Spomienky Idy Miklušičákovej - Bradovkovej na Vianoce v Ratkovej

Neodmysliteľným sprievodným javom vianočných sviatkov mojich detských rokov v Ratkovej bol sneh. Zasnežené strechy, dvory, ulice, námestie a okolité kopce svojou nádhernou belosťou umocňovali v nás deťoch čaro Vianoc. Sneh vŕzgal pod nohami pri chôdzi po cestičkách medzi hromadami odhádzaného snehu v úzkych dvoroch.
Okrem šantenia na snehu pri sánkovačke sme netrpezlivo rátali dni, ktoré ostávajú do Štedrého dňa, keď nájdeme pod stromčekom vytúžené darčeky. Prípravy na blížiace sa Vianoce znamenali pre nás nevšedné zážitky a vzruchy. Začínalo to jarmokom na Luciu 13. decembra. Čoraz častejšie z rána sa ozývalo kvičanie zakáľaných krmníkov, ktorých mäso a výrobky boli určené na obohatenie vianočného stola.
Adventné raňajšie bohoslužby tzv. „Roráty“ sa konali ráno o siedmej hodine. Zúčastňovali sa ich hlavne staršie ženy. V kostole sa nekúrilo a preto moja stará mama si obula teplé „botoše“ a okrem teplého oblečenia zababušená do veľkého čierneho vlniaka išla do kostola na adventnú pobožnosť.
Aj v našej rodine sa dodržiavali niektoré zvyklosti a tradície zdedené od predkov. Tesne pred vianočnými sviatkami sa v chlebovej peci piekli koláče. Obľúbený bol jednoduchý koláč z kysnutého cesta tzv. „ kúchen“. Na pečenie sa používali okrúhle plechové „täpše“ t.j. pekáče so zvlneným okrajom. Bolo zvykom dávať koláče ako vianočnú výslužku pastierom kráv, svíň, oviec a kôz, ktorí chodili po dedine koledovať a vinšovať k Vianociam. Okrem koláčov dostávali ešte aj slaninu a fazuľu.
V druhej vsádzke sa piekli koláče pre vlastnú potrebu rodiny. Ich skladba bola pestrejšia. Okrem „kúchnov“ bez náplne sa piekli lekvárovníky, tvarohovníky, makovníky, orechovníky, bryndzovníky, kapustníky a pod. Ich množstvo presahovalo potrebu členov rodiny a rátalo sa aj s rozdávaním pre koledníkov, najmä cigánov, ktorí chodili spievať koledy na štedrý večer a vinšovať na prvý deň vianočný ráno.
V Štedrovečerný deň sa vstávalo zavčasu, aby sa stihli prípravy na štedrú večeru. Varila sa tradičná kapustnica s hubami, prosom, klobásou a pre Ratkovú typickým údeným mäsäníkom. V ten deň mal každý až do večere dodržať pôst. Možno to dospelí aj dokázali, ale my deti sme nie veľmi rešpektovali tento zvyk.
V tento deň vrcholili prípravy ešte pečením sladkostí. Rodičia nás ochotne pustili z domu von na sánkovačku, alebo k susedom, aby mohli za zavretými dverami pri spustených záclonách pripraviť a ozdobiť vianočný stromček, ktorý večer „akože“ donesie Ježiško.
Pred večerom otec, ako dobrý hospodár išiel pozrieť do maštale statok, zobral cesnak, soľ a potrel koňom a kravám pysky, aby vraj nad nimi strigy nemali moc. Dnes viem, že to bolo len pre udržanie dávnej tradície, lebo ani otec ani starý otec neverili v strigy. Keď sa raz jedna susedka vo vyšnom dvore sťažovala, že krava nedáva dosť mlieka, lebo jej iste počarovala nejaká striga, môj starý otec sucho poznamenal „slama - striga“ t.j. keby ju kŕmili senom a repou namiesto slamy, iste by dojila viacej mlieka.
Súrodenci Bradovkovci Ida a Lajo ešte ako detiPred zotmením mama so starou mamou prestreli štedrovečerný stôl. Vlastná večera začala modlitbou a zaželaním šťastlivých sviatkov. Tradičné chody boli: cesnak s chlebom, štedrovečerná kapustnica a opekance s makom a medom, ktorým sa polievali až na tanieri. Keď sme boli malí, tak nám otec tvrdil, že ak sa budeme postiť uvidíme večer zlatý vozík ako ide po stene. Tento trik bol zaužívaný v Ratkovej a robil sa tak, že buď sa dívali na tečúci med, alebo svetlo lampy sa premietlo cez sklá okuliarov na stenu. Na stole nesmelo chýbať ovocie z vlastnej úrody, sušené slivky, jablká, oblátky, koláče, zákusky. Všetkého hojnosť. Dodnes dodržiavam zvyk mojej mamy, že obrus na štedrovečernom stole sa nechal aj s omrvinkami do druhého dňa do rána neuprataný „aby sa z domu nič nevyhodilo“.
Po večeri sa stará mama vytratila z kuchyne a v izbe zazvonila zvončekom na znak toho, že Ježiško už doniesol stromček. Utekali sme s bratom do izby k stromčeku a podľa pokynov rodičov sme pokľakli k modlitbe pred stromčekom.. Samozrejme, že pri tom naše oči blúdili po nádhernej výzdobe stromčeka a modlitba bola prerušovaná výkrikmi; aha jasličky, aha autíčko, aha bábika, aha koník, a pod. Pozdejšie nám už bolo podozrivé, že každý rok sú na stromčeku tie isté ozdoby a figúrky. Nepozdávalo sa nám ani to, že ako sa Ježiško dokázal s takým veľkým stromčekom dostať do izby cez také malé okno, keď my sme sedeli v kuchyni a dverami nikto neprešiel. Tieto pochybnosti sa však rozplynuli nad radosťou z darčekov, ktoré boli pod stromčekom. Radosť celej rodiny bola vzájomná a sľubovali sme, že budeme dobrí a poslušní. Nie vždy sa nám to podarilo dodržať.
Pod oknami sa začali ozývať spevy koledníkov, takmer výlučne cigánov z Hlinäšky. Repertoár piesní v ktorých sa dal poznať vplyv bibličtiny, liturgického jazyka evanjelikov, bol rovnaký každý rok.
V dome, kde bolo dievča spievali:

