Majster piatich čiar z Gemerskej Polomy sa menuje Rudolf Hanuštiak

Obývame nádhernú planétu - znejúcu "hviezdu". Celú ju oživuje už niekoľko tisícročí hudba. Hudba vchádza do našich sŕdc a napĺňa chvíle nášho súkromia, alebo spoločnej radosti. Raz je tichá ako vánok, inokedy buráca. Túžba človeka po kráse a schopnosť utvárať ju sa najlepšie prejavuje v umení. Svet umenia - hudba, poézia, obraz, socha… - zvláštny svet? Najkrajší palác! Vytvoril ho človek. K tomu, aby bolo možné tak učiniť, sú potrebné isté poznatky, vedomosti a skúsenosti. Kto chce do hudby preniknúť a objaviť jej krásu, musí o nej nemálo vedieť. V Gemerskej Polome, našej prekrásnej obci, máme človeka - hudobníka, ktorý to dokáže - pán Rudolf Hanuštiak. Nerobia mu problémy noty, takt, rytmus, či allegro moderato…, preto mi dovoľte, milí čitatelia, bližšie predstaviť človeka v podobe takmer "notového zápisu".


Rudolf Hanuštiak, narodený 23.5.1943 v Revúčke, okres Revúca - 19 rokov učiteľ matematiky a hudobnej výchovy, 9 rokov metodik a vedúci Okresného pedagogického strediska v Rožňave, 12 rokov riaditeľ ZŠ v Gemerskej Polome, tanečník, hudobný pedagóg, zberateľ ľudových piesní, akordeonista, hudobník v tanečnej hudbe (trúbka, harmonika, klávesy, gitara).


Jedno desaťročie uplynulo od prezentácie Vášho zborníka ľudových piesní "Povedzže mi, milá, milenká." Útla zelená kniha, každý Polomčan ju pozná. Aj dnes je žiadaná a vypožičiavaná v gemerskopolomskej knižnici. Je pýchou a prostriedkom zachovávania kultúrneho bohatstva našich predkov. Na čo ste hrdý a čo považujete za svoj najväčší úspech?
- Spoločne s manželkou sme vydali už spomínaný zborník ľudových piesní: "Povedzže mi, milá, milenká." V rámci projektu Gemerského osvetového strediska "Čo starí pamätajú, mladí zachovajú" vyšla Mg kazeta Ej, lúčka, lúčka, kde som sa podieľal ako akordeonista (doprovod sólistov). Za svoj najväčší úspech považujem účasť na medzinárodnej prehliadke víťazov celoslovenského kola súťaže Melódie priateľstva, ale aj víťazstvo v televíznej súťaži Talent 1977 v Košiciach a víťazstvo v celoslovenskej súťaži Rozlety (Bratislava), vystupoval som v televíznej relácii Lastovička a v slovenskom rozhlase. Počet vystúpení v rámci súťaží a iných aktivít možno počítať i pri najväčšej skromnosti v stovkách.

Schopnosť niečo pochopiť, či urobiť sa nezjaví odrazu, z ničoho nič. Treba ju nadobudnúť, vypestovať v sebe. Hudbu pochopiť v celej jej bohatosti a rozmanitosti je umením a taká je i Vaša práca - práca pedagóga, hudobníka, tanečníka... - krásna a zodpovedná...
- Bola to práca nielen s tými najtalentovanejšími deťmi, ale aj so stovkami ďalších detí, ktoré rady spievali a mali aj potrebné vrodené rytmické, tanečné, hlasové, sluchové i dramatické (prednesové) dispozície pre interpretácie tohto druhu umenia a okrem lásky k spevu potrebovali aj značné vôľové vlastnosti, museli byť vytrvalé, trpezlivé a nielen navonok, ale aj vnútorne disciplinované a cieľavedomé. Museli vedieť prekonať trému a obavy a ak mali aj schopnosť zareagovať v akejkoľvek situácii bystro a pozitívne vhodne, nie zmätočne, potom to boli priam ideálne interpretky ľudových, či iných piesní a mohli byť úspešnými sólistkami.
Talent mojich žiačok, pretože to boli dievčatá, som objavoval predovšetkým na hodinách hudobnej výchovy, ale aj na rôznych speváckych súťažiach a vystúpeniach. V minulosti, v čase, keď som učil, usporadúvali sa rôzne druhy speváckych súťaží na školách. Školy ich organizovali v spolupráci s inými štátnymi, kultúrnymi a spoločenskými organizáciami. Bola to veľmi dobrá cesta k objavovaniu talentov, pretože každé nadanie musí byť podchytené čo najskôr, aby sa mohlo v dieťati rozvíjať. Hoci som pracoval s deťmi základnej školy, moja pozornosť bola sústredená už na deti z materských škôl, ktoré som videl vystupovať na rozličných kultúrnych podujatiach. Vedel som, že ich prirodzenosť, spontánnosť, čistota a zmysel pre rytmus sú veľmi dobrým základom pre ich budúci rast.

