Keď prišla zima, ženy pohľadali kužele, navili na ne konope a išlo sa na priadky

Priadka z horného Gemera. Foto: Pavol Horváth Počas celej jesene ženy v druhej robote narábali s konopami. Vyčesali ich a poviazali do vencov, pripravili ich na pradenie. Keď prišla zima, pohľadali kužele, navili na nich konope a išlo sa na priadky. Najradšej chodili do domov, kde neboli doma chlapi a kde bola veľká kuchyňa. Ženy mohli voľnejšie pletkovať. Dievky chodili zvlášť na priadky, vždy ku druhej, kde za nimi prišli mládenci. My deti sme chodili na priadky s materami. Veľmi radi sme počúvali všelijaké povesti a príbehy. Moja macstará začali rozprávať rozprávku, od ktorej sa nám od strachu na tele robila husia koža a von nechcel nikto vystrčiť ani len nos.

Bola jedna dievka, ktorá mala na vojne frajera a keďže jej už dávno prestal písať, nevedela čo je s ním. I poradili jej ženy, aby nazberala jednu bylinu a dala ju o polnoci variť, že uvidí, či je živý, alebo mŕtvy. Tiež si mala prichystať klbko nití, keby prišiel po ňu, mala ho pustiť na začiatku na zem a potom sa podľa nití vrátiť.
Dievka teda nazberala bylinu a o polnoci ju dala variť do hrnca na sporák. Ako začala voda vrieť, začalo sa z hrnca ozývať: „Poď, poď, poď, poď...“ Vtom sa otvorili dvere, dnu vošiel jej milý a povedal: „Volala si ma, tu ma máš a chystaj sa so mnou.“ Ona si pobalila do batohu šaty, nezabudla pribaliť pobožnú knižku a pátričky, do ruky klbko nití. Vyšla predo dvere, kde už stál biely kôň. On ju na neho vysadil, dievčina spustila klbko, koniec si držala a ako leteli cvalom, klbko sa odvíjalo. Nakoniec prišli na cintorín k prázdnemu hrobu.
Milý jej vraví: „Skoč do jamy.“ Milá si vybrala z batoha pobožnú knižku a pátričky a hodila batoh do jamy. Parobok si myslel, že skočila ona, a tak skočil za batohom. Dievka začala utekať preč, na cintoríne zbadala márnicu a tam sa skryla. Dvere podoprela pobožnou knižkou, kľučku omotala pátričkami a postavila sa do kúta.
Tu zbadala, že na márach leží mŕtvola. Počuje zvonku buchot na dvere a krik: „Otvor mŕtvy mŕtvemu, budeme robiť svadbu živému.“ Mŕtvola z már sa ozvala: „Počkaj, kým si zložím jednu ruku.“
Ten zvonku stále kričí: „Otvor mŕtvy mŕtvemu, budeme robiť svadbu živému.“ „Počkaj kým si zložím jednu nohu.“
A tak sa to opakovalo, kým mŕtvy nevstal a nešiel ku dverám. Dvere však nemohol otvoriť, tak ich začal hrýzť a trhať. Ona sa v kúte triasla od strachu, keď vtom zbadala v druhom kúte kohúta s kurami a prosila ho: „Kohútik môj, zakikiríkaj mi.“ On jej na to: „Ty si kurám žrať dávala a mňa si preč odháňala.“
Dvere praskali, mŕtvy sa do nich zapieral a ona len prosila kohúta, aby zakikiríkal. Keď už sa mali rozlomiť a ten zvonku sa už trepal dnu, vtom kohút zakikiríkal a obidve mŕtvoly zmizli na svoje miesto. Dievka poďakovala kohútovi a za nitkou sa pobrala domov. Už nikdy viac milého nespomínala.

My deti sme mali veľký strach, možno väčší ako tá dievka v rozprávke, a preto macstará začali zvesela: U Betíka zabili psíka, u Baláža tam ho vážia, u Žúdela tam ho delia, u Mrichnišky už ho berú na vidlišky.
Ten večer sa priadky skončili a my ulapené za materinu „kamžu“ pobrali sme sa domov.

Mária Hraneková, Gemerská Poloma