V rodine, kde nebolo dievča sa spievala obvyklá vianočná koleda:

Za tým ešte nasledoval rýmovaný vinš so želaním Božieho požehnania a všetkého dobrého pánu hospodárovi a celej rodine. Koledníci boli obdarovaní koláčmi a drobnými mincami.
Svojráznou postavou vtedajšieho cigánskeho šeregu bol „Broko“ Jeho skutočné meno málokto poznal. Ako koledník mal cez plece zavesenú plachtu do ktorej si ukladal vykoledované koláče, chlieb, jablká, zemiaky, klobásy, hurky, ba aj opekance s makom a bohvie čo ešte. Všetko čo dostal pri štedrovečernej obchôdzke dedinou. mal zosypané v plachte do jedného chuchvalca.
Keď sme vyrástli, zúčastňovali sme sa ako mládež polnočného výstupu na kostolnú vežu, kde sme spievali nábožné piesne. Predspevákom bola staršia osoba, nénika Izraelová, ktorá mala pekný hlas. Mládenci a dievčatá tam radi chodili, lebo výstup po úzkych kľukatých drevených schodoch vo veži ku zvonom bol v naprostej tme, nejaké to mimovoľné obchytkávanie dievčat, akoby náhodou, bolo vítaným spestrením tohto svätého večera. Spokojnosť bola na oboch stranách. Pod zvonmi pri svetle sviečky sme potom mohli precítene spievať tradičnú pieseň z Tranoscia. Pamätám si z nej len začiatok prvého verša:

Starší, ktorí sa neodvážili vyjsť hore, načúvali pod vežou na zasneženom „pläcu“ a napomínali šantiace deti, aby boli ticho, lebo chcú počuť „ako na túrni anjali spjavajú“.
Na druhý deň ráno, teda v prvý deň vianočný sme si celá rodina navzájom zavinšovali veselé Vianoce a išli sme do kostola. Po návrate z kostola, kým mama so starou mamou pripravili obed, mňa a brata vzal otec na návštevu k svojmu bratovi, môjmu krstnému otcovi v susednom dome zavinšovať veselé Vianoce. Tak isto sme navštívili aj ďalších blízkych príbuzných.
K mojim najkrajším spomienkam na zasnežené Vianoce patrí výlet na veľkých saniach ťahaných konským záprahom. V časoch môjho detstva sa ešte v Ratkovej zasnežené cesty nepluhovali. Otcove kone boli ustajnené nečinne cez zimu v maštali. Bolo ich treba občas nechať aj prebehnúť (jártatovač). Okrem občasného vyvážania hnoja na gazdovských saniach na polia, bola aj možnosť previezť sa aj na „parádnych“ saniach.
Otec zapriahol kone do týchto saní. Zababušení do teplých kožuchov s ohriatou tehlou pod nohami sme sa usadili do saní a viezli sme sa dole zasneženou dolinou na návštevu do Rybníka vinšovať rodine otcovej sestry „Linka néne“ príjemné prežitie vianočných sviatkov.
Jazda na saniach je oproti jazde na bričke neporovnateľne romantickejšia. Sane sa bezhlučne šinú po zasneženej ceste. Preto sú na konských postrojoch rolničky. Ich cengot pri pokluse koní vytvára nezabudnuteľný dojem pri pohľade na zasnežené polia zaliate svitom zimného slnka.
Na to sa nedá zabudnúť.
December 2009

Ida Miklušičáková
- Bradovková