Rozprávanie o jednej z osobností gemerskopolomskej minulosti

Ján Zatroch. Veľké meno našej minulosti, geniálne nadaný, alebo vzácne pracovitý? Aký prívlastok prisúdiť tomuto človeku? Človeku, ktorý mal zrejme všestranný talent a žil život naplno. Celou svojou osobnosťou sa venoval svojmu poslaniu, no nielen pre seba, ale aj pre všetkých ostatných, ktorí s ním žili a pracovali. Svojou originalitou a vynaliezavosťou vytvoril novú víziu umeleckého života našej obce – Gemerskej Polomy. Poďme teda spoločne nazrieť do života človeka, ktorého meno nie je pre našinca - rodáka neznáme. Nám ostatným, ktorí sme nemali tú česť ho poznať, nech vypovie toto rozprávanie o jednej z osobností polomskej minulosti.

Spomíname si na otca a starého otca Jána Zatrocha, ktorý sa v 50. a 60. rokoch aktívne zapájal do kultúrneho života v našej obci. Narodil sa 8. septembra 1917 v bývalej Malej Polome ako najstarší zo štyroch súrodencov. Do vienka si doniesol talent a lásku k maľovaniu, divadelníctvu, lásku k prírode a ľuďom. Mal osem rokov, keď mu zomrel otec. Základné vzdelanie získal v rodnej obci, pokračoval v Rožňave, kde vychodil meštianku a potom išiel do učenia na remeslo. V Rožňave, v rodine Adamových sa vyučil za kostolného maliara. Bol majstrom svojho remesla. Spoločne s Adamovcami precestoval celú republiku a nejeden kostol sa možno aj teraz pýši ich kostolnými výmaľbami. Cez maľovanie kostolov sa dostal aj k maľovaniu obrazov, najmä svätých. Pre evanjelický kostol v našej obci namaľoval a podaroval jeden z najkrajších svojich obrazov „Ukrižovanie Ježiša Krista“.

Pán Zatroch ukázal svojim rodákom cestu k divadelnému kumštu. Ani všetky prekážky a ťažkosti v ochotníckom divadelníctve nezlomili jeho vôľu. Z rozprávania mnohých pamätníkov cítiť z jeho práce úsilie o umeleckú dokonalosť. Svojmu poslaniu - divadlu a maľovaniu venoval osobité miesto vo svojom živote. Vzácne a zriedkavé vlastnosti tohto človeka priviedli mnohých Polomcov na divadelné dosky.

Bol rodeným komikom. Aj pri bežnom rozhovore mimika jeho tváre prezrádzala humor a šibalstvo. Zrejme si bol vedomý svojho nadania, a preto si trúfol pustiť sa do nácviku divadelných hier. Cez Maticu slovenskú v Martine získal scenáre divadelných hier, ktoré nacvičoval viac ako desať rokov s ochotníkmi – hercami. Začínal vlastne z ničoho. Mal scenár hry, hercov, a čo ďalej? Prvé nácviky a rozdeľovanie úloh prebiehalo uňho doma. Potom sa pokračovalo v starej škole, alebo v kancelárii MNV (terajší obchod zeleniny a ovocia na Hlavnej ulici). Počas nácvikov i mimo nich sa robili a maľovali kulisy, zháňali sa rekvizity, osvetlenie, zvukové efekty. Bolo toho neúrekom a vďakou za námahu boli vypredané predstavenia. Tie sa odohrávali najmä počas Vianoc a Veľkej noci. Stabilnými ochotníkmi boli Jurajovia Greškovci, Ondrej Ciberaj, Ján Puškáš, Ján Ďuriček, Mária Hlaváčová – Dovicová, Oľga Gubeková, Mária Červenáková – Lišuchová. Šepkárkou bola Zuzana Kleiová, neskôr Mária Štrignerová, pokladňu spravoval Ondrej Žúdel. Z najznámejších hier boli odohrané v bývalej starej škole hry: Kozie mlieko, Vojnarka, Po dvadsiatich rokoch, Polnočná omša. Všetky divadelné predstavenia režíroval, vyrábal kulisy, robil maskéra, herca, ba aj plagáty vyrábal sám. Celou dušou sa oddával tomuto koníčku. Kostýmy sa objednávali z martinského divadla a herci si ich prispôsobovali.

