280 rokov od narodenia Petra Madáča, významného gemerskopolomského rodáka

Peter Madáč na obraze, ktorý sa našiel v Maďarsku Obec Gemerská Poloma, Miestny odbor Matice slovenskej v Gemerskej Polome, ZŠ Petra Kellnera Hostinského v Gemerskej Polome pripravili na 28. februára 2009 Slávnostnú akadémiu z príležitosti 280. výročia narodenia Petra Madáča, doktora medicíny, zakladateľa verejného zdravotníctva, odborníka fyziky. Program: 13,00 hod. - Prijatie hostí starostom obce (obecný úrad), 13,30 - Program pri pamätnej tabuli (budova zdravotného strediska), 14,30 - Spomienka na rodáka - ZPOZ Človek – človeku (spoločenská sála), 15,00 - Prednášky: Dr. Agáta Klimeková: Život a dielo Petra Madáča, Mgr. Eva Augustínová: Peter Madáč – zakladateľ verejného zdravotníctva, Dr. Klára Komorová: Charakteristika dizertačnej práce Petra Madáča. Po prednáškach budú nasledovať pozdravy hostí. O 16,30 hod. začína kultúrny program, o 17,00 sa ráta so záverom akadémie. Slávnostná akadémia sa uskutoční v spolupráci s Maticou slovenskou, Slovenskou národnou knižnicou, Košickým samosprávnym krajom a s Gemerskou knižnicou Pavla Dobšinského v Rožňave. (ZH)

Peter Madáč
(1729 - 1805)