V hudbe nejestvujú stupne, ktorými by sa merala veľkosť. Beethoven hneď vstúpil medzi najväčších hudobníkov všetkých čias, dokonca jeho génius priťahoval aj výtvarných umelcov. Môžeme povedať, že jeho cesta k úspechu bola závratná a rýchla.
- Cesta k úspechu je cesta dlhá a náročná, vyžaduje veľa odriekania a sebazaprenia, niekedy prináša pre dieťa sklamanie, ale vždy pri tom musí byť učiteľ, ktorý priam majstrovsky, citlivo poukáže na to, čo bolo slabšie a vyzdvihnúť to, čo bolo krásne, vynikajúce a i od toho najmenšieho úspechu hľadá v dieťati silu na ďalšiu prácu, lebo bez vôle chcieť ísť ďalej, bez ochoty a snahy zlepšiť sa, niet úspešného pokračovania.

Ľudský hlas je bezo sporu najvynikajúcejší hudobný nástroj a jediný schopný tlmočiť myšlienky. Takmer všetci môžeme spievať, aj keď nemáme dokonalý hlas, pri speve totiž nie je najdôležitejšia sila a farba hlasu, ale skôr čisté nasadzovanie tónov - intonácia.
- Každé dieťa je individualita - osobnosť neopakovateľná. Ani jedna žiačka nebola totožná s inou, i preto môžem povedať, že to bola práca zaujímavá, motivujúca k rôznosti prístupov, často úspešná, ale pre pedagóga veľmi náročná. A na čo náročná? Vybrať správny talent, vybrať vhodnú pieseň (obsahovo, melodicky, s ohľadom na zafarbenie hlasu interpreta, s ohľadom na jeho temperament), určiť tú najsprávnejšiu tóninu podľa hlasového rozsahu dieťaťa, v ktorej sa uplatnia jeho hlasové dispozície, ba ešte sa objavia pritom aj jeho ďalšie možnosti prednesu.

Profesionalita a cit, vedomosti a sústredenie, fantázia a bohatstvo duše - učiteľ so vzácnym porozumením pre šírenie hudobného umenia.
- A čo pedagóg? Vôbec to nie je jednoduché. Nemôže byť ani príliš tvrdý, ani príliš mäkký. Nemôže byť ani bičom, ani chlebom. Musí zohľadňovať povahu a hlavne mieru citlivosti speváčky, speváka. Musí sa mu možno viac ako dieťa samo vedieť prispôsobiť, nemôže mu viackrát povedať: "Tak toto bolo zlé, falošné." Musí radšej voliť iné formy nápravy, radšej povedať: "Tak skúsme to teraz takto, alebo takto." Bez dobrého vzťahu k ľuďom, k hudbe, spevu, bez bezhraničnej profesionality v rôznych podobách, to nie je možné. Nikdy by to nebolo to pravé. Nemôže zapáliť ten, kto sám nehorí - tak tomu hovoria mnohí ľudia.

Musica humana - nazval stredovek vnútornú harmóniu ľudského tela a duše - hudba ako vskutku časť ľudského sveta spája sa každým svojím tvorivým prvkom s ľudským životom.

júl 2009
Pripravila D. Červenáková