Uplynulo sto rokov od narodenia Juraja Reťkovského

Je dobre, keď si vieme spomenúť na také osobnosti nášho života, ktoré sa zlatými písmenami zapísali do našej minulosti a s vďačnosťou si spomíname na nich v prítomnosti. Tak to urobili aj Dobšinské noviny v prvom tohtoročnom čísle. Spomenuli si na jedného z bývalých učiteľov, ktorí zasadili do srdc Dobšinčanov zrnká poznávania i vzdelávania. Prečítajme si to spoločne:

"V týchto dňoch by sa dožil 100 rokov Juraj Reťkovský, nositeľ čestného titulu Vzorný učiteľ. Narodil sa v Mošovciach 2.februára 1908 ako najstarší z ôsmich detí. Po ukončení Meštianskej školy v Turčianskom Sv. Martine absolvoval v r. 1923 - 1927 Učiteľský ústav Jána Kollára v Turčianskych Tepliciach. Najprv pôsobil ako učiteľ v Nových Zámkoch, Mudroňove, Dunajskej Strede, Šamoríne. Až v roku 1934 dostal miesto na Štátnej meštianskej škole v Dobšinej. Tu v roku 1938 uzavrel manželstvo s Máriou Luxovou. Po roku 1945 pôsobil najprv ako riaditeľ Meštianskej školy v Plešivci, potom ako riaditeľ Gymnázia v Revúcej a riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy a Osemročnej strednej školy v Dobšinej. Od roku 1963 až do odchodu do dôchodku bol zástupcom riaditeľa ZDŠ v Dobšinej. Po rokoch si na svoje pedagogické začiatky zaspomínal nasledovne:

"V r. 1928 bol som na mesiac preložený z miestnej školy v Nových Zámkoch na zastupovanie neprítomného učiteľa na kolóniu, ktorá ležala od železnice asi 16 či 18 km. Keďže ani v susednej kolónii nebolo na dvojtriedke ani jedného učiteľa, uložil mi školský inšpektor Matys aj tu vyučovať. A ja som bez akéhokoľvek reptania každý druhý deň peši poľnou cestou (kto učil na kolóniách, tak vie, aké to bolo blato - rozhodne to nebola cesta) 4 km dochádzal a učil 120 detí v jednej triede prerobenej z jednej bývalej veľkostatkárskej pajty pre ovce. A verte mi, že som si nepodal ani cestovný účet, ani návrh na výplatu nadpočetných hodín, či za stratený čas. Ja som totiž ten čas za stratený nepokladal. Naopak. Cesta zo stanice v Starej Ďale mi trvala asi 5 hodín. Poznamenávam, že do mesta som musel každý feriálny (t.j. od vyučovania voľný - pozn. autora) deň dochádzať za nákupom. Lebo som sa musel sám stravovať temer celý mesiac."

Okrem rozsiahlej pedagogickej práce bol až do posledných dní spoločensky činný. Spomeňme aspoň funkcie predsedu ZO Slovenského zväzu záhradkárov, či TJ Baník v Dobšinej. Bol tiež kronikárom mesta.

Pri odchode na zaslúžilý odpočinok v roku 1971 poznamenal: "Je to už vlastne dokrútený film o vlastnom živote. Sú tu už len uvedené osoby, tie hlavné i vedľajšie, scenár a réžia - a potom už nič, len biela páska..." Opustil nás náhle 30. decembra 1979."
Napísala: M.R.