Revúckych kultúrnych Vianoc slávnostný koncert a po ňom neformálne stretnutie všetkých, ktorí dychovej hudbe behom dvadsiatich rokov pomáhali, hrali v nej, alebo inak spolupracovali.
Na slávnostnom koncerte sme privítali vzácnych hostí. Predovšetkým Ing. Evu Kučerákovú, prednostku Mestského úradu v Revúcej, Mgr. Darinu Kišákovú, riaditeľku Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote, Boženu Mihálikovú, samostatnú referentku Gemerského osvetového strediska v Rožňave, Pavla Šianského, predsedu krajskej organizácie Združenia dychových hudieb Slovenska, ako aj členov, ktorí počas dvadsiatich rokov v dychovke pôsobili.
Máme veľké šťastie, že v radoch našej dychovky je aj Evka Petrová, ktorá sa hneď na počiatku našej činnosti ujala vedenia kroniky, a tak sa pokúsim práve vďaka kronike o malý a hlavne krátky exkurz do histórie našej dychovky. Živo si pamätám na jar roku 1989, kedy sme učitelia dychových nástrojov vtedajšej Ľudovej školy umenia, Eva Petrová - tenor, Renátka Brezovská - trúbka, Jozef Meriač - tuba a Jaroslav Petr – barytón, začali vážne uvažovať o založení malej dychovej hudby, ktorá by mala minimálny počet členov, ale maximálne ambície byť na dobrej umeleckej úrovni. Štyria ľudia na dychovku, aj keď pre malé obsadenie, je trocha málo. Hľadali sme a oslovovali hudobníkov, ktorí podľa nášho názoru spĺňali tieto nároky. Nehľadalo sa ľahko, lebo žáner dychovky nemá na Gemeri veľkú tradíciu, ale nakoniec sme presvedčili ďalších hudobníkov a v priebehu roka pribudli hudobníci - Jano Kmeť na bicie, Ľudovít Hudec na lesný roh, Aladár Mikuš na trombón, Bořivoj Borovský a Ján Bukóci na sprievodné trúbky, Bohuš Slivenský na klarinet, Marián Ševc na trúbku a Ján Bendo ako trubkár a spevák. Pre obsadenie malej dychovky sme nemali žiaden notový materiál, a tak v začiatkoch nám účinne pomohli moji bývalí spoluhráči a kamaráti z Posádkovej hudby v Košiciach, predovšetkým môj kolega Ďuri Adam, ktorý mi požičal knižku dychových skladieb v ľahkej úprave. To bol začiatok. Teda od jesene roku 1989 začíname s pravidelnými nácvikmi v priestoroch vtedajšej Ľudovej školy umenia na Muránskej ulici, ktorá bola ten rok totálne nevykúrená z dôvodu výmeny radiátorov ústredného kúrenia.
Nechcem a ani nemôžem spomínať všetky podujatia, na ktorých Gemerčanka účinkovala, teda zhrniem. V deväťdesiatych rokoch to bola predovšetkým účasť v roku 1992 na nultom a v dvoch nasledujúcich rokoch na prvom a druhom ročníku celoslovenskej prehliadky malých dychových hudieb Slovenské tango v Bardejovských kúpeľoch. Ako spomienka na Slovenské tango nám ostalo súťažné tango od Pavla Zelenaya s názvom Ďakujem, ktoré doteraz s chuťou hrávame. Máj roku 2005 - vtedy prišlo pozvanie z GOS v Rožňave, aby sme sa zúčastnili prezentácie Gemera v Budapešti. A tak sme v Budapešti absolvovali tri dni spolu s folklórnym súborom Haviar a hráčom na ľudových nástrojoch Milanom Katreniakom z Tisovca a bavili ich obyvateľov. Páčil sa im veľmi gemerský folklór, ale aj naša dychovka.
V roku 2006 prišlo prvé pozvanie a následne naša účasť na medzinárodnom súťažnom festivale malých dychových hudieb Dychovky v preši v Pezinku. V roku 2007 nasledovalo druhé pozvanie a účasť. O úspešnosti našich vystúpení v Pezinku svedčí bronzové pásmo pre dychovku a cena za najlepší spevácky výkon pre Janka Bendu v roku 2006 a v roku 2007 strieborné pásmo, ktoré získala dychovka a cena za najlepší spevácky výkon pre Renátku Brezovskú. Obaja sú speváci a zároveň trubkári. V júni 2008 znova na pozvanie GOS a znova, tak ako veľakrát z iniciatívy Boženky Mihálikovej, po predchádzajúcom účinkovaní Revúckeho dychového kvarteta, prišlo pozvanie na festival dychových hudieb v poľskom Tyczyne v Rzesovskom vojvodstve. Úspešne sme tam prezentovali slovenskú dychovú hudbu. Pripadali sme si s našimi slovenskými pesničkami a spevom medzi všetkými tými veľkými dychovými ansámblami, ktoré mali veľmi podobný repertoár i zvuk, ako pramienok živej vody. August 2008 - vrátila sa nám práca s našou internetovou stránkou. Na základe nej si nás našli v Liptovskom Mikuláši a pozvali nás zahrať si v rámci kultúrneho leta. To sú len niektoré vystúpenia, ktoré nám výrazne utkveli v pamäti... a na ktoré sme hrdí.
Naša dychová hudba je od počiatku organizovaná v ZDHS (Združenie dychových hudieb Slovenska). Keď v prvých rokoch pôsobenia pozvalo GOS v Rožňave na okresnú prehliadku dychových hudieb vtedajšieho predsedu - skladateľa a speváka Adama Hudeca, povedal tam pamätnú vetu, ktorá nám rezonuje doteraz: „Gemer, to je jedna veľká diera na mape dychových hudieb Slovenska“. Tým presne vystihol fakt, že na Gemeri nemá dychovka veľkú tradíciu, tak ako napr. v okolí Trenčína, Košíc, alebo Bratislavy. Tento fakt predznamenal našu prácu ako boj o miesto na slnku s rôznymi folklórnymi skupinami. Každý, kto sa len trocha vyzná v muzike, vie, aký to bol nerovný boj. Člen dychovky musí byť aspoň čiastočne hudobne vzdelaný, musí poznať noty a vedieť z nich hrať. Desať dychovkárov je minimum a musia vedieť hrať veľmi dobre. Gemerské pesničky nie sú upravované pre dychovku. To sú všetko hendikepy, ktoré naša dychovka musela za dvadsať rokov prekonávať... a prekonáva doteraz. Napriek všetkému nás dychovka baví a pokiaľ budeme vládať... a snáď mať aj chuť, budeme hrať.
27.2.2010

Jaroslav Petr,
vedúci DH Gemerčanka