Spomienky na to, ako v Ratkovej varili slivkový lekvár

Ratkovský chotár nebol veľmi úrodný. Výnimkou boli slivky, ktorých pomologický názov nepoznám. Je to odroda, ktorej sa výborne darí v hlinitej ratkovskej pôde. Plody sú o niečo väčšie ako plody známych bystrických sliviek. Podľa krčku pri stopke ich v Ratkovej nazývajú „cecíšky“. Majú výbornú chuť a kôstka sa veľmi ľahko oddeľuje od dužiny.
Stromy týchto sliviek rastú v ratkovských dvoroch a záhradách takmer divoko. Netreba ich štepiť ani zvlášť ošetrovať, ba skôr treba preriediť ich zahustené porasty, nakoľko sa samovoľne rozmnožujú z kôstok opadaných plodov. Pokusy preniesť ich do iného prostredia neboli úspešné. Zrejme pôda a klíma je pre ne optimálna len v Ratkovej.
Okrem známeho použitia sliviek na pálenie slivovice, väčšia časť úrody sliviek sa spracovala na slivkový lekvár. Samotný proces varenia a výsledný produkt bol ratkovskou zvláštnosťou.
Slivky sa po dozretí striasli do plachiet položených pod stromami, pozbierali a doviezli sa domov vo veľkých prútených košoch. Večer pred dňom varenia lekváru sa v kuchyni vysypali do veľkého dreveného koryta. Okolo zasadli domáci a prizvaní susedia, aby „pukali“, t. j. vykôstkovali slivky.
Na druhý deň ráno sa začalo s varením. Používal sa na to veľký 100 až 150 litrový medený kotol. Za jeho požičanie sa patrilo dať vlastníkovi, ako výslužku, bochník uvareného lekváru. Z rána mali na starosti miešanie väčšie deti. Vtedy sa ešte do varu uvedená frfľajúca zmes sliviek v kotle dala pomerne ľahko miešať drevenou lopatkou, aby sa nepripálila o dno. Pre nás deti to nebola veľmi zábavná robota, ale museli sme, síce tiež „frfľajúc“ ako ten lekvár, vydržať pri tejto prozaickej robote do obeda. Dozerali na nás mamy a staré mamy, ktoré ešte doplňovali odparený obsah kotla pridávaním ďalších sliviek.
Po obede, keď už lekvárová zmes začínala hustnúť, miešania sa ujali ženy. K večeru, keď sa chlapi vracali z práce domov, zastavili sa pri kotle, aby vystriedali ženy, lebo miešanie hustnúceho lekváru už vyžadovalo značnú fyzickú silu. Okolo kotla sa zhromaždili susedia a nechýbali dobre mienené rady okolostojacich. My deti sme mohli opatrne olizovať horúci lekvár, ktorý sa z bokov kotla zoškraboval lyžicou.
Záverečná fáza varenia nastala už skoro za tmy. Lekvár v kotle bol už taký hustý, že aj chlapi pri miešaní sa museli často striedať po niekoľkých minútach. Keď za lopatkou kĺzajúcou po dne kotla bolo vidieť lesklé medené dno, kotol sa odstavil z ohňa. Skončilo sa varenie, ktoré od rána trvalo nepretržite 10 až 12 hodín.
Horúci lekvár sa nakladal veľkou drevenou naberačkou do slameníkov vystlatých mokrou utierkou. Po dvoch - troch dňoch chladnutia sa tzv. „lekvárové bochníky“ vyklopili zo slameníkov a uskladnili na polici v komore, alebo v „ sklepe“. Trvanlivosť lekvárových bochníkov bola viac mesiacov, ba až rokov. Konzistencia hmoty sa podobala na mäkkú smolu.
Pri krájaní stvrdnutého lekvárového bochníka sa niekedy miesto noža musel použiť aj sekáč. Tvrdé kusy sa rozpúšťali varením v horúcej vode s cukrom. Keď nám stará mama upiekla kysnuté buchty s lekvárom, mali sme pocit, že je v nich aj kus našej roboty, keďže sme aj my deti pomáhali pri varení lekváru z „cecíšok“.

Lajo Bradovka

Poznámka: Ak máte aj vy spomienky na varenie slivkového lekváru u vás, pošlite mi aj s fotografiami svoj príspevok. Uverejním Vám ho na tejto stránke. Uprednostňujem príspevky predovšetkým z Gemera!
odobos41@gmail.com