Keď si v Ratkovej zo stretnutia odnášali aj štedrý „kóštoló z disnótoru“

Vykrmená ošípaná sa zvyčajne dostala pod nôž v zimných mesiacoch. Na deň zabíjačky sme sa ako deti tešili a rátali sme dni kedy sa tak stane. Prípravy sa začali deň vopred kontrolou zásob, korenia, čistenie cibule, cesnaku, atď. My sme ešte pomáhali drviť kamennú soľ železným tĺkom v drevenej stupke. Otcovi sme krútili mokrý pieskovcový brús, na ktorom sa nabrúsili veľké nože.
Včas ráno v deň zakáľačky gazda rozložil pod kotlom na dvore oheň, aby sa ohriala voda na obáranie zabitého brava. Keď voda vrela, chlapi sa pobrali k chlieviku. Ak sa im nepodarilo vylákať kŕmnika po dobrom, nasadili mu na nohu špeciálne kliešte s povrazom a vytiahli ho von. Hlavný „henteš“ mal zakáľací nôž zastrčený za sárou čižmy. Po zvalení kusa ho pichol do krku. Krv sa zachytila do misky, v ktorej bola soľ a miešaním sa zabránilo jej zrazeniu. Nasledovalo obáranie vo veľkom drevenom koryte, v ktorom bola vložená reťaz, pomocou ktorej sa kus obracal v horúcej vode. Srsť sa šklbala ručne pomocou plechových škoblí. Dočistenie sa robilo opaľovaním žitnou slamou vymlátenou cepami, lebo otepom rovnej slamy sa dal plameň dobre usmerniť na potrebné miesta.
Opálená koža sa ešte natrela zmesou popola zo slamy a vody, aby zmäkla. Nasledovalo oškrabovanie veľkým nožom a hentešovi sme museli neustále polievať vodou nôž, aby sa zoškrabaný kal odplavil. Po očistený chrbta sa kus prevalil na improvizovaný drevený rošt. Obvykle to boli plotové dvierka zo záhradky, a dočistila sa brušná časť.
Po celkovom opláchnutí sa tzv. rozoberanie začalo najčastejšie vyrezaním šuniek, alebo od chrbta rozpolením chrbtice. Niekedy aj vybratím celej chrbtice s chvostom. Jednotlivé časti sa preniesli do miestnosti na veľký stôl a hodnotila sa hrúbka slaniny, lebo vtedy sa vykrmovanie robilo kvôli masti. Začal sa obrad spracovania pouctením slivovicou, alebo hriatym. Na stole vo veľkej miske už bola pripravená prvá zabíjačková pochúťka - upražená krv, v ktorej bola zamiešaná pokrájaná surová cibuľa. („Almázijä“)
Hlavný henteš potom obvykle podľa inštrukcií panej domu rozoberal jednotlivé druhy mäsa podľa určenia. Na slaninu, na klobásy, na paprikovú slaninu, tlačenku, do polievky, vnútornosti na hurky. A ešte ďalšie dobroty. Miestnou špecialitou boli „mäsäníky“ - hurky z hrubých čriev plnené pásmi mäsa a prosom. Po vyúdení sa odkladali ako jedinečná pochúťka do vianočnej kapustnice.
Ženy chystali zabíjačkový obed, ktorý pozostával z dvoch druhov polievok. A to vývar s pečienkovými haluškami, tzv. „sladká“. Druhá bola biela polievka s kusmi odrezkov mäsa s kosťou, tzv. „kyslá“. Hlavným chodom bolo pečené mäso s varenými zemiakmi a s cviklou, do ktorej sa pridávali aj plátky repy zafarbené cviklou.
Po obede nasledovalo mletie mäsa do klobás, krájanie „masného“ na vypraženie masti, plnenie klobás, solenie slaniny, plnenie huriek a tlačenky a ešte mnohé ďalšie úkony podľa zaužívaného tradičného postupu. Všetko sa zužitkovalo, nič nevyšlo nazmar. Pamätám si, že keď sa z veľkého liatinového hrnca vybrala masť a škvarky, tak ženy vytreli mastný hrniec múkou s tým, že ju použijú do zápražky.
Zabíjačková večera bola spoločenskou udalosťou. Prizvaní boli okrem priamych účastníkov aj ďalší príbuzní a susedia. Okrem obedňajších jedál sa ponuka rozšírila o pečené klobásky a hurky. Bola to vlastne koštovka, počas ktorej sa patrilo, aby hostia chválili domácich a henteša za špeciality domácej zakáľačky.
Nasledujúci deň sa známym roznášala výslužka - „kóštoló“. Obvykle tam bola klobáska, hurka, papriková slaninka, škvarky. Zrejme tento zvyk pochádzal z čias, keď neboli mrazničky a chladničky, lebo túto pozornosť sa patrilo príležitostne vrátiť.
V posledných rokoch, kým žili naši rodičia, bola zakáľačka aj dňom stretávky najbližších príbuzných, ktorí bývali mimo rodnej obce. Prichádzali zvyčajne na vlastných autách. Na sklonku dňa, keď sa rozlúčili s domácimi, okrem pocitu dobrej rodinnej pohody zo stretnutia, si odnášali domov v kufri auta aj štedrý „kóštoló z disnótoru“.
Aká škoda, že tieto dobré tradície vymierajú.

Lajo Bradovka
Úryvok zo spomienok famílie Bradovkovej z Ratkovej,
ktoré zostavil Vojtech Bradovka v roku 2006.
Fotografie sú zo zakáľačky v Rožňavskom Bystrom. Foto: A. Gajdoš