Národné povedomie a vzdelanostná úroveň národa sa dá poznať aj podľa toho, ako si dokáže vážiť ľudí, ktorí výrazne ovplyvnili chod dejín. Zvlášť ľudí, ktorí sa v historicky ťažkých dobách snažili rozbiť škrupule tradičných názorov, postojov. Jednou z takých osobností boj aj lekár, chemik, odborný spisovateľ a publicista Peter Madáč, človek ktorému vďačíme za to, že sa zasadzoval o povznesenie kvalitného lekárskeho ošetrenia, čím sa snažil tradične chápané felčiarstvo a ránhojičstvo odsunúť do zabudnutia. Vďačíme mu za počiatky verejného zdravotníctva a vyzdvihnutie dôležitosti pôrodnej starostlivosti.
Peter Madáč sa narodil 28. februára 1729 vo Veľkej Polome (teraz súčasť obce Gemerská Poloma). Pochádzal z chudobnej nevoľníckej rodiny. O jeho pôvode sa nám zachovalo vierohodné svedectvo v podobe vlastného životopisu, ktorý bol podľa vtedajších zvyklostí súčasťou dizertačnej práce uverejnenej v roku 1770 vo Wittenbergu. Zo životopisu sa dozvedáme o jeho rodine, rodinnom zázemí a o štúdiách, ktoré predchádzali samotnému ukončeniu medicíny. Jeho otec Juraj Madáč bol roľník a kočiš vo Veľkej Polome, matka sa volala Anna, rodená Hatvanská. Jeho rodina požívala v dedine veľkú úctu, pretože otec, hoci bol roľník a kočiš, vedel čítať a orientovať sa v biblii.
Základné vzdelanie získal v rodnom kraji v okolitých školách. Od roku 1742 študoval v Štítniku, od roku 1744 v Kežmarku a od roku 1749 navštevoval školu v Levoči. Na týchto vzdelávacích inštitúciách si osvojil a prehĺbil znalosti humanitných, filozofických predmetov, ako aj cudzích jazykov, a to latinčiny, hebrejčiny, gréčtiny, ale aj nemčiny. V roku 1750 odchádza do Debrecína, aby sa tam naučil po maďarsky. V Debrecíne sa stal žiakom profesora Istvána Hatvaniho (zhodou okolností rodáka z Rimavskej Soboty), ktorý mal dôležitý vplyv na jeho neskoršie profesionálne formovanie. Madáč u svojho profesora obdivoval nadšenie a oduševnenie, s akým odovzdával svojim študentom poznatky z predmetov prírodovedného zamerania: matematiky, fyziky a biológie. Pod jeho vedením v ňom dozrelo rozhodnutie študovať lekárstvo. Hatvanimu nevďačí len za nadobudnuté vedomosti, ale aj za finančnú podporu, ktorá mu na ceste za vzdelaním pomohla, keďže ako vieme, pochádzal z veľmi skromných pomerov. Aj v nasledujúcich rokoch štúdia zápasil s finančnými a existenčnými problémami, ktoré mu pomáhali zmierňovať dobrodinci z radov vtedajšej inteligencie. Madáč popri medicíne študoval aj teológiu, no keďže záujem o lekárstvo a prírodné vedy bol väčší, štúdium teológie zanechal, čo sa nestretlo s pochopením rodičov.
Po štúdiách v Debrecíne odchádza do Vroclavi, kde si na štúdiá privyrába ako lekárnický učeň a nadobúda tam skúsenosti, ktoré sú pri vykonávaní lekárstva nesmierne dôležité. Počas vypuknutia rakúsko-pruskej vojny zo strachu pred zajatím a vojenskou službou utiekol do Halle a odtiaľ do Wittenbergu, kde sa v roku 1757 zapísal na univerzitu. Mária, kópia portrétu manželky Petra MadáčaAj tu mohol študovať vďaka priaznivcom, ktorí mu pomáhali znášať jeho finančné krízy. Nemožno nespomenúť vdovu Dutzius, ktorá ho výrazne podporovala, ale aj profesora Langgutha, ktorý mu zabezpečil miesto knihovníka, čím získal byt, stravu a štipendium. V roku 1766 začal praxovať na Berlínskom medicínskom chirurgickom kolégiu. V roku 1771 obdržal lekársky diplom, vrátil sa do vlasti a v roku 1772 dostal miesto lekára Liptovskej župy. V roku 1773 sa oženil s Máriou Krischárovou, chudobným dievčaťom zo Štítnika. Keďže medicínu nevyštudoval vo svojej vlasti, ale vo vlasti chcel pôsobiť, musel podľa vtedajších zvykov nostrifikovať svoj lekársky diplom na domácej univerzite. Madáč tak učinil v Trnave roku 1774 a pri nostrifikácii predložil dizertačnú prácu O chemických reakciách v organizme človeka. Hoci o chémii v dnešnom slova zmysle ešte nemôže byť ani reči, aj napriek tomu odhalil jej význam a úlohu v medicíne, čo sa nám s ohľadom na danú dobu javí ako novátorské.
Jeho záujem o chémiu sa neobmedzoval len na lekárstvo, ale aj na dovtedy neprebádané miesta, od medicíny trošku vzdialené. Je jedným zo zabudnutých priekopníkov vo výrobe cukru. Keď sa k moci dostal Napoleon, nastali problémy s dodávkami trstinového cukru z kanadských ostrovov. Madáč sa usiloval získať cukor z inej suroviny. Uviedol to maďarský časopis vydávaný vo Viedni Magyar Kurir 8. marca 1799 v 20. čísle. Možno sa tu dočítať, že robil pokusy s kukuričnou rastlinou. Zlisovaním vyťažil mliečnu tekutinu, ktorú sa mu však nepodarilo skryštalizovať, no aj tak treba uviesť, že bol prvý, ktorý prišiel na to, že z rastliny kukurice sa dá vyrobiť sirup a cukor podobný trstinovému.
V roku 1776 ho lekárska komora vymenovala za hlavného stoličného lekára Malohontu so sídlom v Rimavskej Sobote. Po príchode našiel lekárstvo v úbohom stave, ľudia nespolupracovali ani pri jednoduchých vedeckých pokusoch, čo bol dôsledok nízkej úrovne vtedajšej medicíny. Tento stav sa snažil svojou činnosťou zlepšovať. Zaujímavý je aj jeho spôsob styku s pacientom. S vyššími spoločenskými vrstvami ho udržiaval aj formou korešpondencie. Pacient lekára prostredníctvom listu informoval o zdravotných ťažkostiach a lekár mu listom odpovedal, určil správnu diagnózu a poslal lieky, ktoré sám pripravil a predtým, než ich pacient užil, aj sám otestoval. Chýr o jeho lekárskych schopnostiach sa rýchlo šíril.
Madáč ako hlavný stoličný lekár vypracoval v roku 1789 výročnú správu, v ktorej skonštatoval nelichotivý stav úrovne vzdelania pôrodných báb ako aj pôrodnej starostlivosti. Zistilo sa, že v tom čase mala potrebné vzdelanie len jedna pôrodná baba, Munzelin Katalin, ktorá vyštudovala Budiansku fakultu (ktorá ukončila kurz pre pôrodné baby na lekárskej fakulte v Budíne). Tento nedostatok súvisel s negatívnym postojom verejnosti k ich činnosti. Prejavovalo sa to tým, že baby považovali za nečisté a štítili sa s nimi aj stolovať. Túto prácu poväčšine vykonávali staré, choré a nevzdelané ženy, ktoré z dôvodu nevládnosti nedokázali odpracovávať poddanské povinnosti. Táto práca taktiež nebola z finančného hľadiska atraktívna, pretože zárobok pôrodnej baby činil 4-8 grošov. Plat zahŕňal samotný pôrod, dvojtýždňovú starostlivosť o matku a dieťa, vrátane kúpania, prebaľovania a prania. Z toho zárobku museli odvádzať dane a platiť nájomné. Keďže matky boli často z veľmi chudobných pomerov, ostali pôrodné baby mnohokrát bez pláce. Je pochopiteľné, že o toto povolanie nebol záujem, a že takto finančne nezabezpečená žena nebola schopná zájsť ani do najbližšieho mesta, aby sa v tomto povolaní vzdelávala. Takýto prístup mal za následok vysokú pôrodnú úmrtnosť. Madáč ako hlavný stoličný lekár požadoval, aby sa tomuto povolaniu venovali mladé, schopné a zdravé ženy, ktoré by boli odborne vyškolené. Zároveň navrhoval, aby sa cesty, ktoré museli v súvislosti s preškoľovaním absolvovať, preplácali. Týmito opatreniami chcel dať povolaniu pôrodnej baby potrebnú vážnosť. Aj napriek tomu, že tieto jeho návrhy vtedajší minister lekárstva ocenil, nestretli sa v rámci župy u miestnych hodnostárov s pozitívnou reakciou, no aj tak možno považovať jeho návrhy v rámci vzdelávania pôrodných báb za krok vpred.
V Rimavskej Sobote pôsobil až do svojej smrti, keď sa niť jeho života pretrhla dňa 20. novembra 1805.

Mgr. Mária Kováčová