Takým bol Samuel Pellionis - dobšinský spisovateľ a básnik

Samuel Pellionis

Rudolf PellionisNa svojho starého otca Samuela Pellionisa, narodeného 27.júna 1870 v Dobšinej, pochádzajúceho zo starej baníckej rodiny, sa pamätám už len ako na starčeka, ktorý zomrel vo veku 83 rokov dňa 12.7.1953 v Dobšinej. Práve som chodil do tretej triedy základnej školy.

Napriek tomu som o ňom veľa počul z rozprávania svojich rodičov, ako aj starších občanov Dobšinej ako vždy veselom a optimistickom človekovi, ktorý po sebe zanechal množstvo básni a niekoľko divadelných hier (písaných v bulinerskom nárečí), ktorých sa však dochovalo do dnešných čias pomerne málo. V roku 1993, vyšla knižka - zbierka básní pod názvom Topscher Gakrokel (Dobšinské čmáranie) o 126 stranách, kde sa však nachádza iba zlomok z jeho básnickej tvorby.

Do rúk sa mi dostal mesačník OBZOR GEMERA č. 2 z roku 1975, - ročník č. 6, kde na strane 100 Doc. RNDr. Juraj Valiska CSc. uverejnil článok pod názvom "Zabudnutý gemerský básnik" s podtitulom (K nedožitým 105. narodeninám Samuela Pellionisa), ktorý skúmal diela môjho starého otca a hodne čerpal aj z vedomostí môjho otca Rudolfa Pellionisa nar. 1919. Pretože sa blíži opätovne výročie nedožitých 137. narodenín môjho starého otca Samuela Pellionisa, dovolím si týmto pripomenúť niekoľko výňatkov Doc. RNDr. Juraja Valisku CSc, inde uvádzaný ako aj PhDr. Juraj Valiska CSc, docent nemeckej jazykovedy na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach, (ďalej len Valiska) z jeho vyššie citovaného článku, kde o.i. uvádza:

"Dielo tohto ľudového majstra slova nezhodnotil doteraz dôkladnejšie nikto. Je to predovšetkým preto, lebo básnik bol jednoduchým obuvníkom, ktorý písal po nemecky - v rodnom dobšinskom nárečí. Pre príslušníkov nemeckej honorácie, profesorov, advokátov, statkárov atď., ktorí ovládali nemecké časopisy ako Karpathenpost, Zipser Heimat,, Der Grundler a iné mal dvere zamknuté na sedem zámkov, hoci jeho básne boli umelecky a ideovo na vyššej úrovni ako ostatných prispievateľov. Jeho dielo sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise Dobsina és vidéke. Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek, aj divadelných hier, prepisovali jeho obdivovatelia ručne, takže sa do dnes môžeme stretnúť s viacerými rukopisnými exemplármi.

Po prvý raz sa mu dostalo určitého ocenenia v našej štúdii "K nemeckej literatúre na východnom Slovensku" v roku 1971.

Básnik prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď r. 1888 odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku. Mimo rodného mesta zotrval nejaký čas v divadelnom súbore v Budapešti . Nechýbalo veľa a jeho životná púť sa mohla uberať iným smerom. No nestal sa profesionálnym umelcom, lebo podľahol stále častejším naliehavejším výzvam svojej mamičky, ktorá herectvo nepovažovala za profesiu, ale za komedianstvo. Možno predpokladať, že sa literárne začiatky autora časovo zhodujú s jeho hereckými začiatkami. Samuel Pellionis v detstve hodne čítal. (Poznámka autora R. Pellionisa : Napriek tomu sa stal však iba obuvníkom, ale vždy hovorieval, že je to povolanie proti jeho vôli). Ďalej docent Valiska uvádza:

"Proti biede iných bojoval aj vlastnou biedou. Opravoval obuv najchudobnejším Dobšinčanom a za svoje služby buď neinkasoval žiadnu odmenu, alebo iba symbolických pár halierov. (Koľko Šamu báči?) - pýtali sa zákazníci. "Päťdesiat halierov. Veď ty máš toho ešte menej ako ja." To bola jeho najčastejšia taxa a to aj za prácu, za ktorú iní účtovali 20 korún.

V rodine Pellionisových remeslo nemalo teda nikdy zlaté dno. Bolo potrebné živiť početnú rodinu a preto nie div, že medzi Samuelom a jeho manželkou dochádzalo občas k ostrejšej výmene názorov. "Pani majstrová" vyčítala manželovi jeho "veľkorysosť", na ktorú doplácala celá rodina.

Samuel Pellionis prešiel veľmi zložitým vývojom. Prežil štyri režimy, ale ku každému z nich prejavoval určitú skepsu. Vyjadruje sa k politickým záležitostiam prostredníctvom básni. Tak napríklad v novembri 1917 píše RUSKÝ OTČENÁŠ: (Voľne preložený J. Valiskom)

( Ďalej J. Valiska uvádza množstvo jeho ďalších básní. Za povšimnutie stoja napríklad: Môj otčenáš, Diškurz s diablovou babičkou, Dialóg medzi Bohom a diablom, atď. Juraj Valiska ďalej píše :

"O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí. Pellionis bol ľudovým umelcom, ktorý nielen písal básne a skeče, ale zároveň plátal topánky a čižmy a vybavoval rozsiahlu korešpondenciu. Bolo to veľmi náročné na čas i energiu. A honorár? Nijaký!

Pellionis bol veľmi skromný človek. Nikdy ho nenapadlo túžiť po sláve. Nechcel sa stať ani svetovým ani celonárodným. Stačilo mu, že bol dušou a svedomím svojich dobšinských spoluobčanov. Vyjadroval ich nádeje a túžby, vybuchoval ich hnevom. Preto je jeho dielo aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici XX.storočia.

Svojim rozsahom predstavuje básnicke dielo Samuela Pellionisa najmenej tisíc básni, dialógov a jednoaktoviek. Väčšinu z nich napísal v niekdajšom dobšinskom nárečí. Básnik žil a tvoril uprostred nositeľov a užívateľov spomínaného dialektu. Preto je jeho dielo vzácne najmä preto, že dnes už odumierajúce nárečie je jeho významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou.

Pretože Pellionisova pozostalosť je najhodnovernejšou dokumentáciou o dobšinskom nemeckom nárečí, už z toho dôvodu si ho musíme vysoko vážiť a jeho dielo patrične oceniť. A pretože sa tak doposiaľ nestalo, skláňame sa aj touto formou pred významným dielom, pred pamiatkou básnika, pri príležitosti jeho nedožitých narodenín."

Toľko teda z výňatkov Valisku. Je to dosť dlhé, možno pre niekoho aj nezáživné. Verím však, že niektorých to môže aj zaujímať hoc len z historického hľadiska.

Môj starý otec je pochovaný na dobšinskom cintoríne a dodnes má tam dosku, na ktorej je napísaná jeho báseň (moje posledné čmáranie): Vo voľnom preklade to znamená:

"Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol
Aj v smútku špás (veselosť) dával.
Keby nebol býval zomrel
bol by iste dnes ešte žil."


Rudolf Pellionis, v Košiciach dňa 5. júna 2007.

(Prevzaté z webovej stránky R.Pellionisa so súhlasom autora.)