Ilustračné foto - internet

Pohľad do minulosti Plešivca, "slovenskí sokoli", ale aj zbojník Michal Vdovec

Pamätná tabuľa Trom sokolom v Plešivci Aj takto by mohol vyzerať krátky príspevok do minulosti Plešivca, kde v roku 1848 zasadal štatariálny súd Gemerskej a Hontianskej župy. Dnes nám ho o.i. na priečelí Obecného úradu pripomína pamätná tabuľa akad. sochára Frica Motošku, ktorý je aj autorom bronzovej tabule na rodnom dome P. Dobšinského v Slavošovciach. Starobylé múry dnešného OcÚ v Plešivci by vedeli rozprávať o troch slovenských sokoloch (Daxner, Francisci, Bakuliny), ktorých mená si môžu okoloidúci prečítať na pamätnej tabuli, ale aj o chýrnom gemerskom zbojníkovi, ktorý v žalári na námestí (bývalá Koruna) čakal obdobne na vykonanie ortieľu, aj keď o niekoľko desiatok rokov predtým. História Plešivca je bohatá aj z iného pohľadu, keď ešte v dávnych časoch na strmom brale stál Plešivecký hrad (dnes sa tu nachádzajú len jeho nepatrné zvyšky). O tom sa možno dozvedieť aj od známeho historika pôsobiaceho v Ochtinej Ladislava Bohuslava Bartholomeidesa, či Gemerčana Samuela Tomášika v jeho Pamätihodnostiach Gemersko - Malohontských. Samo Tomášik sa narodil v Jelšavskej Teplici a od roku 1835 do roku 1887 účinkoval na fare v Chyžnom, je aj autorom hymnickej piesne „Hej, Slováci“.
V prítomnosti pri putovaní za pamätihodnosťami nášho krásneho Gemera prechádza Plešivcom mnoho domácich a zahraničných turistov, školských a iných výprav. Ich cieľom je poznať jeho existujúce historické pamiatky i blízku Domicu, kde okrem jaskyne možno navštíviť motivujúci rozprávkový skanzen, zhliadnuť zaujímavú Plešiveckú planinu, odbočiť do Gombaseckej jaskyne, prejsť aj na Silickú planinu, prípadne sa vypraviť proti prúdu Štítnice za historickými pamiatkami starobylého Štítnika, pozrieť skvost v Ochtinskej aragonitovej jaskyni, odobrať sa do rodného domu zberateľa Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského v Slavošovciach. Plešivec je aj významným železničným uzlom, keď mnohé lokálne železničné spojky zanikli. Naďalej zostáva východiskom a križovatkou celého Gemera. Prispieva k tomu aj dôležitá komunikácia, južná trasa Bratislava - Košice, aj možnosť prejsť cez Domicu do Agteleku, a tým navštíviť aj Maďarsko. Tým všetkým, ale aj ďalšími zaujímavosťami je bohatý náš Gemer, aj spomínaný Plešivec.
Keď v roku 1243 kráľ Belo IV. daroval Plešivec Bebekovcom, stál tu na mieste starého slovanského hradiska, postaveného pri vtoku Štítnice do Šajavy, nový hrad, ktorý bol obohnaný vodnou priekopou. Hrad mal veľké a mocné múry, siahajúce až po neskoršie vystavaný stoličný dom. Hrad mal významnú úlohu v čase tureckých vojen. Pre jeho dôležitosť a strategický význam nariadil uhorský snem Gemerskej stolici, aby na hrade vydržiavala vojsko a stálu posádku. Roku 1558 sa Turci hradu zmocnili, a tým aj Plešivca. Po čase si ho späť vydobyli Bebekovci. Na koniec sa Juraj Bebek spojil s Turkami a panovník proti nemu vypravil silné vojsko pod vedením Lazara Švendyho, ktorý sa mu za spojenectvo s Turkami odvďačil tým, že hrad dobyl a zrovnal so zemou.
V súvislosti so spomínaným stoličným domom, sedriou a súdnou stolicou v Plešivci, možno z histórie pripomenúť ešte niekoľko pozoruhodných momentov. Pripomenúť v skratke to, čo dobou bolo opomenuté. Je to spomínaná tabuľa z roku 1928 na priečelí historickej budovy sídla Obecného úradu. Neobíďme ju, zaspomínajme na časy z rokov meruôsmych.
V roku 1848 v máji odchádzal z Pešti do Hontu revolučný básnik Janko Kráľ, aby vysvetľoval ľudu jeho práva a nové zákony, chytila ho garda a v putách odviedla do žalára v Pešti. Spod šibenice ho vyslobodil iba rázny list bána Jelačiča uhorskému ministerstvu a z väzenia až samotné knieža Windischgrätz v r. 1849. Podobný osud mali vo väzení v Pešti aj mladí slovenskí spisovatelia a juristi Štefan Marko Daxner, Ján Francisci a Michal Bakulíny. Nechceli dopustiť, aby slovenské gardy boli zadelené do maďarského vojska. Za to boli odsúdení na smrť šibenicou a len neskorší výrok na plešiveckom popravišti zmenili na žalár. Ich snahy boli o. i. vyslovené v pamätnom Memorande slovenského národa z roku 1861, vypracovanom Štefanom Markom Daxnerom. Požadovali v ňom uznanie Slovákov za samobytný národ a aby používanie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka bolo zabezpečené zákonom. Ďalší z trojice Janko Francisci – Rimavský, rodák z gemerskej Hnúšte bol jeden z najprvších pomocníkov Ľudovíta Štúra. Známy bol aj ako zberateľ národných piesní, hier a obyčají. Patril k mladej vrstve, zapálenej za slovenské myšlienky, podobne ako Gemerčania Pavol Dobšinský, Ján Botto, či Július Botto.