Takto to fungovalo do 60. rokov. Potom prišla kratšia prestávka, až v rokoch 1963 – 1964 nacvičil dve divadelné hry s novými tvárami mládežníkov. Jedna divadelná hra sa odohrala v kultúrnom dome v bývalej Veľkej Polome. Mala názov „Moja žena, ja a krava“ a druhá divadelná hra už v novom kultúrnom dome – v kinosále, v bývalej Malej Polome. Ochotníkmi boli Emília Priesterová – Valková, Júlia Zatrochová – Breznenová, Milan Ďuriček, Jurajovia Greškovci. Technickým pomocníkom a osvetľovačom bol Ján Šimún. Týmito hrami ukončil divadelnú činnosť a neskôr bol poradcom pri nácvikoch divadla v základnej škole. Skúšky i samotné predstavenia obnášali množstvo veselých príhod, na ktoré ešte žijúci ochotníci radi spomínajú.

Priateľstvo je vzácna vec, ktorá sa vynútiť nedá. Svoje priateľstvo pán Zatroch ponúkol mnohým. Myslím, že nasledujúce vety sú verným obrazom jeho srdca.

Mimo divadelnej činnosti sa stihol venovať aj iným oblastiam V evanjelickej cirkvi zastával rôzne funkcie – kurátora, presbytera, pokladníka, a nedeľu, čo nedeľu spieval s kantorom v kostole. Predkresľoval plachty na oltár a kazateľnicu. Ako prvý v Polome kúpil rádio a množstvo kamarátov a známych sa schádzalo u nich doma, aby počúvali hlavne hokejové zápasy. Miloval prírodu a prechádzky po nej. Každú jar s kamarátmi, Šimúnom a Kušnierom, chodili čistiť lesné studničky a niekoľko rokov sa venoval aj poľovníctvu v spoločnosti notára Klincku a strýka Antala. Ako vojak slovenskej armády bol účastníkom v SNP. Veľmi rád a často spomínal na mimoriadnu udalosť, a to návštevu vtedy známej ľudovej kapely Farkašovcov, ktorí prišli zahrať k nemu domov. Vypratali izbu, aby bol priestor a hralo sa a hostilo polomskými pirohami a hriatou.
Pri tomto činorodom živote mal veľa priateľov z rodnej obce aj z Betliara. Spomínal milé návštevy betliarskej dychovky, ktorá chodila hrávať na polnočnú omšu do Polomy. Pri návrate domov (chodilo sa pešo) sa vždy zastavili u rodiny Zatrochových, aby zahrali a zavinšovali. Odmena - hriata ich nikdy neminula. Medzi jeho najlepších priateľov patrili Šimúnovci, Olochovci, Špernogovci a veľa ďalších, ktorí sa cez zimné večery schádzali u nich doma. On maľoval a oni mu robili spoločnosť. Premlelo sa tam všetko možné, veselé i smutné udalosti, rôzne historky zo života, ba veľakrát sa aj povymýšľalo.

Všeobecného uznania, ako významnému „umelcovi“, človeku svojej doby, sa mu v našej obci dostalo až po rokoch. I napriek tomu si myslím, že uznanie najbližších príbuzných, ochotníkov divadelníkov i mnohých iných, ktorí ho poznali, mal už za svojho života.

Pán Ján Zatroch žil plnohodnotný život, veľa dával, hlavne kultúrnemu dianiu v Polome aj mimo Polomy. Škoda, že ocenenie, akého sa mu dostalo pri 60. výročí založenia Matice slovenskej v Gemerskej Polome v roku 2009 si nemohol vychutnať počas svojho života. Svoj život ukončil 23. septembra 1993. Česť jeho pamiatke!

Život nášho rodáka pána Jána Zatrocha, ktorý našiel zmysel svojho života a ovplyvnil mnohých svojich súčasníkov a ktorému vďačíme za objavenie mnohých talentov už nie je zahalený tajomstvom. Dnes, pri rozmanitej ponuke možností realizácie svojho bytia je potrebné vrátiť sa k hodnotám, ktoré by mohli naplniť našu vnútornú prázdnotu. Náš rodák zanechal pre nás všetkých bohaté dedičstvo a po sebe natrvalo viditeľnú stopu v tomto malom svete...
17.2.2010

Text: Dana Červenáková a rodina Zatrochova,
fotografie: archív rodiny Zatrochovej