V Plešivci v roku 1848 zasadal štatariálny súd Gemerskej a Hontianskej župy, odsúdil na smrť povrazom Bakulínyho, Daxnera a Francisciho. Výrok súdu bol vynesený v dňoch 4. - 6. novembra 1848, mal skončiť ich mladé životy. Sudcovia sa ponáhľali s realizáciou vyneseného rozsudku, v Plešivci sa už začali stavať šibenice. Odsúdencov zachránil chýr a prehratej bitke Maďarov proti bánovi Jelačičovi 30. októbra 1848 pri Švechate. Tu pôsobiaci gemerskí gardisti a honvédi po ich rozprášení priniesli správy o oslobodení Viedne, ale aj o tom, že vojská Jelačiča a Windisgrätza tiahnu na Pešť. Za tohto rýchleho spádu udalostí, bol 7. novembra 1848 vyhlásený pozmeňujúci rozsudok, zmarené plány na ich likvidáciu.
Plešivecké sedriálne väzenie malo rokmi vo svojich útrobách aj ďalších väzňov. Vedelo by rozprávať o známom gemerskom zbojníkovi Michalovi Vdovcovi z Henckoviec, ktorý tu rozjímal o svojom ďalšom osude. Údaje o ňom z matriky v Nižnej Slanej sú kusé a dozvedáme sa z nich nasledovné: „Dňa 28. februára 1803 tu bol pokrstený menom Michal syn Michala Vdovca a Márie, rodenej Antalovej, za prítomnosti krstných rodičov Jána Ďurána a Judity, rodenej Gallovej.“
Michal Vdovec, známy aj ako Vdovčík, či Dovčík, bol známym zbojníkom nielen na Gemeri a Malohonte, ale aj na širokom okolí. Zjavoval sa tam, kde ho najmenej očakávali. Často chodil na jarmoky do Rožňavy, Dobšinej, Jelšavy, Štítnika, ale aj na Spiš a na stredné Slovensko. Povesti o ňom sa rýchlo šírili, tradovali sa a mnohé sa zachovali dodnes. Bohatým bral a chudobným dával, zbojníckym „Bohu dušu a mne peniaze“.
O jeho lapenie sa usilovali viacero rokov, bohatí krčmári sa spriadali so žandármi a vojakmi. Nakoniec po zrade v Kobeliarove sa im ho podarilo lapiť a odviesť do rimavskosobotskej a nakoniec aj do sedriálnej väznice v Plešivci. Hovorí sa, že sa mu niekoľkokrát podarilo utiecť, našli sa viacerí takí, ktorí mu pomáhali. Pre Michala Vdovca však boli dvere rimavskosobotskej a plešiveckej väznice stále otvorené. Na jeseň sa brána žalára pre gemerského zbojníka opäť, teraz už naposledy otvorila. Bolo to v rokoch neľahkých, keď po chotári sa pohybovali desiatky hôrnych chlapcov. Jedným z nich mal byť aj náš spomínaný gemerský zbojník. V tých časoch sa šírila cholerová rebélia, chýry o ňom kolovali všade. Chytili ho nakoniec v Kobeliarove a odviedli do väznice. Niekto prezradil jeho úkryt a pobyt, dom obkolesili žandári a vojaci. Odviedli ho v putách, bol štatariálne súdený a odsúdený popravou na šibenici v rodnej obci. Dom v Kobeliarove, nazývaný aj Do Sabíny stál údajne ešte dlhé roky, navštevoval v ňom svoju milú Zuzanku. Neskôr dom ľudia premenovali podľa udalosti, ktorá sa v ňom stala „Do Lapajky“. Ako spomína spisovateľ Janko Čajak ml. Vdovčíka spovedal a pod šibenicu odprevádzal otec Pavla Dobšinského, vtedy farár v Hosúsove (obec neďaleko Plešivca, dnes Dlhá Ves).
Michal Vdovec (Vdovčík) bol na výstrahu obesený na Pališovom poli pri Henckovciach, pod Maciblom. Bolo to tri dni pred tým, ako sa začal nový rok 1833. Dožil sa iba mladosti, mal iba 30 rokov. Z rozprávania ľudu okolitého sa zachovalo, že ešte v rokoch pred prvou svetovou vojnou pod Maciblom bolo vidieť na Pališovom poli zvyšok stĺpa zo šibenice, na ktorú ho povesili. Dlho na výstrahu nechali páni jeho telo visieť a kolísať sa, kým z neho zostala len kostra. Lebka našla údajne svoje miesto medzi rekvizitami grófa Andrássyho v kaštieli v Betliari. Blízko šibenice pomaly tiekol pramienok vody, Vdovčíkova studnička nevyschla dodnes, je žriedlom spomienok aj v prítomnosti.
Pamiatke "slovenských sokolov" sa nedávno prišli pokloniť zástupcovia Oblastného výboru SZPB, MO SZPB v Rožňave a Matice slovenskej. Dňa 5.11.2009 pod pamätnú tabuľu na Obecnom úrade v Plešivci položili symbolické vence a kyticu. Delegáciu viedol predseda OV SZPB Ing. Norbert Lacko.

Pramene: V. Gašparíková: Zbojník Mišo Vdovčík. Bratislava, Mladé letá 1966.
S. Tomášik: Pamätihodnosti Gemersko - Malohontské. Rimavská Sobota, MO Matice slovenskej 1921.
J. Vlček: Dejiny literatúry slovenskej. Martin, Matica slovenská 1933.
november 2009

Text a fotografie: PaedDr. Milan Sajenko